korekcia: –
Ilustrácia: Liškodlačka
Anthony stál a opieral sa o zábradlie. Hory sa nijako nelíšili od predchádzajúcich dní. Náhle sa však oteplilo. Zvrtol sa. Teplo samozrejme nevidel, no cítil ho. Zavrel oči a nasal do nozdier vzduch z okolia. Prichádzalo to severozápadným smerom. Nicol mala pravdu. Paul je tam. Hľadel ta zaujato. Prečo ho to vlastne tak zaujíma. Je pravda, že sa neovládli a zaútočili naňho, no po boji sa stiahli, akoby si uvedomovali svoju chybu. A možno chce Paul vyprovokovať vojnu, pri ktorej umrú nevinní ľudia. Prúd teplého vzduchu sa stupňoval a teplota rapídne rástla. Prečo to robí? Spýtal sa Anthony na diaľku mysľou. Odpoveďou mu bolo ešte väčšie teplo. Na tvári sa mu zjavovali kvapky potu. Padal dole od tepelnej únavy. Vtedy si však spomenul, prečo to Paul robí.
„NIE!“ zreval a uskočil dozadu. Dom sa vznietil. Suchá drevená konštrukcia sa teplom rýchlo chytila a horela strašným plameňom. Anthony sa k tomu len prizeral. Nemohol nič robiť, pretože vzduchom by silu vetra ešte navýšil a spôsobil by, žeby dom vyhorel do tla. Padol na kolená a sťažka dýchal. Prečo to všetko spravil? Prečo? Nevedel odpovedať. Jeho otázky však museli počkať. Náhle sa zdvihol vietor, ktorý ešte väčšmi podporil šírenie ohňa. Sila vetra bola neuveriteľne silná, až sa teplota výrazne ochladila. Pozrel preto hore. Nad jeho domom a ním samým sa tvorili mraky. Sila vetra vrazila do Anthonyho a on nevedel vzdorovať a nechal sa vhodiť do zábradlia, ktoré ho chytilo ako sieť. Ruka mu rýchlo siahla do záhlavia. Odvracal ju vlhkú od krvi. Strašne ťažko sa mu vstávalo. Podopieral sa preto zábradlia. Nápor vetra bol silný. Nachádzal sa veľmi vysoko. Možno to mal presne Paul v pláne. Zhodiť ho z hôr. Podarilo sa mu dobre odolávať náporu vetra. Ten sa zrazu vytratil. Anthony sa niekoľko krát nadýchol a chystal sa na ďalší útok. Z oblohy padla krúpa. Drobný kúsok ľadu vrazil na drevnú podlahu verandy. Anthony mierne pootvoril ústa. Z mračien padali ďalšie a ďalšie krúpy. Dokonca boli aj o čosi väčšie, než tá predošlá. Do toho ešte vstúpil vietor, takže krúpy padali priamo na Anthonyho. Reflexívne si kryl tvár a krúpy mu padali do pleca a niektoré zasiahli aj brucho. Zaprel sa preto jednou rukou o zábradlie a druhou si kryl tvár. To presne Paul chce. Chce ho dostať k zábradliu. Padla ďalšia mohutná krúpa a vrazila za pomoci vetra v plnej rýchlosti a sile do zábradlia a zlomila ho. Anthony naň vystrašene hľadel. Zábradlie puklo a rozlomené časti odleteli po vetre z hôr. Silou vetra pritlačený o zábradlie nemohol nič robiť, iba sledovať ako ďalšia mohutná krúpa smeruje k druhej strane zábradlia. Jedným šupom zábradlie rozlomila a vyhodila spolu s Anthonym. V letu chcel splynúť so vzduchom. Nepodarilo sa mu to. Vietor, ktorý ho unášal bol príliš silný nato, aby ním vedel manipulovať. Obzrel sa za seba. Vietor ho vial na útes. Bystrým okom si všimol, že útes bol strnutý a bolo na ňom niekoľko výčnelkov, ktoré by ho dobodali do smrti. Zrakom si odmeriaval vzdialenosť. Bolo to približne desať metrov, takže musel