Christie Doctor – Stratiť no Vyhrať 6.spin off Spánková paralýza


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: Christie

Október, November 2015

Už ani neviem koľkokrát som sa prevrátila na bok. Viečka som ani neotvárala. Nechávala som ich náročky zavreté. Zabralo mi to všetky zvyšné sily, ktorých som nemala veľa. Po nehode a zvyšných dňoch strávených v nemocnici sa cítim ako na trikrát vyšťavený citrón. Navyše aj prehnaná starostlivosť rodinných príslušníkov mi lezie na nervy. Celá táto situácia mi doslova lezie na mozog a šibe mi. Pohádať sa s Leonardom dva dni po návrate zo Singapuru môžem len ja. V stredu sme na seba boli ako psy, po tom, ako ma uvidel pracovať za notebookom. Nastala medzi nami doba ľadová. Nič sme si takmer deň nepovedali. Je mi z toho blbo. Nechcem, aby to tak bolo. Je mi to ľúto.
Ani on to nemá teraz najľahšie. Všetci sa na neho spoliehajú, obracajú sa na neho ako na záchrancu a budúceho šampióna. A ja mu ešte aj pridávam na starostiach. Nepovie mi to otvorene, že sa o mňa bojí. Viac si to pripúšťa ako by mal. Vidím na ňom, že by najradšej sedel pri mne a staral sa o mňa. Tony mi to potvrdil. On sa zas bojí, aby neprehral titul kvôli mne. Keby som nemala toľko starostí?
Aj napriek snahe udržať viečka zavreté som ich otvorila. Podvedome som sa usmiala. Leo si pokojne odfukuje. Hlava zaborená v kvalitných béžových saténových obliečkach s bordovým vzorom. Je taký krásny. Opatrne som sa načiahla rukou k jeho tvári. Pohladila som ho bruškami prstov po kontúrach. Nezareagoval. Druhou rukou som sa načiahla k položenému smartphonu na nočnom stolíku. 3 hodiny. Posadila som sa. Vankúš som si lepšie napravila za chrbtom, kolená pritiahla k hrudi. Zakutrala som sa až ku krku. Očami blúdim po tmavej spálni. Hnedé závesy pôsobia ako dva ťažké prevesené kusy látky, čerstvé kvety na komode vyzerajú ako smutné zošúverené napodobeniny živých kvetín. Pootvorené dvere do kúpeľne tiež nepôsobia najbezpečnejším dojmom. Čakám, kedy spoza z nich vykukne nejaké strašidlo, bubák alebo aspoň zazriem nejaké krvavé oči v čierňave. Radšej som pohľad otočila smerom k môjmu spiacemu šampiónovi. „Musíš si vždy nájsť pevný bod aj v tých najpohnuteľnejších dňoch a chvíľach. Taký bod, ku ktorému sa vždy budeš vracať a bude tvojím bezpečným úkrytom.“ V pamäti sa mi vynorili mamine slová. Po rokoch úpenlivého hľadania som ho konečne našla. Práve tam, kde by som ho nikdy nehľadala. Leo. Pritúlila som sa k nemu ako mačka. Pocítil moju prítomnosť. Rukou si ma jemne ovinul ako plyšového macka. Znovu sa snažím zaspať. Aspoň na pár minút. Na malú chvíľku. Keby sa mi to dalo. Hlavou som potočila na druhú stranu. Zaostrila som očami na nočný stolík. Malá priesvitná tuba hypnotizuje môj pohľad. Láka ma. Chcem načiahnuť ruku a vysypať jej obsah do dlane. Leo ma ešte pevnejšie objal. Ako keby počul moje myšlienky a snažil sa mi v tom zabrániť. Nedá sa mi ani pohnúť. Ako teraz zaspím. Stále hľadím na tubu. Moja túžba sa zväčšuje. Začínam byť z toho nervózna. Ako zaspím? Bez nich nezavriem oko ani na pár sekúnd! Potrebujem ich! Okamžite! Drzo som sa vymotala zo zovretia. Niečo si zamrmlal. S úsmevom a nadšením „závisláka“ som do seba hodila tabletu. Zaberie okamžite. Mám to odskúšané, veľmi dobre.

