Korekcia: Lucell
Ilustrácia: –
9.kapitola
– Na večeru bude praženica s hubami, – zažiarili jej oči veľkou radosťou. – Ja totiž takú praženicu zbožňujem, – vraví si potichu. – Ach, moja hlava, – sadla si pod mohutný Dub… – Marcel… – Čo je zase?! – odvrkol.
– Ja nevládzem, – posťažovala sa. Pozrel za chrbát. Mariena celá bledá sedela nehybne pod stromom. Marcel zhodil zväzok raždia na zem a okamžite pribehol k Mariene. Bol celkom vystrašený z toho, čo sa jej stalo. Nevedel čo má robiť skôr, či má bežať pre Stana, alebo ostať pri nej. – Čo je s tebou? – oči mu naplnila obava o jej život.
– Neznesiteľne ma bolí hlava, – jej kyslá tvár prezrádzala, že neklame. Prisadol k nej… – Ľahni si a odpočiň trochu, – zložila boľavú hlavu do jeho lona. Prižmúrila viečka. Pred očami sa jej objavili štyri bytosti, ako ich unášajú do kozmoplánu.
– Pustite nás, nič sme vám neurobili! Čo od nás chcete? – kričala a trepotala rukami. Marcel ju začal hladiť po mŕtvolne bledej tvári. Obsiahol aj úder.
– Nekrič, som pri tebe, otvor oči… prosím ťa, – nevedel si poradiť. Krik začul aj Stano. Okamžite k ním pribehol. Neboli ešte hlboko v lese.
– Čo je s ňou?
– Neviem, začala sa sťažovať na silnú bolesť hlavy a potom kričať, – Marcel bol na smrť vystrašený. Stano stlačil Mariene spánky. Prudká bolesť pominula. Otvorila oči plné hrôzy. – Vy ste tu? – pýtala sa už kľudným hlasom.
– Áno, sme pri tebe…
– Kde sú tie bytosti? – skočila Stanovi do reči.
– Aké bytosti? – nevedel ju Marcel pochopiť.
– Čo unášali mňa a Vieru…
– Nikto tu nebol, len ja a teraz došiel Stano.
– Onírium, – vykríkol Stano.
– Aké Onírium? – vytkol mu. Stano si prisadol k nim a začal rozprávať. Hlavou mu prenikla prudká bolesť, ale bol to silný jedinec, a tak bolesti odolával.
– Včera večer som mal spojenie s Badom.
– Akého Bada spomínaš? Nerozumiem ti, – trhol Marcel hlavou.
– Nepamätáš náš minuloročný výlet na planétu Zugrún? – hodil na neho vyčítavý pohľad. Marcel začal tuho premýšľať. Nie a nie si spomenúť.
– My sme minulý rok niekde boli? A akú planétu to spomínaš? Nerob zo mňa blázna! – vytkol mu.
– Planéta v súhvezdí Kasiopeja! – zvraštil Stano výrazné obočie… – A blázna z teba nerobím! – pozrel na neho prísnym výrazom v tvári.
– Prepáč, ale planéta Zugrún mi nič nehovorí, – ospravedlňoval sa Marcel.
– Ako ti to pripomenúť? Let kozmoplánom, jazda Bioautom, vysoká biela budova, riadiace centrum, Bad Darko, Mer Jupi? Ešte stále ti to nič nehovorí? –
-Nie, nič také nepoznám? – tvrdil Marcel.
Mariena ich pozorne počúvala… – Áno, mne to pripomína… Ach tá bolesť, – znovu nahodila kyslú tvár, pričom si trela spánky.
– Marcel, s tebou je to ťažké! Pripomeniem to pri ohni, keď bude prítomná aj Viera, – hodil rukou. Mariena sa už upokojila a bolesť jej pominula. Marcel vzal na ruky aj Marienin zväzok dreva a vrátili sa k táborisku. Mariena počas cesty nazbierala huby a dala ich do Marcelovho trička.
– Kde ste tak dlho? – privítala ich otázkou.
– Ale, Marienu znovu rozbolela hlava. Museli sme trochu posedieť, kým jej bolesť neprešla, – odpovedal Stano…
– Viera, mohla by si pripraviť chlieb a soľ? – milo na ňu pozrel.
– Áno, veľmi rada… určite si vyhladol, – odrazu sa zarazila.
– Len chlieb a soľ? Čo to má znamenať?! O chvíľu uvarím guláš! – trocha ju to rozčúlilo.
– Prosím ťa Viera, nerozčuľuj sa. To nie je pre mňa, ale pre hostí…
– Akých hostí… ty niekoho čakáš? – bola rozhorčená.
– Áno, priletia k nám z planéty Zugrún…
– O akej planéte to hovoríš?! Nerob zo mňa blázna! – vytkla mu.
– Ja z teba nerobím blázna, naozaj existuje taká planéta… A to v súhvezdí Kasiopeja…
– A tí tvoji priatelia majú aj anténky? – poznamenala ironicky a ukázala prstami na hlavu.
– A ozaj… Odkiaľ poznáš moje meno?! Veď sme sa nikdy nevideli a Marcel ti o mne nič nehovoril, ako ho poznám!
– Ale áno, videli sme sa…
– Môžeš mi pripomenúť kde to bolo? – vytkla mu.
– Dobre teda, ale musíš byť silná! – varoval ju.
– Pri mohutnej Lipe nás obkolesili bytosti v hrubých bielych skafandroch. Mali nadmerné hlavy… Chceli ma zabiť. Ty si plakala, že tak krátko ma poznáš a máš ma stratiť?
Amatérske príbehy 