Slavomír Majcher z Trebišova : Najkrajší vianočný darček

Koreckia:
Ilustrácia: Slavomír

Končil sa už štvrtý adventný týždeň, keď nákupná horúčka vianočných darčekov naberala najvyššiu intenzitu. Alex zháňal pre svojho syna Seriožu niečo zvláštne, čo by ho potešilo, lebo matka mu veľmi chýbala , stala sa obeťou autonehody.
– Prepáčte slečna, akosi som si vás nevšimol, – ospravedlňoval sa mladej žene, ktorú nechtiac sotil do čerstvo zamrznutej mláky.
– Nič sa nestalo, Alex, určite rozmýšľaš, čo by potešilo Seriožu pod vianočným stromčekom, – vyčarila milý úsmev na tenkých perách.
Alex spozornel, lebo neznáma žena mu veľmi pripomínala manželku Tamaru, sťa by jej vypadla z oka.
– A mimochodom, je mi veľmi ľúto, čo sa stalo Tamare v lete, – vyhŕkli jej slzy do očí.
– Odkiaľ viete, že tragicky zahynula?
– To je dlhé rozprávanie. Smiem ťa pozvať na kávu do reštaurácie Melisa? – Alex súhlasil.
Zasadli do príjemného prostredia dýchajúceho duchom Vianoc. Miestnosťou sa tiahli nádherné tóny vianočných piesní.
– Pán vrchný, prosím si jedno cappuccino a tu ten pán…
– Prosím si jedného turka do skla, – požiadal.
– Volám sa Nataša Belavcová, Tamarine dvojča z budúcnosti a konečne som späť vo svojej dobe, – postavila sa a podala ruku na zoznámenie.
– Alex Zagulin, – pozrel na ňu s mierne pootvorenými ústami.
– Nerozumiem tomu, Tamara mi nikdy nespomínala, že má sestru, – nechápavo vrtel hlavou.
– Ani rozprávať nemohla, lebo som sa stratila v budúcnosti. Stalo sa to v deň piatych narodenín. Po mierne hlučnej oslave sme sa s Tamarou začali hrať na schovávačku. Veď to poznáš. Ja som sa schovala vo vedľajšej izbe, kde otec dokončoval svoj vedecký experiment so strojom času. Vtedy som ešte nevedela, že to môže byť nebezpečné a zatvorila som sa v malej miestnosti plnej očíslovaných gombíkov. V ten deň vonku zúrila pravá letná búrka. Odrazu udrel do domu blesk a pomocou elektrického skratu spojazdnil stroj času. Ja som sa ocitla v roku 2058. Určite si vieš predstaviť, čo to bol za šok pre päťročné dieťa. Blúdila som veľkým oceľovým mestom hľadajúc náš dom. Unavenú a ustráchanú ma našiel tvoj syn Serioža. Okamžite si ma vzal k sebe domov a na druhý deň adoptoval ako svoju jedinú dcéru. Spolu sme bývali dvadsať rokov. Vďaka jeho génom, ktoré zdedil po starom otcovi, teda po našom otcovi, stroj času zdokonalil tak, že sme mohli prechádzať z obdobia do obdobia. Keď som oslávila svoje dvadsiatepiate narodeniny, vrátil ma späť do mojej doby.
– Čo robil tvoj otec? – premeral si ju očami.
– Keď sa dozvedel, že som sa stratila v čase, okamžite ma šiel hľadať do budúcnosti, ale pretože stroj času nebol ešte taký dokonalý, zmizol niekde v praveku medzi dinosaurami.
– Ako vieš, že práve tam?
– So Seriožom sme prešli takmer celú minulosť, ale žiaľ, otca sme nenašli, – vytryskli jej slzy.
– Ak ste mali také možnosti, prečo ste sa nesnažili zachrániť Tamaru?!
– Snažili sme sa, ale technika vypovedala poslušnosť.
– Tak aj preto ste sa snažili nájsť otca? – spýtal sa miernym hlasom. – Áno, aj preto. Veľmi mi záležalo, aby sme Tamaru zachránili. Veď je to moja sestra a nevidela som ju dvadsať rokov.
– Nataša, kedy budeš zasa pokračovať vo svojej misii?
– Mal by si vážny záujem zúčastniť sa na nej? – zahľadela sa mu do sivých očí.
– Áno, veď stretnutie Seriožu so stratenou matkou by bol pre neho najkrajší vianočný darček.
