Korekcia: Liškodlačka
Ilustrácia: –
„Sestra Daphne, nechcete mi snáď povedať, že ste zhrešila s týmto mladíkom?“ Po jej otázke pozrel Paul zaujímavo na Daphne. Tá sa k nemu otočila tvárou a usmiala sa. Zhrešiť? S mníškou? Síce vyzerala pekne a možno by aj stála za hriech, ale dúfam, že povie nie.
„Nie, pani moja. Tento mladík prišiel len dnes ráno pred svitaním. Zazrela som ho, keď som prechádzala popri vstupnej bráne. Neviem prečo, ale zdal sa mi milý, pokiaľ som ho nepozvala do kláštora a nevšimla si podivnú vec na ňom. Jeho oči. Mal ich štvorfarebné. Povedal mi, že pôvodne ich mal mahagónové, až do dnešnej polnoci, kedy dovŕšil pätnásť rokov. Domnievam sa, že ide teda o piateho zo synov elementu a teda aj kráľovského rodu,“ na konci si Daphne poriadne vydýchla. Vysoliť toľko slov naraz jej dalo zrejme dosť zabrať.
Starena sa trochu nahla dopredu. Jej pohľad bol nesmierne prenikavý a úprimný. Paul o krok cúvol, no Daphne ho potiahla za ruku a hneď sa vrátil na pôvodné miesto. Bolo počuť starenin hlboký povzdych.
„Ak je to kráľov syn a už dovŕšil pätnásť rokov, musí taktiež ovládať schopnosti živlu. A ak je naozaj taký mladý, potom je to posledný kráľov syn Paul. A ten ovláda všetky elementy.“
Paul sa zamračil. Všetky? Spýtal sa sám seba. Splynul s vodou, takže to preňho nebude problém začať pri nej. Obrátil sa teda k jazierku. Vystrel k nemu pravú ruku. Zavrel oči a urputne sa sústreďoval na vodu. Voda sa vlnila a pomaly sa zdvíhala. Vo vzduchu s ňou urobil akýsi tvar a potom ju pomaly nasmeroval späť do bazéna.
Starena si dala ruku na ústa. „Ako James.“
Jeho meno vážne nepotreboval počuť. No i tak sa obrátil k ďalšiemu predmetu, čo boli kovové tyče. Ruky stiahol k sebe a dal ich do polohy, akoby v nich čosi zvieral. Opäť zavrel oči. Daphne a starena si pomysleli, že zrejme ostatné elementy netrénoval, keďže dovŕšil pätnásť dnes o polnoci. Paul sa sústredil na vietor a všetko, čo s ním súvisí. Jemne si fúkol do dlaní. Pocítil v nich chlad svojho nafúkaného vzduchu a celý obsah vyslal smerom k tyčiam. Vzduch narazil na kovové tyče, ktoré sa rozozvučali rovnako ako vzduch prúdiaci cez hlasivky v ľudskom organizme. Daphne si zakryla ústa a s úžasom počúvala zvuk tyčí.
Starena sa usmiala opäť. „Ako Anthony.“
Jeho meno ho trochu potešilo, ale aj zarmútilo. To on mu povedal tú správu, že je kráľov syn. Otočil hlavu mierne doprava, kde sa nachádzali sviečky. Priložil si ruku k ústam. Jeho zatvorené oči boli samozrejmosťou. Daphne ho dychtivo sledovala. Chvíľu sa sústredil, no potom otvoril oči, roztvoril dlaň, ktorá mu náhle vzbĺkla a potom fúkol ten oheň smerom k sviečkam. Okamžite sa všetky rozhoreli.
