Korekcia: Liškodlačka
Ilustrácia: –
Damien sa prebral na svojom trávnatom pozemku na hrade. Vonku už slnko jasalo svetlom a teplom. Odhrnul si drevenú kolísku a vstal. Dotyk čerstvej trávy na jeho bosé chodidlá bol nádherný, trochu ho aj ochladil, ale bolo to len na okamžik. Vyhľadal si v kúte sandále a vykročil z izby. Jeho kroky boli slabo ozvučené na kamennej podlahe. Zívalo to tu prázdnotou. Scarlett je doma a tak zostal opäť sám. Chodby si dokonale pamätal a tak presne vedel čo kde je. Zamieril preto do kuchyne. Bol hladný a tak si začal robiť veci na poriadne jedlo. Mávnutím ruky otvoril všetky skrinky a obzeral sa po nejakých vhodných produktoch. Chystal si mrazené mäso a zemiaky, keď ktosi zabúchal na bránu. Nemalo by byť zamknuté, teda pokiaľ to je Scarlett. Vstal od stola a šiel k hlavnej bráne. Ako šiel, zabúchalo sa znova. Scarlett to byť nemohla, nebýva nikdy netrpezlivá a okrem toho, vždy dôjde až dnu za ním. Podišiel k bráne, ruky mal kúsok pred tvárou a oddialil ich, pričom sa brána otvorila. Na druhej strane bola Nicol, ktorá už chcela tretí krát zabúchať na bránu.
„Aké to prekvapenie,“ hlesol Damien miesto pozdravu. Nicol sa nasilu usmiala, znova.
„Ani Anthony ma nečakal a predsa nevyzeral prekvapene, rovnako ako ty. Začínate sa mi páčiť.“
„Čo si chcela od Anthonyho, a čo očakávaš odo mňa?“ spýtal sa a kradmo ustúpil, aby mohla nazrieť do vnútra hradu. Neohromilo ju to.
„Iba odpoveď na otázku, kde je Paul?“ položila otázku chladne ako vždy. Damien sa dusene zasmial a pozrel na ňu. Stála tam bez žiadneho pohybu. Dokonca ani jej hrudník sa nepohyboval.
„Anthony ti zrejme nepovedal odpoveď a myslela si si, žeby som ju vedel ja? Tak to si celkom na omyle dievča. Ani ja, ani Anthony, či James nevieme, kde sa Paul nachádza a po pravde nás to veľmi nezaujíma. Nechali sme sa uniesť predstavou, že sa zbavíme schopností a tak sme to poriadne prehnali. Ušiel a nik z nás nepozná odpoveď.“ Prekrížil si ruky pred seba a oprel sa o stenu. Čakal ako zareaguje, no zdá sa, že ju to nijako nevyviedlo z mieri.
„A prečo Anthony zaváhal keď som spomenula istý smer, kde by sa možno mohol nachádzať?“
„Aký smer?“ spýtal sa Damien, zvraštil čelo a odrazil sa od steny. Usmiala sa.
„Povedal, že je tam kláštor sv. Annemarie. Pochybuje, že sa tam nachádza, no podľa mňa je tam. Tam je to preňho v tejto chvíli najbezpečnejšie miesto pred vami.“ Povedala a zvrtla sa na päte. Damien len bezducho hľadel ako kráča preč. Kláštor svätej Annemarie, matkin kláštor. Že ma to skôr nenapadlo. Anthony tam už raz bol, no nechce sa tam vrátiť. Zabudol by na Chelsea.
„Môžeš tam ísť, ale nečakaj, že ti Paula pustia. Stane sa tam kňazom,“ povedal a prinútil ju zastaviť.
„To sa nestane!“ Skríkla a pridala na kroku, ba priam sa rozbehla.
Daphne ťahala Paula do svetlejších a teplejších miest kláštora, než bola jeho izba. Mníšky, ktoré stretávali sa len modlili a nevšímali si ich. Spolu šli tak rýchlo, že si ani nevšimol izby navôkol, no Daphne zrejme vedela kam majú ísť. Vyšli po schodoch, na ktorých Paul zakopol a preto musela Daphne počkať kým sa postaví a ťahala ho ďalej. Došli na poschodí až k vzdialeným dverám. Daphne ich otvorila a nazrela dnu. Boli tam dve ženy v dospievajúcom veku. Kľačali na rohožiach a modlili sa pri sviečkach nad fotkou kráľovnej Annemarie. Po stranách mali váľandy, kde spávali. Inak v izbe nebolo nič. Akoby žili v jaskyniach. Obe mali na sebe mníšske rúcho, takže ich bolo ťažké nájsť, no keďže Daphne si zrejme už zvykla na tmu, našla ich aj v tej tme.
