Korekcia: Liškodlačka
ILustrácia: –
„Nechcela som ťa sem dotiahnuť nasilu, práve naopak. Ani neviem prečo si tu, no potrebujem asi si zohral dôležitú rolu pri večernom obrade. Máš už predsa pätnásť. Vek kedy sa ti objavili schopnosti a ja by som bola veľmi rada, keby si ten obrad otváral svojimi schopnosťami. Samozrejme, že poprosím iné sestry, aby hovorili a ty len budeš robiť to, čo ti prikážu.“
„Mám ich poslúchať?“ spýtal sa prekvapene Paul. Starena prikývla.
„Môžem začať ten obrad kráľovná. Preštudovala som si ho dopodrobna a s Paulom sme sa už tak trochu zblížili. Bude mi viacej dôverovať ako ktorejkoľvek inej sestre,“ ozvala sa milo Daphne.
„Čo sme sa?“ nechápal Paul.
„Ale to je dobrý nápad Daphne. Pomaly začne padať súmrak, tak Paula priprav na obrad. Nemalo by to robiť problém. Aj Anthony ho zvládol, no Paula čaká dôležitejšia úloha, než mal Anthony.“ Zachrapčala a sklopila zrak. Vyzeralo to, akoby zaspávala. To dalo Daphne a Paulovi možnosť ujsť z izby. Daphne zatvárala dvere za Paulom.
„Zblížili sme sa?“ spýtal sa nervózne Paul.
„Vykašli sa nato. Proste mi dôveruj. Inak by si nikomu inému nedôveroval.“
„To bude asi tým, že poznám len tri sestry z kláštora a svoju matku.“ Povedal trošku nahnevane. Daphne naňho žmurkla a to ho trochu upokojilo. „Lenže ty nechceš, aby som bol na obrade s inou,“ povedal a Daphne sa zahanbene utiahla do seba a zrýchlila. Paul sa len pousmial a nasledoval ju. Mal čo robiť aby stíhal jej tempu, že si ani nevšimol kadiaľ idú. „Počkaj!“ Zastal. Daphne až nejakých niekoľko metrov pred ním. Zvrtla sa a nechápavo naňho hľadela.
„Čo sa deje?“ spýtala sa. Kradmo vyčarila aj úsmev na svojej tvári.
„Kam to ideme?“ spýtal sa Paul a pozeral sa dookola. Usmial sa naňho.
„Neviem kam ideš ty, ale ja idem do svojej izby.“ Paul sa na ňu podivne zahľadel.
„Takže ja mam zájsť do svojej izby sám?“ spýtal sa podozrievavo. Daphne prikývla s úsmevom. Paul skleslo vzdychol a obrátil sa jej chrbtom. Zvrtla sa aj ona a pokračovala vo svojej ceste. Paul pokojne kráčal opačným smerom. Ani nehľadel kam vôbec smeruje. Cestou nikoho nestretol a chodby boli celkom teplé, takže nesmeroval do svojej izby. V podstate vyzerali všetky chodby na prízemí, či poschodí úplne rovnako. Pokiaľ si dobre pamätal, mala by tá chodba viesť cez prízemie, poza ostatné chodby. Zišiel teda po schodoch dole. Pri hlavných dverách stála jedna sestra a modlila sa pri sviečkach. Nevšímal si ju a potichu prešiel poza ňu a zamieril k chodbe. Potichu prešiel, aby náhodou nerušil modlitby sestier a dostal sa presne tam kam chcel. Úplne vzadu viedlo strmé schodisko nadol. Prvýkrát si nevšimol, že sú tam aj fakle, pretože Daphne ho ťahala tak rýchlo, že nemal čas sa obzerať navôkol. Chodba bola preto kamenitého pôvodu, vytesaná ako únikový variant pre sestry z kláštora. Schody boli perfektne uhladené aby sa stupaj nijako neškrela. Bol bosý, tak ho kamenitý terén dosť chladil. Preto každý jeho krok bol z občasným vzdychnutím. Veľké plus bolo, že všade svietili