Koreckia: Liškodlačka
Ilustrácia: –
„Myslel som si, že nebudeš klásť otázky po tom, čo si mi povedala o Anthonym v tomto kláštore,“ Paul kradmo žmurkol, no Daphne si to v svetle sviečok nevšimla.
„Prepáč, úplne som zabudla. Poď,“ pobádala ho za ruku. Vyslobodil sa, aby mohol zatvoriť za sebou dvere a potom sa ňou nechal ťahať.
Nicol sa prebrala. Do okna dobiedzali slnečné lúče a z intenzity jasu usúdila, že sa blížil čas poludnia. Pozrela sa na hodinky na nočnom stolíku a nemýlila sa. Bolo trištvrte na dvanásť. Musela byť včera veľmi unavená, lebo sa nestávalo často, žeby sa prebúdzala na obed. Vstala priamo do papúč a vyšla z izby v tričku, ktoré jej siahalo do polovice kolien. Opatrne zišla po drevenom schodisku a zamierila rovno do kuchyne. Sedela tam Chelsea a čítala knihu, čo bola uložená na najvyššej poličke v kuchyni. Nicol sa nechcela vyzvedať, ako k nej došla, skôr ju zaujímalo, kde sú rodičia.
„Kde sú rodičia?“ spýtala sa zostra.
„Dobré ráno aj tebe Nicol,“ odvetila Chelsea a jej tón ignorovala.
„Kde sú rodičia?“ tentoraz jej otázka vyznela nahnevane. Chelsea položila knihu na stôl.
„Otec je na rybách a matka v meste. Ešte nejaké otázky?“
„Hej, kde je Paul?“ spýtala sa už menej podráždene.
„Tak to vážne neviem. Katherine mi hovorila, že sa objavil pri nich, aby zaviedol Jamesa domov a potom opäť zmizol vo vode. Nikto nevie, kde sa nachádza,“ povedala a znovu siahla po knihe.
„Anthony by to vedel,“ Nicol sa nedala a stále dobiedzala do sestry.
„Hmm….?“ spýtala sa prekvapene Chelsea. Pohľad na Nicol bol podozrievavý . Nicolina tvár zase vyzerala trochu kamenne. Chelsea vstala, prisunula si stoličku k policiam a odložila knihu na najvyššiu poličku, odkiaľ bola vzatá. „Neviem, kam tým mieriš,“ ozvala sa, keď schádzala zo stoličky.
Nicol sa pozrela von. Bol opäť nádherný deň, rovnako ako včera, kedy sa udialo toľko, že sa to nedalo ani slovami popísať. Paul sa zmenil a zmizol a nik nevedel, kam šiel. Podišla preto k oknu. Naskytol sa jej výhľad na číre a pokojné more. Otec musel byť celkom ďaleko, inak by sa hladina vody vírila. Chelsea zasunula stoličku a podišla k Nicol. Ani sa od okna nepohla.
„Nevráti sa. A zato môžem poďakovať tebe a Anthonymu,“ zvrtla sa a rozbehla sa von z kuchyne hore schodmi do svojej izby. Zamierila priamo ku skrini, kde mala šatstvo. Otvorila ju a z dolného podstavca vybrala ruksak. Nekoordinovane doň vkladala veci, ktoré boli potrebné na cestu. Keď bola hotová, opatrne schádzala po schodoch, aby ju Chelsea nepočula a vyšla von. Vonku do nej skoro vrazila.
„Kam si myslíš, že ideš?“ spýtala sa z rukami v bok.
„Za Anthonym,“ Nicol ostala pokojná. Chelseane oči sledovali jej tvár, či ju neklame.
„Čo očakávaš od toho, že sa s ním stretneš?“
„Povie mi, kde je Paul. Viem, že to vie. Je to predsa v tej knihe, ktorú si ráno čítala.“
„Tam sa nič nepíše. Zbytočne pôjdeš za ním. Nič ti nepovie, pretože nič nevie.“ Chelsea prešla popri Nicol, vošla do chatrče a zavrela za sebou dvere. Nicol len jemne vykrivila ústa do úsmevu a potom sa pobrala dopredu rovnakým smerom, akým utekala za Paulom po Anthonyho návšteve.
Vychádzalo slnko a Cameron sa stále ohrieval pri svojom blkotajúcom ohni zo suda. Carmen sa zobudila na teplo. Boli jediní, čo boli hore. Ostatok spal zakrytý v dekách z rôzneho materiálu. Vstala a stala si vedľa Camerona. Ten sa ani nepohol.
„Čo sa asi stalo vonku? Došlo k nejakej potýčke medzi bratmi?“
„Žiaľ, na túto otázku ti neviem odpovedať,“ hlesol skleslo Cameron.
„Nechcel by si to zistiť?“ Carmen tú otázku položila opatrne.
„Tak na túto otázku pre zmenu odpoveď poznáš,“ nevyznelo to chladne, ale akosi poučne. Veď predsa vedela, žeby nikdy neopustil túto časť. Skúmavo na ňu pozrel.
„Prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo,“ ospravedlňovala sa s rukami v zmierlivej polohe. Podozrievavo ju sledoval, no hneď to vzdal a znovu sa zahľadel do plameňa.
„Tu som doma. Tu mi nič nehrozí. Tu som v bezpečí pred bratmi. Každý predsa zložil prísahu, že nebude používať schopnosti. Nemyslím, že to, čo sme všetci pocítili, malo strašné následky. Nič sa nestalo. A keby aj, nás to predsa vynechalo.“ Jeho pohľad znovu zaletel ku Carmen.
„Ja viem, ale prečo sa potom zrazu jeden z bratov rozhodol navštíviť druhého? Prečo nevieš ani ty na túto otázku odpovedať?“ Carmen pozrela na Camerona.