Daphne sa už bez úžasu na Paula usmiala. „Ako Cameron.“
Toho nevidel a celkom ani vidieť nechcel. Podarilo sa mu vzdorovať trom bratom, no štvrtého by zrejme nezniesol. Nasledoval už len posledný element. Zem. Pozrel teda na kvetináč. Vystrel k nemu ruku. Sústreďoval sa naň tak dôkladne, že sa mu vystretá ruka až chvela. Kvetina v kvetináči nádherne rozkvitla. Daphne sa rozžiarila od úžasu. Oči doširoka otvorené, jej pohľad sledoval kvetinu. Starene padla sánka, no uvedomila si, čo robí a rýchlo ju privrela. Užasnuto pozrela z kvetináča na Paula. „Ako Damien,“ dopovedala a postavila sa. „Takže ty musíš byť Paul. Moje stratené dieťa, ktoré odo mňa kráľ Gephart odobral. Som strašne rada, že ťa vidím. Ani nevieš, aká som rada, že si v poriadku a nažive. Daphne, prosím ťa, zaveď Paula do izby a prines mu mníške rúcho, aby sem zapadol. Neboj sa, tvoji bratia ťa tu nebudú hľadať. Tu si v bezpečí,“ povedala starena. Daphne ihneď odišla, hoci by rada ostala pri Paulovi. Paul bol trochu zmätený. Asi aj jemu vadilo, že musela Daphne odísť, no hľadel pred seba na starenu, ktorá hovorila o tom, že je jeho matkou. Skutočnou matkou. Toto musí byť kráľovná Annemarie.
„Mama,“ vyjachtal zo seba. Starena sa pousmiala a kráčala k nemu spoza stola. Bol ňou ohromený. Ako môže mať takú starú matku. Deti v jeho veku mávajú matky tak okolo štyridsať rokov.
„Asi sa pýtaš, ako môžem byť tvoja matka, keď mám už šesťdesiat rokov, ale je to tak ako to vyzerá. Náš príbeh si určite počul veľakrát.“
„No nenapadlo mi, že ho niekedy zažijem na vlastnej koži, alebo že sa stanem jeho súčasťou.“ Paul sa celkom vyčerpal touto vetou. Starena prikývla.
„Áno. Určite s tebou súhlasím. Nikto nemohol očakávať, že sa zrazu preberie a stane sa z neho kráľov syn, ktorý má bratov, čo ovládajú jednotlivé elementy. To by nikto zrejme ani nechcel.“
„Je to pravda, že keď ma zabijú, stratia tým schopnosti?“ Paul položil otázku trochu nečakane a zákerne. Starena sa zatvárila akoby nerozumela, no potom si hlasne vzdychla.
„Žiaľ áno. Tu ti ale nik neublíži. Toto miesto pozná jeden z bratov, ktorý chcel zabudnúť. Skús hádať, ktorý z tých štyroch to bol,“ pobádala ho.
„Anthony?“ spýtal sa bez váhania. Annemarie sa usmiala.
„Máš pravdu, Paul. Anthony potreboval zabudnúť na to, čo sa stalo v rodine. Žil tu niekoľko rokov, no začal mu chýbať život a rovnako mu chýbala Chelsea. Opustil kláštor so slovami, že už nebude taký, ako býval spolu s bratmi.“ Paul sa poriadne započúval do monológu.
„Zrejme sa musel dobre snažiť. Doslova sa krotil pred tým skutkom. I tak bol v hlavnej réžií James a môžem byť rád vďaka pätnástim narodeninám a následnému splynutiu s vodou, že žijem,“ povedal chladne a jeho pohľad sa doslova zabodol do očí jeho matky.
Odvrátila sa. Práve vtedy prišla Daphne. V rukách mala hnedé rúcho, aké používajú mnísi. Na prvý dotyk bolo jemné a kožené. Usmial sa na Daphne, ktorá mu následne úsmev opätovala.
„Daphne, môžeš, prosím ťa, zaviesť Paula do voľnej izby?“ Daphne prikývla a odťahovala Paula preč.
„Už dlho nás tu nik z bratstva nenavštívil,“ povedala, keď Paul za sebou zavrel dvere.
„Tomu sa nečudujem,“ Paul odpovedal zase chladne. Cestou postretávali zase mníšky, ktoré si zase čosi šuškali do ucha, keď zazreli Paula.