konať rýchlo. Zavrel preto oči a naplno sa sústreďoval. Použi celú svoju silu. Otvoril oči, fúkol si pred seba a začal sa otáčať. Podarilo sa. Odklonil sa od fázy letu a vyhol sa mikroskopicky nárazu na ostrie útesu. Vietor ustal. Čože? Spýtal sa sám seba Anthony. Ešte bol dosť vysoko nato, aby mohol pokojne padať. Gravitácia ho obrovskou silou ťahala k zemi. V panike sa metal a nevedel čo robiť. Padal stále rýchlejšie a rýchlejšie. Pod ním sa už začala zjavovať zem. Bola karamelovo žltá. Piesok, pomyslel si Anthony a upokojil sa. Zavrel oči a sústredil sa na vzduch okolo seba aby mohol stlmiť náraz. V posledných metroch nad zemou sa mu to podarilo, no náraz nebol dostatočne stlmený a okrem toho, nedopadol na piesok, ale na zvetranú hlinu. Ležal na zemi a zvieral si koleno v bolesti. Podarilo sa mu vstať, no nešlo to bez pokrivkávania.
„Dobre Paul, chceš ma v kláštore, no neviem prečo. Tam sa to ale všetko skončí.“ Vykročil s problémami. Pokrivkávanie bolo dosť bolestivé, no zvládol to. Šlo to síce pomaly, no predsa len dáko. Jeho kroky boli pomalé a krátke. Zatínal zuby a šiel ďalej.
Nad kráľovským hradom za nakopili dažďové mraky. Damien bol v tom čase na záhrade, keď nádherný slnečný deň zatienili mraky. Sňal si z hlavy slnečné okuliare a pozrel nad seba. Temnota v oblakoch sa stupňovala až sa Damien zľakol a rozbehol do hradu práve vo chvíli, keď sa spustil prudký lejak. V hrade sa upokojil a podišiel k oknu. Vonku strašne lialo. Krútil hlavou nad tým počasím, no musel sa pozastaviť a poriadne pozrieť. Domec kde bývala Scarlett ožarovali slnečné lúče, takže tieto mraky sa nakopili iba nad jeho hradom. Prečo? Odpovede sa však nedostal. Lejak sa stupňoval. Intenzita zase trochu vystrašila Damiena. Pôda na ktorej bol postavený hrad navlhla a zemina sa začala meniť v blato. Zemina bude nestabilná a spôsobí zosuv pôdy a hrad sa zrúti aj s ním. Bol v pasci. Spanikáril a behal po hrade ako splašený. Utekal po chodbe a nevedel čo skôr urobiť. Potreboval hlavne sa zachrániť, to bolo prvoradé. Dvere, pomyslel si a rozbehol sa k dverám. V behu sa snažil za pomoci síl dvere otvoriť. Nešlo mu to. Neubrzdil a vrazil do nich. Čo sa to deje? Už nemám schopnosti? No nič. Odkráčal niekoľko krokov od dverí. Podarilo sa mu už upokojiť sa. Ignoroval kvapky dažďa, ktoré stále dopadali s mohutnou silou na okenice a zavrel oči. Ruky si prekrížil na prsiach, pomaly otvoril oči a rozbehol sa naproti dverí. Odrazil sa a plnou silou bokom vrazil do dverí. Tie sa roztvorili a Damien padol do bahna. Stále pršalo, takže niekoľko kvapiek mu ihneď zmáčalo chrbát. Vstával veľmi opatrne, no keď sa postavil, pošmykol sa na bahne a znovu spadol. Tvár mal zaborenú do bahna, takže keď ju zdvihol mal ju špinavú. Dážď zmohutnel a Damien sa prebáral do bahna. Mohutné kvapky ho mordovali do chrbta a nedovolili mu zdvihnúť sa. Zviechal sa v bolestiach a stále sa pomaly zabáral do bahna. Poddal sa tomu. Padol do bahna a to ho vťahovali do seba. Zavrel oči aj ústa, aby sa mu tam bahno nedostalo. Iba vdychoval nepríjemný zápach po ňom.