Ráno

Zobúdzam sa s neskutočnou bolesťou v krku a pravej ruke. Opatrne otáčam boľavým krkom doprava. Nie je pri mne! Kde je? Zúfalo blúdim pohľadom po miestnosti. Vodu v kúpeľni nepočujem. Chcem sa k nemu pritúliť. Takisto nepočuť ani hudbu z prízemia. Začínam byť zúfala z toho kde je. On je moja osobná značka antidepresív.
„Myslel som, že si s tým prestala.“ Z rozmýšľania ma vytrhol nahnevaný hlas Leonarda, ktorý stál za mnou. Sťažka som prehltla guču v suchom hrdle. Obrátila som sa na neho s previnilým úsmevom. Stojí pri okraji postele so šálkou čaju v rukách. Pomaly som sa posadila. Nepotreboval moju odpoveď, všetko čo potreboval vyčítal z pohľadu do mojich očí. Klamať mu by zhoršilo celú situáciu. Šálku položil vedľa tabletiek na spanie. Pozrel sa na mňa s vyčítavým a sklamaným pohľadom. „Pripravil som raňajky.“ Do nosa sa mi dostáva vôňa čerstvo zaliateho zeleného čaju. Ruky položil na okraj postele, načiahol sa ku mne. Vtisol mi vrúcny bozk. Žeby nastalo roztápanie ľadov? Pohladil ma po líci. „Čakám ťa dole.“ Sledujem ako odchádza. Na bedrách sa mu držali pyžamové nohavice, vyšportovanú hruď mu obťahovalo biele obyčajné tričko. Milujem ho. Každú jednu jeho stránku. Aj keď je nahnevaný. Šálku položil hneď vedľa tobolky s liekmi. Spravil to so zjavne skrytým úmyslom. Presne viem, čo tým chcel docieliť. Zobrala som mäkký biely froté župan zo zeme, rýchlo som nabehla do kúpeľne. Umyť zuby, tvár, nakrémovať sa. Zdvihla som hlavu ku zrkadlu. Z pohľadu čo som uvidela, som sa preľakla. Vyzerám ako chodiaca mŕtvola. Nevyspaté, opuchnuté oči, prepadnuté líca. Žiadne ružové líčka na jemne opálenej pokožke, iba bledá farba. Zobrala som rýchlo BB krém a nacapkala na tvár. Nech nevyzerám ako komparz z The Walking Dead alebo Biely chodec. Presne tak vyzerám, už mi chýba len meč a môžem byť ich kráľom a vodcom. Winter is coming.
Obliekla som si čisté spodné prádlo a prehodila pripravený župan cez seba. Prstami som si prešla po čerstvej jazve. Nemyslela som si, že sa mi ešte niekedy otvorí alebo znovu prežijem dve rovnaké udalosti a operácie. Nikdy nehovor nikdy. Zobrala som si pripravenú šálku. Popri tom, ako pomaly popíjam vlažný čaj, sledujem tubu s liekmi. Čo všetko mi dajú a čo zas zoberú. Seriem na to. Schovala som ich do vrecka na župane. Po drevených schodoch som zišla na prízemie, pomaly ako mačka som prešla do kuchyne. V tichosti sledujem Lea, ako pripravuje raňajky. Hlavu som oprela o drevené zárubne. Príprava mojich raňajok mu nezaberie veľa času. Nakrájať ovocie je jednoduché. Popíjam čaj a sledujem každý jeho pohyb. Podvedome sa usmievam a predstavujem si tie najdivokejšie predstavy, čo by som s ním teraz mohla robiť. Sprostý zákaz lekárov. Žiadne prudké pohyby ani športovanie na šesť týždňov.