„Ostatné sestry vravievali, že keď tu kedysi býval Anthony, snažili sa o ňom vedieť veľa vecí. Dokonca s ním aj nadviazali kontakt. Nechcel toho veľa prezradiť, no ty nie si ako on. Ty možno objasníš niektoré svoje tajnosti,“ Daphne sa milo usmiala, ignorujúc pohľady a šepoty.
„Aký druh tajností máš na mysli?“ spýtal sa Paul.
Vydala podivný zvuk priškrteného smiechu. „Vieš, nie sú tu len staršie sestry. Nájdeš tu aj rovnako mladé ako som ja. Skús sa im nepoddať a ostať záhadný ako Anthony,“ povedala a jej úsmev ho začal hypnotizovať. Bola pekná, určite krajšia než Nicol, a predsa vyzerala, akoby s nim pokojne flirtovala, aj napriek tomu, že to mala zakázané, keďže žila v opátstve. Ale musel uznať, že ani Nicol nijako neprejavovala záujem, aj keď možno vedela pravdu. A možno hrala dobre rolu sestry. Na chvíľu odpútal pozornosť od Daphne. Viedla ho akousi tmavou chodbou až niekam do samotných útrob kláštora.
„Kam ma to vedieš?“ spýtal sa zmätene.
„Do Anthonyho starej izby. Pochybujem, že sa sem vráti. A možno si to myslí aj kráľovná Annemarie. Vieš, je to už dosť dlho, čo od nás odišiel k Chelsea a jeho izba dosť chátra. Tak by ani nevadilo, keby si sa tam usídlil,“ povedala a veselo sa naňho usmiala. Neochotne úsmev opätoval. Dostávali sa až niekam, kde nebolo žiadne svetlo a jedine šero, na ktoré si aj tak zvykol počas pešej túry sem. Kde-tu sa objavila náhodná sviečka, samozrejme zhasnutá. Letmo na ňu pozrel, no nemal v úmysle ju zapáliť. Jednoducho pokračoval v chôdzi za Daphne. Tá zrejme čakala, že tú sviečku zapáli, no mlčky ho ťahala ďalej do šera. Museli sa nachádzať zrejme pod pohorím, pretože teplota ovzdušia mierne klesla. Asi by bolo dobré tie sviečky zapáliť, nech je tu aspoň aký-taký druh tepla. Povedal si, že pri najbližšej sviečke to urobí, no pri ďalšej sviečke sa už nachádzali dvere.
Daphne ich otvorila trochu nemotorne, pretože sa musela poriadne zaprieť. S masívnym zavŕzganím sa otvorili. Paulovi to pripomenulo hororové scény a tak trochu bojazlivo vošiel dnu. Vo vnútri bola obrovitánska miestnosť. Nebolo tam bohvieaké svetlo, ale jeho oči si zvykli na šero a nadchýnal sa vnútrajškom.
Zrakom našiel niekoľko zhasnutých svietnikov. Zatvoril oči, zovrel pravú ruku v päsť a sústredil sa. Potom prudko otvoril oči, vystrel päsť a rukou mávol jednotlivými smermi. Smerovala tam istá podivná žiara, no sviečky na svietnikoch sa rozhoreli. Náhle svetlo zo sviečok zaplnilo miestnosť svetlom a po chvíľke aj teplom. Paulove ústa zostali v úžase, keď sledoval miestnosť vo svetle. Daphne nepočul, takže buď odišla, alebo tiež v úžase sledovala miestnosť. Nemusel ani hádať, pretože druhé bolo pravdivé. V miestnosti sa nachádzalo všetko zo štyroch elementov, akoby tento kláštor slúžil bratom. Bol tu mohutný bazén pre Jamesa, priestranná lúka pre Damiena, baldachýnové plachty pre Anthonyho a masívna pec pre Camerona. V strede sa nachádzala nádherná posteľ. Paul usúdil, že je jeho. Kráľovná ju musela urobiť po jeho narodení.
„Bola si tu niekedy?“ spýtal sa a ani na ňu nepozrel.
„Nie. Anthonyho sem zaviedla sestra Danna. Ona tu bývala pomerne často.“
„Tak potom ako vieš o tejto miestnosti?“ spýtal sa.