– Navštív ma zajtra v mojej kancelárii o 13-tej hodine, – podala mu do ruky svoju vizitku.
– V poriadku. Zajtra ma čakaj. Keď dopil kávu, ponúkol sa, že ju odprevadí. Po návrate domov Alex nemohol zaspať celú noc. Prehadzoval sa z boka na bok. V hlave mu hmýrili myšlienky na zajtrajšie dobrodružstvo. Veď v živote nevidel ozajstné praveké tvory. Zaspal až tesne nad ránom.
– – –
Alex ráno vstal z postele plný elánu. Zohrievala ho myšlienka, že znovu uvidí Tamaru živú a zdravú, ak sa misia putovania časom vydarí. Veľmi ju miloval už hneď pri prvom stretnutí. Chodili spolu do jednej školy. On ako absolvent medicíny a Tamara ako vedecká pracovníčka. Veľmi ju fascinovala otcova práca.
Na Dutinovú ulicu došiel necelých tridsať minút pred trinástou hodinou. Vošiel do vysokej snehobielej budovy.
– Dobrý deň, volám sa Alexander Zagulin a mám sa tu stretnúť so slečnou Belavcovou. Môžete mi, prosím vás, povedať, kde má kanceláriu? – podal informátorovi identifikačnú kartu.
– Dobrý deň. Slečna Belavcová má kanceláriu na trinástom poschodí. Po vystúpení z rýchlovýťahu zabočíte do prava a na konci dlhej chodby je jej kancelária. Alex vystúpil na trinástom poschodí a zaklopal na koženkou obtiahnuté dvere.
– Vstúpte, – zazneli slová spoza dverí.
V ústrety mu vyšla Nataša s načiahnutou rukou. Modrý kostým zvýrazňoval jej štíhlu a vysokú postavu.
– Vitaj Alex a posaď sa.
– Nataša, je to bezpečné cestovať časom? – spýtal sa ostýchavo.
– Nemaj strach, je to ako keby si cestoval autom.
– Nemyslíš, že v tragickej nehode môže mať prsty aj ruská mafia? To zistíme až keď nájdeme otca. On nám to vysvetlí, alebo to bol Tamarin osud, – pohladila ho po strhanej tvári.
– Alex, poznáš príslovie, že „každý človek je strojcom svojho osudu?“
– Áno. Niečo mi to hovorí! – prudko vstal z kresla. Nemohol sa zmieriť s tým, že jeho milovaná žena už nie je medzi živými.
– Dobre, nasleduj ma do suterénu! – tiež vstala z kresla a zo zásuvky vybrala drobnú vec podobnú mobilnému telefónu. Opustili kanceláriu. Rýchlovýťahom sa zviezli na najnižšie poschodie vysokej budovy. Ako náhle rýchlovýťah pristál, Nataša naprogramovala Premonas na presný čas Alexandrovho príchodu do kancelárie a dobu dinosaurov. Každá doba mala svoj kód.
Oboch zahalili belasé paprsky vytryskujúce z Premonasu.
– Čo sa stalo? – spanikáril.
– Nič zvláštne, iba som spojazdnila Premonas, – ukázala mu drobnú vec, čo držala v dlani. – To nie je mobilný telefón?
– To je Premonas, alebo ak chceš, stroj času.
Po rozplynutí belasých paprskov Alex ostal stáť ako obarený. Pred očami sa mu rozprestrel fantastický pohľad na praveký les. Taký, o akom niekedy čítal vo vedeckej literatúre. Začali blúdiť neznámym svetom.
– Teraz si viem živo predstaviť, čo si prežívala pred dvadsiatimi rokmi, – striaslo ho. Necelých tridsať metrov pred nimi sa mihol tieň. Okamžite zaliezli za kmeň mohutného pravekého stromu. Tesne popri nich prešla neznáma osoba. Stihli si povšimnúť, že neznámy je na tak dávnu dobu zvláštne odetý.
– Haló, pane, kto ste? – osmelila sa. Neznámy ostal stáť a opatrne sa otočil. Podišiel k ním. Dlhá biela brada prezrádzala, že neznámy tu žije pomerne dlhú dobu.
– Dobrý deň. Som Michail Michailovič Belavcov. A vy ste? – opýtal sa nedôverčivo.
– Ja som Nataša Belavcová a toto je Alexander Zagulin, – predstavila sa.
– Nataša, to si ty, dievčatko moje? – vytryskli mu slzy radosti a tuho ju objal.