„Prepáč Sophie, mohla by som sa pozhovárať s Dannou?“ spýtala sa Daphne.
„Iste.“ Sophie vstala a pri odchode sa poklonila Paulovi. Ten jej poklonu opätoval. Daphne do tiahla Paula dnu do izby a Sophie za nimi zavrela dvere.
„Ako ti pomôžem Daphne?“ spýtala sa Danna a podozrievavo pozrela na Paula.
„Prepáč, zabudla som ti predstaviť Paula. Paul je piaty z bratov,“ povedala Daphne a Danna ukradomky ustúpila o krok. Schádzala zrakom s Daphne na Paula.
„Nie! Už nie! Stačilo keď tu bol Anthony. Nepotrebujeme, aby tu bol ďalší. Teda aspoň nie v mojej blízkosti. Nech okamžite vypadne z mojej izby!“ kričala Danna a Paul ochotne vyšiel von. Sophie zrejme čakala kým odídu a preto ostala na chodbe.
„To bola celkom krátka návšteva,“ poznamenala s úsmevom.
„Pretože bola zbytočná. Nezistil som, čo som potreboval,“ povedal Paul. Na očiach si ponechal okuliare a tak mu Sophie nemohla pozrieť do očí.
„Čo ju tak rozrušilo?“ spýtala sa potom, lebo zrazu naňho previnilo pozrela.
„V kláštore máte posledného kráľovho syna a Danna nechce, aby sa motal v jej okolí. Takpovediac ho od seba odstrčila a tak moje záujmy a otázky nedostanú odpoveď.“
„Nemusíš hovoriť v hádankách. My vieme kto si, pretože nám to kráľovná vravela, no jedine Daphne poverila, aby bola čímsi ako tvojou mentorkou. Bude presne ako Danna Anthonymu. Asi si sem fakt zbytočne šiel. Tu si odrovnaný od civilizácie. Vieš o tom?“ spýtala sa a Paul prikývol. „Tak prečo si sem došiel?“ pri druhej otázke si Paul povzdychol.
„Povedzme, že to bol strach. No pred strachom, som si musel zachrániť život pred Anthonym, Jamesom a Damienom. Preto som sem prišiel,“ povedal a sňal si okuliare. Sophie nazrela do jeho štvorfarebných očí a snažila sa potlačiť zhíknutie, ktoré dala najavo, len ako sťažené dýchanie.
„Kedy si mal pätnásť?“ spýtala sa vystrašene.
„Včera večer. Iba vďaka schopnostiam, sa mi podarilo ujsť. Pokojne môžete mať voči mne odpor, ale pre mňa je tu bezpečnejšie, než vonku.“ Sophie prikývla a ustúpila, lebo dvere sa opäť otvorili a vyšla Daphne. Sophie ihneď vošla do izby. „Bola to strata času,“ hlesol Paul.
„Prepáč. Nemohla som očakávať jej reakciu. Zdá sa, že odkedy Anthony odišiel, vie byť dosť nevypočítateľná. Ale musíš jej to odpustiť. Anthony nebol taký spoločník ako ty,“ povedala a usmiala sa naňho. Miesto úsmevu sa jej odvrátil. „Musíme ísť ešte za kráľovnou.“
„Prečo?“ zvrtol sa a prekvapene jej pozrel do očí. Jej pohľad bol na chvíľu kamenný.
„Neviem. Určite ti to povie sama,“ povedala a ponúkala mu opäť svoju ruku. Neochotne ju vzal a nechal sa opäť viesť smerom, ktorý celkom dobre poznal. Po schodoch naspäť, prešli po chodbe až došli k schodom, vedúcim až ku kráľovnej. Daphne zaklopala na dvere a potom ich otvorila. Izba sa nezmenila a nezmenilo sa ani postavenie stareny. Sedela vyčerpane v kresle a pozorovala hostí. Daphne sa uklonila a k úklonu sa prinútil aj Paul.
„Takže si predsa len prišiel,“ pozdravila ho milo.
„Musel som. Daphne ma sem dotiahla. Prečo som tu?“ spýtal sa unavene.
Amatérske príbehy 