„Damien!“ kričala Scarlett. Nemohol sa k nej ako otočiť. Upadal stále hlbšie do bahna. Scarlett už bola pri ňom. Dotkla sa ho za plece, no musela sa stiahnuť, pretože ju zasiahli mocné kvapky a preto musela uskočiť a stiahnuť sa na miesto, kde nepršalo. Dážď bol stále mohutnejší a blato redšie, čo však Damiena stále sťahovalo hlbšie pod zem. Scarlett sa len bezmocne prizerala a nariekala. Damien sa bahnu poddal, pretože z nárazu silných a mohutných kvapiek nič iné nemohol. Samozrejme sa sústredil aj na zem pod ním. Pod riedkym bahnom pocítil aj tvrdú zeminu. To je jeho šanca. Sústredil sa a pomaly mizol v pevnej zemine. Tu dážď náhle prestal. Čo sa robí? Vzduch navôkol sa začal otepľovať. To nie, chce ma tu pochovať. Pokus z dažďom mu nevyšiel, tak ide na druhú variantu. Zatvrdnúť ho do bahna. Lenže bahno je príliš vlhké Paul, nepodarí sa ti to, pomyslel si. A mal pravdu. Paul urobil chybu, že bahno príliš rozmočil. No bahno sa rýchlo vysušilo a pomaly začalo tuhnúť. Scarlett sa ani nepohla. Vonku muselo byť strašné teplo a tak na štyroch zostala na rozmočenom trávniku a ťažko dýchala. To ho teraz veľmi nezaujímalo. Potreboval sa dostať pod zem a to rýchlo, pretože bahno už začalo tak silno tuhnúť, že mu to nepríjemne tlačilo na nohy. Vyzeralo to ako kŕče. Zem ho sťahovala pomaly a bahno tuhlo rýchlejšie ako si myslel. Už ostávali len nohy. Bolesť bola neznesiteľná, no musel to zvládnuť. Už sa skoro zakryli aj nohy, keď bolo počuť prasknutie. Vtedy sa bahno dokonale stuhlo a na povrch trochu navlhlo. Teplota vzduchu sa ustálila a Scarlett sa postavila. Ešte stále nevedela nájsť správny dych a tak jej chvíľu trvalo kým ho našla. Keď už bolo všetko v poriadku pozrela sa pred seba na bahno. Damien tam nebol, no všimla si niečo podivné. Bahno bolo navlhčené hrdzavo červenou tekutinou. Privoňala k tomu a zakryla si ústa.
Cameron sa vrátil do svojej štvrti. Bolo celkom teplo a bezdomovci spolu debatovali o hocičom. Carmen s Yarikom postávali za hlavným sudom, kde obvykle stával Cameron a nežne ho hladili. Ani spolu neprehovorili. Zdá sa, že príhoda s Lybett ich dosť poznačila. Carmen mala pravdu. Vedela toho dosť nato, že je to ešte len dieťa v Benovom veku a možno ešte mladšia. Prečo to tak Carmen a Yarika znepokojuje? Je snáď veštkyňa? Cameron si svoje myšlienky nevedel dobre predstaviť. Dokonca ho z myslenia vytrhol prúd studeného vzduchu. Ochladilo sa. Znepokojene sledoval navôkol. Bezdomovci sa tesnali k sebe a chveli sa od zimy. Dokonca aj Carmen sa pritúlila k Yarikovi. Mohlo byť len okolo obeda. Blížilo sa leto, no teplota, ktorá sa teraz blížila, sa letu vôbec nepodobala. Zafúkal vietor a navial Cameronovi do tváre niekoľko snehových vločiek. Vločky? Je pomaly koniec Mája. Niečo tu nesedí. To musí robiť nadprirodzená sila. Vtedy sa zastavil a znovu pozrel na Carmen s Yarikom. Zhrozene naňho pozreli, akoby tušili, že načo myslí. Vtedy začalo husto snežiť. Zhrození bezdomovci sa prizerali hore na mraky. Neboli žiadne, no slnko sa im tiež vytratilo z obzoru. Poobliekali sa do teplého oblečenia a prosili Camerona o teplo. Jedným mávnutím rozhorel všetky sudy a bezdomovci sa hneď zlúčili okolo nich, aby získali nejaké teplo, no husté sneženie späté s vetrom im plameň zhasol. Ben sa vzpriamil.