sviečky, prípadne fakle. Pokiaľ si pamätal, tak pri jeho izbe by sa malo mierne ochladiť. Išiel preto hlbšie do vnútrozemia. Tu sa však cesta rozdvojila. Dočerta! Zanadával si. Pozrel doprava, doľava. Všade rovnako ticho a fakle so sviečkami rovnako ďaleko od seba. Hodím si mincou, pomyslel si Paul a strčil obe ruky do vreciek. Mincu však nenašiel. Povzdychol si a pobral sa vpravo. Bol to bližší smer. Potichu kráčal a obzeral sa navôkol. Fakle a sviečky. Chodba sa sklonila vpravo. Mlčky kráčal až došiel k masívnym dverám. Zahľadel sa na ne. Ich vzor bol iný ako si ho pamätal so svojich dverí. Podišiel k nim a zaprel sa do nich, pričom ich otvoril. Vo vnútri bola masívna miestnosť. Nebolo tam presne to čo v izbe, ale táto miestnosť vyzerala oveľa mohutnejšie. Dokonca sa mu zdalo, že vyzerala akosi oválnejšie. No keď pozrel dole, trochu sa vyľakal. Sedeli tam sestry a vypočítavo naňho hľadeli. Všimol si, že medzi nimi bola aj Sophie s Dannou. Sophie vstala a tak umlčala dohady, ktoré plánovali ostatné sestry podotknúť.
„Stratil si sa?“ spýtala sa Sophie náladovo. Paul kradmo pozrel na ostatné.
„Zrejme, ale už viem, že som zle. Nechcel som rušiť.“
„Práve naopak. Daphne ti zrejme nič nepovedala o tom obrade že?“ spýtala sa a podozrievavo naňho hľadela. Snažil sa vyhnúť jej prenikavému a vypočítavému pohľadu, no neubránil sa.
„Asi mi to povie, keď bude nato ten správny čas.“ Podarilo sa mu odvrátiť zrak.
„Času niet. Obrad začína hneď za súmraku, čo je za niekoľko minút. Choď sa do izby pripraviť. Čaká ťa veľká noc,“ povedala a ustupovala mu zo smiechom. Nechápavo za ňou hľadel, no nesnažil sa to robiť dlhšie, preto pomaly odkráčal z miestnosti. Vonku sa poslednýkrát zahľadel dovnútra. Sophie sa usadila a kradmo zazrela po Paulovi. Ten spomaleným mávnutím ruky smerom k sebe zatvoril dvere. Rozbehol sa aby sa dostal čo najrýchlejšie k rozdvojeniu ciest a nasmeroval si to teraz doľava. Konečne to pociťoval. Chlad. Rovnaký ako si pamätal. Sviečky samozrejme nesvietili. Prúd vzduchu im zahasil knôty. Dal si ľavú ruku v päsť a prudkým mávnutím zapálil knôty sviečok a fakľu stojacu pri dverách. Keď sa pozrel pred seba, musel zhíknuť a ustúpiť o krok vzad. Pred dverami stála Danna. Zdalo sa mu divné, prečo ju nevidel keď odchádzal, no tiež si nevšimol, kedy popri ňom prešla.
„Nechcela som ťa vystrašiť,“ dodala pokojne. S hlavou sklopenou sa ani nepozrela, kedy sa jeho výraz tváre zmenil na pokojného. Je pravda, že stále hľadal stratený dych zo šoku a tep sa postupne tiež upokojoval. Zdá sa, že čakala jeho reakciu, no nechcela sa mu pozerať do očí.
„Vlastne ani nie. Len som nepredpokladal, že tu niekoho nájdem.“
„Ani Anthony nevedel dobre klamať a skrývať isté pocity.“ Zdvihla hlavu a pozrela mu do okuliarov. Radšej si ich ponechal, aby nemusel budiť veľký záujem. Pri Anthonyho mene si Paul mierne povzdychol a pozrel priamo Danne do očí. Sňal si okuliare, aby mohla podrobne pozrieť do jeho štvorfarebných očí. Zrejme hľadala Anthonyho farbu.