„Mrzí ma to.“ Cameron sa na viac nezmohol. Carmen preto odstúpila a vykročila na ulicu. Pochmúrne sledoval jej kroky, až sa mu stratila z dohľadu.
„Nemám ísť za ňou?“ spýtal sa hlas kúsok od neho. Yarik sa zobudil na ich rozhovor, no nechcel ho rušiť, preto len oddychoval. Cameron pokrútil hlavou a znova pozrel do plameňa.
„Netreba.“
„Kam si myslíš, že pôjde?“ Cameron na chvíľu pozrel smerom k východu.
„Neviem, no určite nikde ďaleko.“ Yarik tiež letmo pozrel k východu. Zbadal len obyčajných ľudí prechádzajúcich sa po ulici a kde-tu náhodne idúce auto. Vstal.
„Idem predsa len za ňou,“ navrhol a Cameron nijak nenamietal. Ani sa nepohol od horiaceho suda. Yarik opatrne prekračoval pomedzi spiacich bezdomovcov, až sa dostal na ulicu. Ľudí tu skoro nebolo, zato áut sa tu preháňalo kopec. Carmen nikde nevidel. Zvláštne, odišla iba pred chvíľou a už zašla tak ďaleko. Nevidel ju ani keď zašiel kúsok ďalej do najobývanejšej časti ich štvrti. Počkal si teda na zelenú a pokračoval cez prechod smerom na východ.
Ľudia, okolo ktorých prechádzal, si tajuplne šepkali medzi sebou. Zrejme nikomu neunikla Yarikova minulosť, dokým dorazil k bezdomoveckej štvrti. Bol známy ako vrah, preto sa ľudia pred jeho prítomnosťou sťahovali. Nechceli s ním nič mať. Nik okrem Camerona, Carmen a ostatných žijúcich bez domova nevie, že sa vlastne Yarik zmenil. Ako tak prechádzal, domy sa začali zmenšovať, až sa vytratil posledný a Yarik sledoval len lúky a polia. Samozrejme, že ani tu Carmen nevidel.
Jeho pozornosť ale zaujalo dievča hrajúce sa pri tabuli označujúcej názov mesta, v ktorom Yarik a ostatní vyrastali. Bola mladá a tiež aj malá. Šaty pieskovo žlté a topánky karamelovo žlté. Jej vlasy sa úplne líšili od farieb jej šiat. Drevnato hnedé. Dokonca boli aj jasne rozoznateľné odtiene, ako pri letokruhoch. Dievča sa zvrtlo a pozrelo na Yarika. Jej pohľad bol pokojný, bez známky strachu. Jej oči farby mora ho celkom upútali. Celkom úplne zabudol, že vlastne šiel za Carmen. Taká mladučká tvárička a skrývala v sebe toľko. Jej výraz sa ťažko popisoval. Takú kamennú tvár nevidel Yarik ani pri svojej poslednej obeti.
„Ťažko sa v nej číta, však?“ spýtal sa ktosi za ním. Spoznal tam hlas Carmen, no neobrátil sa. Nemohol spustiť oči z dievčatka.
„Ako to, že je tu? Vôbec sa nikoho nebojí?“
„Je opustená. Nemá domov, ale nechce byť s nami. Nedôveruje nám. Mňa si akosi obľúbila. Volá sa Lybett. Aj mňa si takto získala. Možno takúto dôveru pociťuje aj pri tebe. Je to tajomné dieťa. Máme sa od nej dosť učiť. Môže nás prekvapiť, rozveseliť, rozplakať, rozzúriť, no hlavne nám jej výzor tváre káže sa zamyslieť, prečo sme vlastne tu.“
„To všetko ti povedala?“ spýtal sa Yarik.
„Nemusela. Dokázala som to vycítiť z jej pohľadu. Študovala som pedagogiku a psychológiu, takže mi jej správanie nepripadá nijak zvláštne od nášho. Dokonca mi pripomína Camerona,“ povedala a zasmiala sa. Lybett sa mierne usmiala a vykročila k nim. V tomto okamihu bolo počuť Yarikov dych. Lybett už bola pri nich, keď Yarik pridusene vzdychol.
„Už len on tu chýba,“ povedala skleslo. Yarik sa prinútil odvrátiť zrak od Lybett a pozrel na Carmen.
„Máš na mysli Camerona, že je tak?“ spýtala sa Carmen a usmiala sa.
„Bratia sa nevedia kontrolovať a zabijú ho. Dokonca aj Anthony sa tomu poddal. Nevedia sa kontrolovať a preto, aby sa stali obyčajnými, pokojne ho zabijú. Musí im v tom zabrániť.“ Lybett znela celkom vydesene. Yarik prekvapivo prechádzal zrakom z nej ku Carmen.
„Čo to znamená?“ spýtal sa nechápavo Yarik.
„Toho som sa obával. On žije,“ Cameron sa nečakane zjavil z plameňov. Lybett poskočila a rozutekala sa kamsi hlboko ku kopcom lúky. Carmen s Yarikom sa ani nepohli. „Ja ale nezakročím.“ Cameron sa pomaly odvrátil a kráčal mlčky od nich. Yarik však sledoval, kam bežala vystrašená Lybett.
„Je tam malá chatka. Býva tam sama,“ šepla Carmen pre Yarika, hoci Cameron by ju i tak počul, ale tváril sa, že to prepočul. Ticho sa stupňovalo.
„Je to len dievča,“ poznamenal Yarik a pobral sa za Cameronom. Carmen sklopila hlavu.
„Lenže vie toho priveľa.“
Amatérske príbehy 