Oblizol si prsty od nakrájaného banána. Ktovie, či si ma všimol a zaregistroval, že som tu? Alebo len hrá nevšímavého a čaká čo poviem alebo spravím. Kto ako prvý z nás prelomí mlčanie. Zdvihol pohľad od pripraveného jedla ku mne, misku s nakrájaným ovocím položil na tácku. Prešiel okolo mňa. Vôňa čerstvej vajíčkovej omelety, nakrájaných cherry paradajok, udusenej zeleniny, nastrúhaného parmezánu a čerstvej špaldovej bagety. Horúce dvojité espresso a čerstvý pomarančový fresh. Leonardove raňajky. Pre Jamesa Hunta bol sex raňajkami šampiónov. Pre Leonarda sú to vajíčka. Posadila som sa oproti nemu. Pravú nohu som si vyložila na stoličku, ruku vyložila na koleno. V tichosti sme začali obaja raňajkovať. Asi to tak vyzerá, že ticho v najbližšej dobe nik neprelomí. Pri posledných bobuľkách hrozna som vytiahla tubu s liekmi. Položila som ich rovno medzi nás. Vidlička pri dotyku o tanier zacinkala. Pôsobí to ako provokácia z mojej strany.
„Nechcem, aby sme takto pokračovali,“ začala som moje rozprávanie, oprel sa o operadlo stoličky.
„Klamala si ma.“ Stále je na mňa nahnevaný. Cítim to z jeho hlasu a prejavu.
„Ja viem,“ sklamane som priznala. Cítim sa ako malé dieťa prichytené pri čine. „Je mi to ľúto. Leo.“ Načiahla som ruku k jeho položenej ruke na stole. „Ani si nevieš predstaviť ako veľmi je mi to ľúto. Zranila som ťa, no musíš pochopiť aj ty mňa.“ Prekvapene zdvihol obočie. S otvorenými ústami hľadím na neho. Nenachádzam slová. Ako mám začať. Nervózne si bobuľku prehadzujem v prstoch.
„Nemôžem spávať!“ Vykoktala som zo seba rýchlo. Znovu mu padla vidlička. Neveriacky sa na mňa pozerá. Nevedel o tom. Nemal o tom ani najmenšie tušenie. Zhlboka som sa nadýchla. „Ty spíš a ja sa vedľa teba prehadzujem alebo pozerám do plafóna ako blb. Akonáhle zavriem oči, tak sa mi zdá o nehode, o tom, že zomieram. Vy všetci na do mnou stojíte a pozeráte sa ako zomieram. Leo, ja nemôžem spať.“ Niekoľkokrát som zúfalo a bezmocne zopakovala slová. Len pri pomyslení na spánok sa trasiem od strachu čo prinesie ďalší sen a noc. Rýchlo ku mne podišiel. Zobral si ma do náručia, jemne ma pohládza po chrbte.
„Preto berieš lieky?“ Prikývla som. Ešte silnejšie ma objal. Počujem tlkot jeho srdca. Bum-bum. „Spolu to zvládneme, miláčik.“ Pobozkal ma na vlasy. Pokrútila som hlavou. Toto sa nedá prekonať spoločne. Ako to chce spoločne prekonať? To sa nedá! „Neboj sa,“ ochranársky ma drží. „my to spolu prekonáme.“ Pre boha, ako?

Večer

Pritiahla som si deku. Zasmiala som sa nad nevydareným pokusom Toma chytiť Jerrryho. Tom & Jerry môžem sledovať hoc kedy. Možno je to detinské, ale táto rozprávka ma nikdy neomrzí. Vždy mi vyčaruje úsmev. Hlavu som naklonila doprava. Leo mi zavadzia v nekonečnej naháňačke. Jerry sa škodoradostne zasmial. Hodila som po ňom najbližší vankúš. Otočil hlavou ku mne. S prekvapeným výrazom, čo som si to dovolila spraviť, na mňa hľadí. Mykla som plecami so šibalským úsmevom.
„Nemal si zavadzať.“ Pokarhal ma ukazovákom.