„Kráľovná ma sem dávnejšie zavolala a povedala, že raz tu bude aj jej najmladší syn Paul. Potom sem doviedli tú posteľ,“ povedala a ukázala na posteľ v strede izby.
„Takže si ma vlastne čakala pred dverami,“ neznelo to ako otázka, no Daphne prikývla.
„Hovorila, že raz sa tu ukážeš, preto som každý deň prichádzala k dverám a vyzerala ťa. Ostatné sestry si aj vtedy šuškali, ale ignorovala som ich. Bola som v nádeji, že sa ukážeš a ukázal si sa,“ povedala a usmiala sa. Jej úsmev bol hádam ten najkrajší, aký kedy videl. Prevzal si od nej rúcho.
„Prepáč, ale rád by som sa prezliekol v súkromí,“ povedal nežne a Daphne s úsmevom prikývla a odkráčala z izby.
Ostal tam sám. Obrátil sa od dverí a ešte raz sa rozhliadol po izbe. Bolo ťažké sa po nej nepozerať. Toto miesto symbolizovalo jeho bratov. Ich celá rodina by tu mala bývať pohromade. Matku tu mal, chýbali už len bratia. Podišiel k svojej posteli a zhodil zo seba navlhnuté tričko a šortky. Ostali mu len boxerky. Rúcho si na seba nasúkal problematicky. Keby tu bola Daphne, strašne by sa na tom pobavila. Uistil sa, že sa nepozerá. Dvere boli stále zavreté, nepočul by ani drobný posmech. Zrejme stála vonku, ako jej prikázal. Čudné. Prvýkrát prikázal niečo niekomu, hoci mladej mníške, a cítil sa trochu ako kráľ, i keď bol vlastne kráľov syn. Ťažko sa mu odvracal zrak od izby, no chýbal mu už pohľad na Daphne.
Počas chôdze si v hlave roloval myšlienky a sústredil sa na hlavnú. Istá sestra Danna mala v opatere Anthonyho, keď tu bol. Snáď ho Daphne za ňou zavedie. Jeho ruka sa načahovala po kľučke, keď sa dvere otvorili a buchli ho do prstov. Reflexívne ruku stiahol a priložil k perám. Vo dverách stála Daphne.
„Chcela som vedieť, či ti je rúcho dobré,“ pozrela na jeho pery, po ktorých pomaly spúšťal boľavé hánky ruky. „Udrela som ťa? Prepáč, to som nechcela,“ schytila jeho ruku opatrne do svojich dlaní a fúkala mu na ňu. Paul cítil jej nežný studený vánok, hoci tu dole bolo aj tak celkom chladno.
„To si nemusela robiť. Je tu predsa voda,“ druhou rukou mávol smerom k bazénu.
„To je pravda, ale kráľovná nechce, aby bola táto izba nejako narušená. Aj po Anthonyho odchode sme museli so sestrou Dannou poupravovať jeho baldachýnové plachty do pôvodného stavu. Všetko musí zostať také, prirodzené .“ Znovu sa usmiala. Jej úsmev ho dokázal upokojiť.
„Dobre.“ Paul sa tiež usmial, hoci nevedel vyčariť tak nádherný úsmev ako Daphne. Keď si zavše všimol úsmev Nicol, nebolo z neho cítiť toľké nadšenie. Z úsmevu Daphne bolo nepatrne cítiť aj lásku. Lásku? Preboha! Veď ona je do mňa zaľúbená, pomyslel si Paul a jeho úsmev sa zmenil na nevinnú grimasu a náročky odvrátil oči. Daphne jeho zmena tváre samozrejme neušla.
„Stalo sa niečo?“ jej oči naňho pozerali ani smutne, ani prekvapene. Vlastne sa dalo ťažko definovať, aký obraz jej tvár predstavovala. Paul sa lišiacky usmial.
„Nič sa nedeje. Mohla by si ma zaviesť k sestre Danne?“ jeho otázka vyznela nadmieru prekvapivo.
„K Danne?“ spýtala sa prekvapene. Prikývol.
Amatérske príbehy 