Jake Kyso James – Bratstvo Elementov: 15.kapitola


Ilustrácia: –
Koreckia: Liškodlačka

„Paul!“ zahlásila Daphne zadychčane, keď vyliezla na samý vrch, kde stál Paul. Za ňou sa zjavila Danna a Sophie. Paul upažil ruky späť k bokom a sťažka dýchal. Pozrel na sestry, ktoré za ním vybehli na najvyšší vrch nad kláštorom, Dehaelo. Bola už takmer tma a jediné čo sa svetelne rozprestieralo bol samotný kláštor a baterky sestier pod ním. Daphne posvietila baterkou Paulovi do tváre a všimla si jeho oči. Bielka mal krvou podliate a dúhovky mu jemne špirálovo menili farbu. Ustúpila o krok dozadu. Paul sa po čase upokojil.
„Áno?“ spýtal sa pokojne, akoby sa nič nestalo.
„Čo sa tu stalo?“ spýtala sa Sophie a ruka zvierajúca baterku sa jej chvela.
„Nič.“ Paul sa frajersky oprášil a zišiel dolu k sestrám. Keď prechádzal pomedzi ne, nepozrel ani na jednu s nich. Danna sa pozrela na Sophie, ktorá jej pohľad zachytila a opätovala. Rovnako tak urobila aj Daphne, no ako prvá vykročila za Paulom. Danna sa pozrela smerom od kopca na mesto. Tiahla sa tam podivná žiara, ktorú musel zrejme Paul vyčariť a vyslať na mesto, prípadne na ostatných bratov. Opatrne ustupovala a Sophie s ňou. Daphne zatiaľ dorazila k Paulovi a viedla ho späť do kláštora trasou, odkiaľ všetky tri sestry vyšli. To miesto bolo len kúsok od rozhrania jeho spoločnej izby s bratmi a miestnosťou na rituály sestier. Ako si zrejme Paul domýšľal, smerovali práve tam. Musela sa už blížiť polnoc. Svoje kňazské rúcho si ani neprezliekol a tak bol vlastne pripravený. Daphne sa zaprela do dverí a s poriadnym vrzgotom sa otvorili. Paul si všimol, že v miestnosti nebola žiadna zo sestier, iba veľký trón, na ktorom sedela kráľovná Annemarie. Obyčajne k nej kráčal. Danna so Sophie zostali pri dverách. Daphne šla s miernym odstupom za Paulom.
„Kde si bol Paul?“ spýtala sa kráľovná z trónu, keď k nej Paul dorazil.
„Bol som vonku. Dal som si prechádzku na Dehaelo. Je z neho nádherný výhľad na mesto,“ odvetil Paul pokojne. Kráľovnú ale čosi znepokojovalo.
„Všimla som si zo svojej izby istú žiaru smerujúcu na mesto s nášho kopca. Nechceš mi radšej niečo povedať Paul?“ spýtala sa kráľovná ostrejšie. Paul nepohol ani brvou.
„Prídu. Privolal som ich.“ Ako to povedal, rozosmial sa. Nebol to obyčajný smiech pätnásť ročného chlapca, ale pripadalo to skôr ako smiech šialenca. Starecké črty na kráľovninej tvári sa skrivili do smútku. Daphne si zakryla ústa, pričom jej vypadla baterka na zem a rozbila sa. Paul si sem privolal svojich bratov. Urobil jednu z najväčších chýb svojho života.