„Stážista môže byť?“ Zvedavo sa ma spýtal. Pozerať večer filmy spolu s pohárom vína je náš zaužívaný rituál. Jediné, čoho sme sa vzdali, je víno. Ja nútene a Leo zo solidarity. Pritom som mu viac krát povedala, že si pohár môže dať. Odmietol.
„Je mi to jedno.“ Aj tak nedočkám prvých päť minút filmu a zaspím. Oprela som sa o Leovu hruď. Objal ma, druhú ruku si položil na moju ruku položenú na brušku. Nenápadne som sa na neho pozrela. Zažrato sleduje dej filmu. Miluje filmy s Dustinom Hoffmanom. Tento film sme videli viac krát. Viečka mi už teraz klipkajú. Pošúchala som si ich rukami. Leo sa zasmial, ja som si zas zívla. Lepšie som sa uložila. Počujem tlkot jeho srdca. Pravidelné údery. Bum-Bum. Najkrajšia uspávanka, aká mohla byť vymyslená. Pravidelné údery, tiché nádychy a výdychy. Bum-Bum. Oči sa mi pomaly zatvárajú.
Znovu som sa ocitla v operačnej sále. Hľadím na seba zvrchu. Znudeným pohľadom a s prekríženými rukami sledujem snahu lekárov ma zachrániť. Krvavé tampóny v miskách, odsávanie v rane, zakrvavené nástroje vo vode, pípanie nemocničných prístrojov. Výmena slov medzi lekármi. Hlavu som otočila k monitoru sledujúcemu tep srdca. Životná krivka ostala len tenkou pípajúcou čiarou. Cítim, ako ma za ramená ťahajú ruky na druhú stranu. Oni ma chcú. Ťahajú ma silnejšie a silnejšie, len moja pravá noha pôsobí ako kotva so svetom živých. Celým telom prešiel silný výboj. Rýchle pohyby lekárov, nervózne výkriky.
„No tak, vráťte sa.“
„Bojujte.“
„Výboj.“ Ďalší elektrický výboj. Priťahovanie druhej strany slabne. Ich sila je oveľa menšia, ako snaha lekárov. Ďalší veľmi silný výboj.
Prudko som sa strhla. Rukou som si prešla po spotených vlasoch a krku. Lapám po dychu.
„Pre boha, si v poriadku?“ vydesene sa ma spýtal. Stále lapám po dychu. Pokrútila som hlavou. Schúlila som sa do klbka. Trasiem sa od strachu. Toto nebol sen ani nočná mora. Toto bola realita. Kurva, krutá realita. Krutá skutočnosť. Oni ma vracali naspäť. Trasiem sa ako osika. Leo ma zozadu silno objal. Snaží sa ma upokojiť. Slzy mi stekajú po lícach. Pozrela som sa vydesene na neho.
„Potrebujem ich.“ Pošepla som. Chytil mi tvár do dlaní. Palcami mi jemne prechádza po líčkach. Krútením hlavy zamietol moju požiadavku. Pobozkal ma. Drží mi pevne tvár. Pozerám sa do modro – zelených očí.
„Zvládneme to spolu.“ Pochybujem o tom. Nevie, čo prežívam! Pomalým zavretím a otvorením viečok som súhlasila. I keď riadne pochybujem. Všetko si predstavuje tak jednoducho. Očividne nikdy nezažil nočné mory. Vedel by, že tak ľahko sa cez ne nedostane.