„Robí to snáď Anthony?“ jeho otázka zrejme kolovala v hlavách aj ostatným, no nik ju nechcel vysloviť nahlas, aby tým Camerona nijako nenahneval. No Cameron pokrútil hlavou.
„Tak kto potom?“ spýtal sa nesmelo Nasty. Hlas mu trochu poskakoval, no nebolo to strachom.
„Vždy som si myslel, že nie sme len štyria bratia. Že máme aj mladšieho. Mal som pravdu, no nik s bratov mi nechcel veriť. Neviem ako sa volá, no zrejme pochopil svoju podstatu a preto teraz útočí a nielen na mňa. Určite si to odniesli aj ostatný. Tento útok ma má buď ochromiť, alebo zabiť. Preto musím túto štvrť opustiť a poraziť ho, pretože s útokmi neprestane dokým nezomrie.“ Cameron sa odvrátil a kráčal smerom von. Ostatní po ňom len bezducho hľadeli. Chumelica zhutnela. Nápor vetra bol silný a sneh vrážajúci do tváre neznesiteľný a bolestivý. Celú pravú stranu tváre mal červenú a sčasti zasneženú. Von z ich štvrti to nevyzeralo najlepšie. Snehová chumelica postihla aj vonkajšok.
„Lybett!“ zvolal a rozbehol sa na miesto, kde sa s ňou stretol prvý krát spolu s Carmen a Yarikom. Nápor vetra bol silný a ťažko sa mu odolávalo. Trvalo hodnú chvíľu kým došiel na miesto. Krajina už pomaly začala dostávať snehovú prikrývku. Belelo sa všetko, domy, lúky, kvety. Snažil sa v tej chumelici nájsť Lybettin domec. Nevedel ho nájsť, no všimol si na lúčke stopy a tie nasledoval. Musel si pohnúť, pretože stopy sa v tej chumelici rýchlo strácali. Nakoniec však našiel, čo hľadal. Domec. Ale ešte potreboval vedieť, či je Lybett vo vnútri. Dorazil k nemu a nasilu sa vnútil dovnútra. Lybett sedela v malom kresielku a čítala si knihu. Keď Cameron dorazil, nápor vetra z vonku sfúkol sviečku, ktorá jej poskytovala svetlo. Pozrela sa na neznámeho hosťa aj cez tmu a usmiala sa.
„Myslela som si, že kráľovský synovia sú vychovaný,“ povedala a jej žiarivý hlas sa ponášal po celej chatke. Cameron si oprášil celé telo od snehu. Jeho zrak si už zvykol na tmu a pozrel na Lybett.
„Sme, ale naša výchova nebola dokončená, pretože sme si podmanili silu elementu a tá väčšinou plašila ľudí, ktorí by boli schopný nás učiť.“ Cameron bol vždy pokojný a preto jeho prejav nemal najmenšiu známku strachu či neistoty. Lybett sa trochu zahniezdila v kresle.
„Dokým si prišiel, mala som tu svetlo a teplo, ktoré vychádzalo zo sviečky predo mnou.“ Cameron v šere našiel sviečku a ležérnym mávnutím ruky ju rozhorel. Do miestnosti razom prišlo svetlo a teplo. Cameron sa poobzeral navôkol. Vyzeralo to tu ako obyčajná chatka. Drevený podklad, obyčajný koberec, kreslo, malá nepohodlná posteľ a kuchynka v rohu izby. Bolo to dosť útulné. Lybett tu musela prežívať niekoľko rokov sama. Neuveriteľné. Stačilo jej len tak málo k prežitiu. Z jeho myšlienok ho vyrušil vrzgot z vonku. Cameron prišiel k oknu a nazrel von. Nevidel nič, len bielu vrstvu snehu.