„Vlastne, vtedy keď sme sa stretli v tvojej izbe, chcel som sa práve s tebou o ňom porozprávať. Aký vlastne bol?“ spýtal sa a ignoroval ako jej zrenice skákali z jednotlivých jeho farieb.
„Čo očakávaš že ti poviem? Bol dosť tajuplný. Vlastne ani poriadne o ničom nehovoril. Potreboval zabudnúť na tú udalosť z ich otcom, hoci nechápem prečo? On ho predsa nezabil,“ povedala a prestala skákať z jednotlivých farieb a pozrela sa priamo do jeho zrenice.
„Viem, čítal som knihu,“ povedal a sťažka odvrátil zrak. Jej výraz zvädol.
„Knihu? Nevedela som, že bola vydaná kniha?“ nechápavo ho pozorovala. Nereagoval na jej otázku. A možno práve jeho výraz tváre bola skrytá reakcia na otázku. Nicol vravela, že tá kniha má celkom starú a krehkú väzbu. Nemohla byť písaná až tak dávno. Dotackal sa ku najbližšej fakli a mocne ju uchopil. Podvedome začal plameň na fakli horieť mocnejšie, pričom vznikalo masívne teplo. Danna vystrašene sledovala čo robí. Teplo už bolo neznesiteľné a na tvári sa jej objavili kvapky potu. Splašene hľadela navôkol a nazrela aj za Paula, či neuvidí náhodou Daphne, ktorá ho má odprevádzať na obrad. Nik neprichádzal. Roztrasenou rukou sa dotkla Paulovho pleca. „Prepáč, nevedela som, že ťa to rozruší. Hlavne sa upokoj. Keď si nervózny, alebo nahnevaný, nedokážeš ovládať rozsah svojich schopností!“ kričala Danna. Na Paula to však nijako nepôsobilo. Nevedel sa upokojiť. Celé telo sa mu chvelo. Oheň vo fakli už masívne horel. Jeho vejúci jazyk zasahoval aj na sviečky v okolí, ktoré tiež mohutne rozhoreli. Vosk stekal po stenách a jeho vôňa napĺňala okolie.
„NIE!“ skríkol Paul a vzpriamil sa. Fakľa vzbĺkla masívne a plameňom sa chytil aj Dannin habit. Zhíkla a odstrčila sa od Paula a začala sa váľať po zemi, aby uhasila oheň z plášťa. Paul ju zatiaľ prekročil a vošiel do svojej izby. Danna s problémami vstala a hľadela za ním. Rozbehol sa a surovo vletel do kamennej steny. Čakala náraz, preto odvrátila zrak. Nepočula žiaden zvuk a preto prudko pozrela do izby. V zadnej stene trčal kúsok z Paulovej nohy, ktorý sa nasúkal do kamennej steny. Užasnuto za ním hľadela. Keď zmizol posledný kúsok Paulovej nohy, rozbehla sa z izby a vrazila do Daphne.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa Daphne, keď sa zviechala zo zeme.
„Paul neudržal nával emócií a dočista ho pohltila moc. Zbláznil sa a splynul so zemou. Môže mať namierené kamkoľvek. Musíme to povedať kráľovnej,“ hovorila tak rýchlo, že jej Daphne ťažko rozumela, ale zachytila aspoň to, že sa Paul zbláznil. Prikývla a obidve spolu utekali smerom od izby.