„Spravím ti čaj? Biely s ružami.“ Biely čaj upokojuje nervy a zlepšuje spánok. V mojom stave by som ho musela vypiť najmenej dva litre, možno aj viac. Nemala som silu mu protirečiť, ani žiť alebo vykonať inú činnosť. Pri spomienke na nočnú moru, sen alebo realitu, nech je to čo chce, mi naskočila husia koža. Prečo práve ja musím mať takéto nechutné sny? Ešte viac som sa schúlila do klbka. Vyzerám ako utrápená a zbitá mačka. Počujem Lea rýchlo sa pohybovať po kuchyni. Pískajúci čajník sa mi ozýva v ušiach. Je to nepríjemné a nechutné. Zakryla som si uši. Bolestivo som sa zamračila. Chcela som kričať z plného hrdla. Nedokázala som vydať ani tón. Hrdlo mám stiahnuté. Takúto silnú úzkosť som ešte nikdy nezažila. Rýchlo a plytko dýcham. Srdce mi bije rýchlo. Nedokážem sa nadýchnuť. Srdce bije ako keby mi chcelo vyskočiť z hrude.
„Christie, pre boha!“ so strachom skríkol Leonard. Ani som si nestihla uvedomiť kedy prišiel a začal ma utešovať.
„Prosím, Leo,“ prosebne som zo seba vykoktala. Videla som strach v jeho očiach. Ešte nikdy som ho tak nevidela. Strach o mňa ho doslova paralyzoval. Nevedel čo má robiť. Len si ma privinul. Obaja bezmocne sedíme a snažíme sa prekonať moju úzkosť. Bum-Bum. Zavrela som oči. Srdcia milencov bijú rovnako. Bum-Bum. Leovo srdce bije rýchlo, ale upokojuje ma. „Prosím,“ tichúčko, takmer to mohol prepočuť, som ho poprosila o lieky. Znovu ma pohladil. Jemne, ochranársky, ale pevne ma ochraňujúc pred mojimi démonmi. Dokázala som sa zhlboka nadýchnuť. Úzkosť sa pomaly vytráca. Ďalší hlboký nádych. Piskot pomaly ustáva. Zahľadela som sa do modro – zelených ustráchaných očí.
„Že budeš pri mne?“
Prikývol.

Leo ma nahovoril, aby sme išli oddychovať radšej do spálne. Mne je doslova jedno kde budem, nebudem spať. Gauč alebo posteľ, je mi to jedno. S Leom sa rozprávame o hocičom, na hlase mu je počuť, že už má toho dosť a najradšej by spal. Pohladila som ho po unavenej tvári.
„Čo keby sme išli skúsiť spať?“ žmurkol na znak súhlasu. Zviezli sme sa do teplých perín, ja som sa od neho ani nepohla. Chudák, musí byť zo mňa riadne unavený. Som prisatá na ňom od úzkostného stavu. Nepohla som sa ani na chvíľku. Objala som ho okolo pása, hlavu položila blízko ku mojej uspávanke – srdcu. Je to na smiech, mňa však tlkot upokojuje. Nadýchla som sa a započúvala sa do pravidelného srdcového rytmu. Cítim, ako si Leo pravidelne a pokojne odfukuje. Zaspal okamžite. V priebehu sekundy bol ako zarezaný. Vtisla som mu bozk na hruď a pokojne som zavrela oči.
Z tváre si skladám prilbu. Rozhliadam sa okolo seba. Rozbité monoposty nových, ale aj starých čias. Počuť bolestivé vzlyky a výkriky. Jazdci sa pohybujú dezorientovane okolo vrakov. Krvavé stopy, overaly, otvorené rany, chýbajúce končatiny. Niektorí si ich držia v rukách. Jeden sa na mňa otočil. Bol bez hlavy! Tú mal pod pazuchou. Vydesene som cúvla dozadu. Z rúk mi vypadla prilba. Veľká bolesť prechádza celým mojim ľavým bokom. Ostrá, pichľavá neprestávajúca bolesť. Oboma rukami som si chytila bolestivé miesto. Z miesta sála horúčava. Pot mi steká po tvári, vlasoch, krik mám mokrý ako keby som práve vyšla zo sprchy. Bolesť neprestáva, na rukách cítim teplo. Teplé pramienky krvi mi stekajú po rukách. Zúfalo hľadím na ruky plné krvi, rýchlo si ich prikladám na bolestivé miesto. Pre boha! Stláčam ho. Nemôžem vykrvácať! Človek môže stratiť dva až tri litre, záleží od kíl a stavby tela, pokiaľ sa dostane do bezvedomia. Mám pocit, že moje stláčanie rany vytláča ešte viac krvi, ako by malo.