„Často ti v chatke vŕzga?“ spýtal sa prekvapene.
„Nie. To ten sneh. Táto chatka to neunesie a rozpadne sa. Urob niečo!“ Cameron sa vystrašene pozeral navôkol. Nie je tu nič, čím by chatku spevnil. Nakoniec sa postavil pred dvere a ruky namieril ako zbrane smerom k dverám. „Nie! Tým, že použiješ oheň podpáliš chatku a nahromadený sneh sa zmení na vodu a nás tu zaplaví. Myslela som si, že si inteligentný.“ Lybett pokrútila hlavou.
„Prepáč, ale Anthony bol vždy ten múdri v našej skupine,“ odvetil Cameron a sklopil ruky k bokom. Zavŕzgalo už mohutnejšie, dokonca sa konštrukcia chaty miestami zlomila a dovnútra prúdil chladný vzduch z vonku. Lybett podišla ku kobercu v strede chatky. Odsotila ho a Cameron zbadal pod kobercom záklopku. Pozrel na Lybett. „Únikový východ?“ Lybett sa naňho spýtavo pozrela.
„Ako si myslíš, že trávievam zimy. Je to podzemná chodba, ktorá ťa zavedie k ústiu k horám. Tam nájdeš kláštor Sv. Annemarie. Mal by si ho poznať, keďže je to kláštor tvojej matky.“ Prikývol, podišiel k Lybett, nadvihol dvere a obaja vošli dovnútra. Lybett šla posledná a niesla sviecu. Gentlemansky ju počkal a podával jej ruku, aby niekde náhodou nespadla. Dole bola samozrejme tma aj keď svieca osvetľovala nemalú časť podzemia. Cameron prešiel zrakom po okolí. Našiel jednu fakľu a hneď za ňou ďalšiu. Lybett došla až úplne na podlahu.
„Odkiaľ sa sem vzali fakle?“ spýtal sa Cameron.
„Neviem presne. Boli tu vždy. Neviem nič o tejto chatke, no viem, že vedie k ústiu k horám. Veľa krát som sa tam uchýlila. Je tam nádherne,“ povedala a Cameron prikývol. Už dávno nebol ďaleko od svojej štvrte. Vždy to Anthonymu závidel, že mohol tráviť čas v horách a sledovať krásu hôr či už v ranných hodinách, prípadne večer kedy slnko zapadalo. No teraz bol myšlienkami zase pod zemou. Pozrel na svetlo tlejúcej sviečky a sústredil sa naň. Vystrel pred seba pravú ruku a na diaľku sa snažil plameň uchopiť a pritiahnuť k sebe. Plameň ho poslúchol. Vlnovito sa hadil vo vzduchu a Lybett naň ustráchane hľadela. Náhle sa Cameron zahnal a plameň preletel miestnosťou a zapálil všetky fakle v okolí. Lybett sa pozrela navôkol a keď si všimla, že jej sviečka už nebude potrebná, sfúkla ju.
„Celkom impozantné, no ja sa nerada hrám s ohňom.“ Na jej poznámke sa len usmial. Vykročil dopredu, no náhle zastal. Pozrel sa za seba. Lybett sa ani nepohla.
„Nejdeš?“ spýtal sa.
„Nie. On ma predsa nevolá. A okrem toho, Carmen ma zrejme bude hľadať spolu s Yarikom. Choď! Ja ostanem tu a počkám na nich. Poviem im kde si,“ povedala. Jej pokojná tvár ho upokojila a povedala mu, že to naozaj myslí vážne s tým, že ostáva. Je to dobrý nápad. Carmen s Yarikom sa o ňu postarajú. Trochu pridal do kroku.
Amatérske príbehy 