– Áno, otecko môj. Tak dlho sme ťa so Seriožom hľadali, – pobozkala ho na bledé a popraskané pery.
Premonas začal silno pískať. Nataša ho stlačením červeného gombíka prerušila.
– Rýchlo poďte ku mne! Nechcem vás stratiť v praveku. Premonas sa spojazdnil a dovezie nás do našej doby, – šikovne ich pochytala za ruky a pritiahla do čo najtesnejšej blízkosti k sebe. Zahalili ich belasé paprsky. Po rozplynutí ich čakalo prekvapenie. Ocitli sa na piesočnatej pláži.
– Ako je to možné, veď som Premonas nastavila na tvoj presný čas príchodu do kancelárie! – premerala Alexa od hlavy po päty.
Vyšiel im v ústrety tridsaťročný chlap vysokej postavy. Jeho plavé vlasy jemne plávali rozpáleným ovzduším, nasýteným slanou morskou vodou.
– Moje meno je Serioža Alexandrovič Zagulin. Prepáčte, že som vás dopravil do tejto doby. Mal som obavu, že zase niekto vnikol do laboratória. Stalo sa to už viackrát. Nejakí chlapi chceli ukradnúť Premonas, ale našťastie som im to nedovolil.
– Dovoľte, Michail Michailovič, aby som vám predstavil vášho vnuka, – pochválil sa Alex.
– To ty si pomohol vylepšiť môj stroj času? – rozžiarili sa mu oči veľkou radosťou.
– Áno, Michail Michailovič, – položil mu ruku na chudé plece.
– Kde ste boli tak dlho? – Dovolenkoval som v praveku, – poznamenal ironicky.
– Porozprávate nám svoje zážitky v mojej vile, – pozval ich k sebe. Zasadli na terasu nádhernej vily v zátiší šiestich kokosových paliem.
– Starý otec, dobre že ste už tu. Možno nám pomôžete vyriešiť poruchu na stroji času. Pri každom našom pokuse zachrániť moju matku od tragédie, technika záhadne vypovedala poslušnosť, – požiadal ho o pomoc.
– To mal určite na svedomí Andrej Ivánovič Kavaľov! – zvraštil čelo.
– Kto je to, ten Andrej Ivánovič Kavaľov?
– Andrej Ivánovič Kavaľov je teraz najväčší boss ruskej mafie! Niekedy to bol môj najlepší priateľ na základnej škole. Keď som mal toľko rokov čo Serioža, začal som pracovať na svojom vedeckom experimente stroja času, ale pretože som nemal dostatok peňazí, oslovil som Andreja Ivánoviča. Ochotne mi poskytol pôžičku pod podmienkou, že mu odovzdám plány prvého prototypu. Vtedy som ešte nevedel, že Andrej Ivánovič je najväčším bossom ruskej mafie „DRAKOKAZO“, čo znamená v jeho jazyku smrť antikomunistom. Ako náhle som sa to dozvedel, odstúpil som od našej dohody. Začal sa mi vyhrážať fyzickou likvidáciou celej rodiny. Prvou obeťou bola tvoja matka Nastasia, – pozrel smutne na Natašu.
– Druhou obeťou bola Tamara, – pohladil Alexa po plavých vlasoch. – Ďalšou obeťou som mal byť ja.
– Starý otec, nedalo sa niečo podniknúť?
– Áno, dalo, ale ja som hľadal Natašu v čase. Vám dvom sa to však podarilo po vylepšení stroja času. Vy ste prelomili bariéru zneužívania, ako tomu hovoríte, Premonas. Andrej Ivánovič nejako záhadne prišiel k môjmu prototypu a uväznil ma v slučke času. Tak som nemohol zabrániť jeho nekalým záujmom. Nataša, podáš mi svoj Premonas? – požiadal s načiahnutou rukou. Ochotne mu ho podala. Michail Michailovič si vyhľadal presný dátum a čas Tamarinej tragédie. Potom naťukal skostnateným palcom nejaký kód. Zmizol v belasých paprskoch. Neprešlo ani desať minút, keď belasé paprsky znovu ožiarili prázdne miesto na terase.
Prvá z nich vystúpila Tamara. Všetci ju vyobjímali. Druhý vyšiel Michail Michailovič, žiariaci veľkou radosťou, že porazil najväčšieho ruského bossa mafie.
– Deti moje, ideme, – rozlúčili sa so Seriožom. Ich telá zmizli v belasých paprskoch. Ocitli sa pri štedrovečernom stole Zagulinových.