Rozhliadam sa okolo seba. Hľadám niekoho, kto by mi pomohol. Okrem zúfalých jazdcov, čo blúdia okolo monopostov tu nik nie je. Kričím z plného hrdla, no žiaden hlas nevydávam. Snažím sa znovu a znovu dokola, no nič. Žiaden zvuk. Ani len najmenšie pípnutie či piskot, ide zo mňa iba teplý vzduch a nič iné. Zúfalosť a panika vo mne narastajú. Nemohúcne som spadla na kolená, rukami sa podopieram o zem. Spráchnivená zemina vsáva moju krv do seba. Okolo mňa sa vytvorila sieť žiliek, ktorými sa dostáva krv navôkol mňa. Blúdiaci jazdci zastali, obzreli sa ku mne. So strachom hľadím vpravo, vľavo. Zacítili ma! Moja krv ich zvádza. Láka ich, je to ich živinou. Všetci naraz zastali. Ostali stáť ako soľné stĺpy. Hladnými očami hľadia na mňa, načahujú ruky ku mne. Až teraz som si ich dokázala riadne všimnúť. Boli to len kosti obalené tenkou kožou. Sivé žily im svietili. Vychudnutými prstami ma dočahujú.
Nabrala som posledné sily čo som mala, chytila som si intuitívne ranu. Vyštartovala som. Nechávam za sebou krvavé stopy. Nohy sa mi podlamujú, motajú, nedokážem stáť, nie to utekať. Dychčím ako parný rušeň. Chcem len jedno – dostať sa do bezpečia. Znovu som spadla, nabrala som dych do pľúc a znovu som sa postavila. Behom, skôr motaním sa posúvam ďalej od nich. Vrakovisko monopostov sa zväčšuje. Rýchlosť zombie pretekárov narastala veľkosťou vrakoviska. Ako keby im to pridávalo na sile. Chcem bezpečie! Uhýbam sa kostnatým rukám sprava, ale aj zľava. Ich ruky sú ako konáre. Cítim, ako ma škriabu po lícach. Teplé pramienky mi stekajú po tvári. Otočila som pohľad priamo pred seba. Neveriacky hľadím. Moja mama ma čaká s otvorenou náručou. Dlhé biele šaty, padajúce vlasy, krásna olivová pokožka, ružové líčka a vrúcny, milý pohľad. Presne tak si ju pamätám. Rýchlo sa k nej snažím dostať. Je to moja posledná nádej v tomto pekle. Vbieham jej priamo do náručia.
„Vitaj medzi nami.“ Jej hlas! To nie je jej hlas. Zdesene som sa pozrela do jej tváre. Hľadia na mňa podliate krvavé oči. Kriedovo biela tvár, na ktorej je vidieť každú jednu žilku a vrásku. Okolo očí sa ťahajú výrazné modré žily, hlboké vrásky a pod nimi sú priam čierne kruhy. Pery do hĺbky popraskané, stekali z nich bledé krvavé kvapôčky. Ten pohľad. Zdesene sa pozerám na výjav predo mnou. Nepozerám sa do tváre matky, ale na mňa! Kostnatou rukou si prechádzam po líci. Sledujem sa ako v zrkadle „Vitaj medzi nami!“ Zopakovala som hurónskym, priam strašidelným smiechom. Moje „diabolské ja“ ma objalo tak silno, že som sa nedokázala nadýchnuť. Potmehúdsky sa usmialo. „Čakali sme na teba dlho.“ Znovu ten diabolský pohľad a smiech.
