Korekcia: Liškodlačka
Ilustrácia:
Obrátil sa a vošiel do domu. Krb ešte vyžaroval teplo, no on si ho nevšímal. Zvykol si na vzduch tak, že pocity tepla či zimy ani nevnímal. Kráčal ďalej, až sa ocitol v spálni. Vyzerala prázdne, keď tam Chelsea nebola. Plachta bola jemne skrkvaná od jej tela. Samozrejme, on nespával pri nej. Jeho posteľ predstavovala plachta prevesená cez roh izby. Za pomoci vetra sa zdvihol a uložil sa tam. Trochu to s ním zahúpalo, no netrvalo to dlho a po ustálení zatvoril oči a nechal myšlienky voľne plynúť. Podarilo sa mu vypnúť od všetkého a zaspať.
Pokojná hladina sa zavírila, vyšla z nej ruka a zachytila sa zeminy pri pobreží. Po ruke nasledovala ďalšia, až sa nakoniec ukázalo celé telo. Paul sa trochu otriasol. Tma ešte ani zďaleka neutíchala a šero nebolo také nebezpečné ako sa vždy píše v hororoch. Nechcel ani pomyslieť na to, koľko môže byť hodín. Všimol si len drobnú lesnú cestičku vedúcu k najvyššiemu kopcu v jeho okolí. Jeho nevlastný otec mu vravieval, že sa tam nachádza kláštor kráľovnej Annemarie, jeho matky. Doma by ostať nemohol, pretože Chelsea a Anthony určite boli niekde v jeho okolí.
Prestal na to myslieť a vydal sa na cestu. Kde-tu sa potkol o kameň, ktorý v šere nezazrel. Výstup do kopca bol dosť náročný a dlhý. Kým prišiel až ku kláštoru jeho matky, začalo svitať. Viečka mu oťažievali, no podarilo sa mu ich držať otvorené.
Kláštor bol postavený impozantne. Architekt si podrobne prezrel postavenie hôr a podľa toho zhotovil stavbu, na ktorú sa Paul pozeral. Muselo byť zaujímavé vytrepať sem hore buldozéry či iné stroje, ktoré pomáhali pri stavbe. Kláštor mal veľa okien rôznych veľkostí, čo mu trochu pripomínalo kostol. Chýbal tomu už len kríž. Božemôj, pomyslel si Paul, keď si všimol spomínaný kríž na vežovitom podstavci pokrytom oknami. Takže kláštor je katolícky, povedal si sám pre seba. Keď slnko trochu vykuklo spoza mora, všimol si aj nápis na dverách: Kláštor sv. Kráľovnej Annemarie.
Nechcel sa zapodievať z akého dôvodu sa rozhodla jeho matka postaviť kláštor, navyše katolícky, a zaklopal na dvere.
Nečakal dlho. Akoby osoba vo vnútri len čakala na príležitosť, kedy sa Paul odváži zaklopať na dvere. Vo dverách sa objavila mníška. Aké nečakané, pomyslel si Paul. Bola mladá, čo ihneď Paula prekvapilo. Oči podobné Nicol, hoci tá zafírová modrá nebola až taká výrazná. Pery mala prirodzené. Uši bez náušníc a oči bez všelijakých očných kefiek, alebo kozmetických doplnkov okolo obvodu oka. Táto mníška bola proste prirodzená a krásna, no jediné, čo na nej Paula zarazilo, bol ruženec prevesený cez ruku, keď ho privítala s vystretými dlaňami smerom k nemu.
„Dobré ráno. Vitajte v Kláštore svätej Kráľovnej Annemarie. Volám sa sestra Daphne. Ako vám pomôžem?“ spýtala sa tak sladkým tónom, až z toho Paul strácal reč.
„Ehm… prepáčte, mám za sebou dlhú cestu, mohol by som si u vás niekde odpočinúť?“ povedal to trochu neisto. Daphne vycítila jeho neistotu a srdečne sa naňho usmiala. Ustúpila a rukou mu dávala znamenie, aby vošiel. Usmial sa a pozvanie prijal.
Keď vkročil do svetla kláštora, Daphne sa zarazila, lebo jej zrak spočinul na jeho očiach. Zhíkla a prikryla si ústa. Paul sa jej trochu zľakol, ustúpil o krok dozadu a vystrel ruky pred seba na znak, že sa vzdáva.
„Čo to máš s očami?“ spýtala sa cez zakryté ústa. Paul ich ihneď zavrel a odklonil hlavu.
„Prepáč, nebývali také. Zmenili sa dnes večer. Kedysi boli pekné mahagónové, no teraz túto spleť štyroch farieb neviem popísať.“
Jeho inteligentná odpoveď ju celkom ohromila. Zložila si ruky z úst.
„Dnes máš pätnásť?“ spýtala sa. Paulovi to vyrazilo dych. Prečo sa pýta na vek? No miesto odpovede len prikývol. Sestra Daphne sa prežehnala pravou rukou a ľavou, kde mala ruženec, urobila kríž na Paulovom čele. Potom siahla do vrecka a vybrala z neho slnečné okuliare, ktoré mu podala. Bez váhania si ich vzal.
„Už dlho sa tu neukázal nik z kráľovskej rodiny. Bratia o tebe vedia?“
„Áno, síce len traja, no netušia, kde som teraz.“
Daphne si mierne povzdychla a viedla Paula dnu. Kláštor bol nádherný aj zvnútra. Jeho impozantné kresťanské motívy by ohromili každého veriaceho. Všade po stenách viseli kríže, ružence či obrazy Ježiša Krista či Panny Márie. Nepoužívali lampy. Ich svetlom boli sviečky, ktorých tu bolo nadmieru dosť a jasne osvetľovali každý kút kláštora. Paul si všimol aj iné mníšky, ktoré sa pozerali, ako Daphne ťahá Paula a čosi si šuškali medzi sebou. Pozeral zo strany na stranu a všimol si, že šepotajúce mníšky sú po oboch stranách. Ignoroval ich a snažil sa zistiť, kam ho sestra Daphne vedie. Na konci chodby sa nachádzalo schodisko, ktoré zrejme viedlo k veži s krížom. Nemýlil sa.
Keď boli úplne hore, zazrel cestičku, po ktorej prišiel. Daphne otvorila mohutné dvere, ktoré stáli na konci schodiska. Vnútro zdobila valcová miestnosť. Od okien sem prenikalo slabé svetlo, ale Paul aj tak videl jasne. Svietniky zívali prázdnotou a to bolo podivné. Na opačnom konci stáli kovové tyče, ktoré sa rozozvučali vzduchom. Naľavo od nich bola malá vanička a na stole pred nimi ležal kvetináč.
Za ním stálo plachtou vytvarované kreslo, v ktorom sedela starena. Mala ochabnutú pokožku, ktorá ležala na kostiach ako pokrývka. Tiež mala na sebe mníške rúcho. Nemala v izbe žiaden obraz Ježiša Krista, či Panny Márie, dokonca nemala ani na ruke ruženec, vyzerala podivuhodne ako obyčajný človek. Daphne potiahla Paula bližšie ku stolu. Starena zdvihla hlavu. Jej sivé oči si podrobne prezerali návštevníkov.
Amatérske príbehy 