Stmievalo sa a vzduch sa pochopiteľne ochladzoval. Nicol tomu nevenovala zvlášť pozornosť. Sústredila sa na dýchanie do kopca, pretože nikdy nebola na turistike. Prečo sa len Paul usídlil na kopci? On ako športovec mohol zájsť kamkoľvek. Cesta do kopca sa jej kľukatila a miestami sa jej naskytol krásny pohľad na more, či prípadne výhľad na vzdialené mesto. Pohľad to bol nádherný. Dokonca sa tomu aj usmiala. Na chvíľu zastala a pokochala sa pohľadom, keď ju vyrušila žiara smerujúca na mesto. Pozrela hore. Vychádzala z kopca. Nebol naň z tejto strany dobrý pohľad, no všimla si čiesi ruky. Snažila sa zaostriť na ne a všimla si akési rúcho s korunou. Zrejme kráľovský znak. Kráľovský? Paul! Zabudla na všetky pocity, ktoré ju trápili a rozbehla sa po drsnom nerovnom povrchu nahor ku kláštoru. Cestou miestami aj zakopla, ale ignorovala to. Debilná cesta, preto neznášam turistiku, povedala si sama pre seba a lapala po dychu. Aký je to vlastne kopec? Dočerta načo mi bol ten zemepis? Dobre sa mi síce spalo, no Paula to vždy fascinovalo. Mať tak jeho známosti a vedomosti, určite by som sa nedostala do problémov. A mať tak aj jeho kondíciu, nezdochýnala by som tu ako dedkove auto. K čomu mi bolo vysedávanie na telesnej a ležérne behanie? No naprd. Mala som ísť niekedy s Paulom behať či na prechádzku sem.
Pomaly jej dochádzal dych aj sily. Po šiji jej stekal studený pot, pretože zo zotmenia bolo chladno a ako prestávala behať, premočená šija ju chladila väčšmi než teplota ovzdušia. Už ju pichalo v boku a do nôh zase vchádzali kŕče. Popadla na kolená a vydýchala sa. Nemalo by to byť ďaleko, pomyslela si a pobrala sa pešo, pričom rukou si držala boľavý bok. Sťažka dýchala, no kráčala ďalej. Padalo šero, no jej oči si už celkom zvykli na tmu a po nejakom čase rozoznali aj črty kláštora. Nejavil žiadne svetlo. Dokonca aj žiara už vymizla. Čo to bolo? Spýtala sa sama seba. Žeby snáď Paul? Možno by bol toho schopný, ale prečo? Nemysli na to, povedala si sama pre seba a dorazila ku kláštoru. Ticho. Nikde nebolo ani živej duše. Zabúchala na dvere. Nič. Zobrala kľučku do rúk a otvorila si dvere. Z vrzgotom sa otvorili. Na Nicol padal strach.
„Paul?“ spýtala sa a hlas jej preskakoval. Nič. Žiadna odozva. Preglgla a pomaly vošla dovnútra. V tichu bolo počuť jej splašené srdce. Urobila niekoľko krokov a tie sa zase ozývali v chodbe. Dvere sa s podobným vrzgotom aj zavreli. Obzrela sa, či niekoho neuvidí za ňou, no nik tam nebol. „Paul?“ spýtala sa opäť. Tu sa zrazu ozvali kroky zo schodov. Stíchla a ustupovala pomaly k dverám. Zo schodov došli dve mníšky v mladšom veku v modlitebnej polohe. Jedna si všimla Nicol pri dverách a drgla do druhej a v tichosti ju poinformovala o návšteve. Aj druhá mníška pozrela na Nicol.
„Zablúdila si?“ spýtala sa a snažila sa byť milá. Nicol si všimla, že jej spod kapucne jasne presvitá rúž na perách. Dokonca tie pery skrivila do úsmevu.
„Ehm… nie, vlastne som sem prišla hľadať môjho priateľa. On sem zrejme zablúdil.“ Mníška si ju premeriavala od hlavy po päty. Jej pery hneď stratili úsmev.
„Prepáč, ale v kláštore nie sú chlapci. Môže ti to povedať aj naša matka predstavená a kráľovná Annemarie zajtra po obrade. Ale ja s Valerou už meškáme na polnočný obrad sestry Daphne. Takže ak by si bola taká láskavá a odišla?“ spýtala sa mníška a ukázala na dvere. Nicol sa nadula, obrátila na päte a odkráčala von. Poriadne za sebou zabuchla dvere. Dokonca sa ešte otočila poriadne kopla do dverí. Celá nahnevaná potom dupla do polena pred kláštorom, ktoré sa skotúľalo z útesu. Nazrela ponad útes. Poleno padalo v saltách a do vody padlo s poriadnym šplechnutím. Krátko nato hladina vody trochu zaiskrila. Nechápavo sa tomu prizerala. Musela sa spamätať a ustúpiť od útesu, pretože sa príliš nakláňala nad útes, kde nebolo zábradlie. V šere očami nahmatala cestu a pobrala sa ňou dole odkiaľ prišla. Dole jej to šlo o poznanie lepšie ako hore keď sa toľko namáhala. Ale ani dole to nešlo hladko. Zase si nespočítala dych a už bola zadychčaná a znovu ju pichalo v boku. Čo to bolo? Čo je vo vode? Otázky jej kolovali v hlave ako krv. Musí na ne zistiť odpoveď.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s