Prechod medzi kamenné škáry kláštora bol celkom jednoduchý. Netrvalo to ani minútu a dostal sa von. Padal súmrak. Dnes mal otvárať istý obrad v kláštore. Pozrel dole. Kláštor mu ležal priamo pod nohami. Potiahol nozdrami vzduch. Ešte stále cítili teplo z ohňa a letmo zacítil vôňu vosku. Spôsobil tam požiar, pretože teplo sa stupňovalo po chodbách. Stále nevyzeral pokojný. Otočil sa smerom od kláštora, kde by sa mohli nachádzať štyria bratia. Natiahol ruky k oblohe. Začali sa tam tvoriť mohutné a strašidelné mraky. Dokonca aj zablesol blesk. Potom ruky prudko švihol pred seba. Naďalej sa mu chveli ruky. Nevedel sa poriadne sústrediť na upokojenie. Zaujímalo ho hlavne to, aby čo najničivejšia pohroma postihla bratov. Zahrmelo a mraky smerovali na mesto, prípadne do miest, kde by sa mohli bratia nachádzať. Dokonca sa pustil do hurónskeho smiechu.
James vyšiel z vody. Ofŕkal zo seba niekoľko kvapiek a zamieril po móle k domu. Zableslo. Zastal. Pozrel hore k oblohe. Dnes bol nádherný deň. Bez oblakov a zrazu teraz večer búrka? Pozrel do domca. Katherine tam nevidel. Udrel druhý blesk. Musel uskočiť, pretože ho takmer trafil. Vystrašene sledoval ako sa búrkové mraky hromadia nad ním. Zadunel poriadny hrom. Z toho zvuku sa mu podlomili kolená a padol na zem. Ďalší blesk zasiahol domec. So strachom v očiach sledoval ako sa drevený základ automaticky vznietil po dopadu blesku.
„Katherine!“ skríkol, postavil sa a vbehol do domu. Vo vnútri bolo nesmierne teplo, ba priam horúco. Dal si ruku pred ústa a nos, aby nemusel vdychovať smrad s páleného dreva. Začul kašeľ. Vbehol do jej izby. Sedela na posteli v spodnej bielizni, oči mala zatvorené, dlaňami si zakrývala nos a ústa a tak kašľala. Nebolo to hlasité kašľanie, no James ho začul z prahu dverí. Zadržal dych a objal ju jednou rukou. Druhú nasmeroval k moru. Cez okno videl ako sa k nemu tiahne vodné chápadlo. Rozbilo sklo a omotalo sa okolo Katherine s Jamesom. Keď ich oboplo oboch, splynul s vodou a odniesol Katherine do bezpečia. Udrel ďalší blesk a následný hrom zdemoloval celý dom vo chvíli, kedy obaja z neho vyšli a voda ich vtiahla do mora. Pod vodou museli konať rýchlo. Určite udrie ďalší blesk a pokiaľ sa tak stane a oni budú pod vodou, zabije ich to. James sa vynoril z vody a pozrel hore. Mraky sa opäť zhlukovali a chystali sa zrejme na poslednú ranu. Rýchlo vytiahol Katherine na hladinu, aby sa mohla nadýchnuť, posúval ju pod zemi až nakoniec sám vyliezol z vody práve vo chvíli, keď udrel zrejme posledný blesk. Bolo až počuť jeho elektrický impulz, keď blesk udrel do vody. Zvalil sa vedľa Katherine a sťažka dýchal. Popri tom cítil aj impulzívne chvenie na vode. Zurčanie prestalo. Otočil hlavou k moru. Na hladinu vyplávalo niekoľko mŕtvych živočíchov. Pozrel hore. Búrkové mraky ustupovali. Aké jednoduché zabiť niekoho, pomyslel si James. Zaboril svoju dlaň do mokrej zeme, odrazil sa a postavil. Podišiel k vode. Na hladine si všimol jemné impulzy, no aj tie stačili na usmrtenie.
„Dobre Paul. Kláštor svätej Annemarie. No nečakal som, že tam budem musieť zájsť pešo.“ Vykročil.
„Počkaj!“ zastavila ho Katherine. Naberala dych a medzi to aj odkašliavala. „Pôjdem s tebou.“
„Nie Katherine. Musím tam ísť sám. Paul chce mňa,“ rezolútne odvetil James.
„Tak aspoň pôjdem ku Scarlett, či prípadne Chelsea, ale cestu máme zatiaľ podobnú.“ Nedala sa Katherine a vykročila za ním.
Amatérske príbehy 