Nedokážem dýchať, niečo mi sedí na hrudníku. Nedokážem sa nadýchnuť! Preboha! Niečo mi sedí na hrudi. Počujem kroky v spálni. Miestami sú tiché a miestami silné. Kurva, kto to je? Otvorila som očí. Vyjavene hľadím na výjav predo mnou. Na hrudi mi sedí vychudnutá, zhrbená starena s dlhými šedivými vlasmi. S nosom dlhým asi až po bradu. Hojdám sa do rytmu. Chcem sa postaviť a zhodiť ju zo seba. Moje svaly sú však ako z kameňa, nedokážem pohnúť ani len malíčkom na nohe. Dokážem pohybovať jedine očami. Snažím sa mykať, ale nič. Len stuhnuto ležím a hľadím na diabolskú starenu. Pomaly otáča hlavu mojim smerom. Červené oči sú veselé, hrajú radosťou. Sú také červené, že to nedokážem ani popísať. Prstami sa mi prechádza po hrudi. Snažím sa rozhýbať si prsty. Hoc aj najmenší pohyb spraviť. Starena sa ku mne približuje, perami hýbe ako ryba. Ťaživý pocit na hrudi neprestáva, práve naopak, ešte viac sa zhoršuje. Starenine pery sú len centimetre od mojich. Cítim jej chladný a zapáchajúci dych. Cítim veľký chlad, zošúverené diabolské pery sa dotkli mojich. Silno som zatlačila na viečka a prsty. Dokázala som hýbať svalmi! Posadila som sa na posteľ ako strela s výkrikom. Zima však stále neprestáva. Končeky prstov sú ako z ľadu. Zhlboka dýcham, cítim, ako sa mi dostáva do tela vzduch. Rýchlo sa obzerám okolo seba. Nik tu nie je! Žiadne strašidelné druhé ja ani čarodejnica z rozprávky.
„Čo sa stalo?“ Zdeseným a rozospatým hlasom sa ma Leo spýtal. Teraz sa ja hojdám na mieste ako žena na mojej hrudi. Upokojuje ma hľadením po chrbte.
„Miláčik, čo sa stalo?“ znovu sa ma spýtal. Nebola som mu schopná odpovedať, stále mám pred očami hrôzu. Len sa hojdám dopredu a dozadu. Posadil sa predo mňa, jemne si ma pritiahol. Chytil mi tvár, hľadíme si do očí. Ani jeden z nás nepovie ani slovo. Všetko sme si dokázali povedať pohľadmi. Privinul si ma ako mačiatko. Hľadí ma po chrbte.
„Leo,“ unaveným hlasom som pošepla.
„Ak chceš lieky, prinesiem ti ich.“ On porušil svoje zásady, len preto, aby mi pomohol a uľavilo sa mi. Ja mám tiež svoje, nechcem ich porušiť a určite nechcem, aby sa cítil vinný za to, že mi dal lieky. Zdvihla som pohľad k nemu.
„Nie, nechcem nič. Zvládneme to spolu. Ja sa cez to dostanem.“ vykoktala som zo seba.
„Ako?“ zvedavo sa ma spýtal. Teraz sme si vymenili úlohy. Človek vždy prestane myslieť na chorobu, keď zmení prostredie. To potrebujem.
„Musím zmeniť ovzdušie a začať znovu robiť to, čo ma baví. Musím sa vrátiť naspäť do práce, aspoň na dve hodiny, Leo.“ Aj v prítmí spálne vidím, že sa mu to nepáči. „Leo, prosím. Dve hodiny, nie viac. Ver mi, zmena mi pomôže,“ pokrútil hlavou, „aspoň to skúsme?“ navrhla som mu. Váha. Nechce mi to dovoliť. Bojí sa predstavy, že by som znovu začala robiť. Určite si myslí, že by ma to fyzicky vyčerpalo a skončila by som znovu v nemocnici. No skôr ma do nemocnie doženie toto ako práca.
„Ak ti to dovolím, tak mi sľúb, že sa nepresilíš.“ Z posledných síl som sa radostne usmiala. Som neskutočne rada, že mi to dovolil. Vtisla som mu letmý bozk a schúlila sa mu do náručia. Teraz už viem, že to spolu dokážeme prekonať.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s