Slavomír Majcher z Trebišova: Zurgún, planéte mieru – 2.časť Živý sen


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: –

8.kapitola

Z miesta stretnutia vyrazili presne o jedenástej hodine. Cesta na Tušínske Jazero viedla lipovou alejou. Stano znovu pocítil prenikavú bolesť hlavy. Spomenul si na spojenie s Badom. V pamäti sa mu vyjasnilo: „ Tá istá cesta, mohutná Lipa a veľa nepríjemných zážitkov zo živého sna .“ Znovu si prstami pritlačil na spánky. Viera prišla bližšie, aby ho sprevádzala. Tiež jej padol do oka.
– Čo je, zase bolesť hlavy? – oslovila ho súcitným hlasom.
– Áno, neviem čo to môže byť? – po uvoľnení prstov bolesť pominula. Aj keď vedel o čo ide, nechcel sa jej zdôveriť. Po zhruba štvrtine cesty Marcel ostal stáť.
– Čo je, nevládzeš? – vysmiala ho Viera.
– Nie, nevládzem. Včera si mi… – Ja viem. Prestávka, – vyhlásil. Bicykle odstavili na krajnici vozovky. Viera so Stanom sadli pod jednu z košatých Líp. Viera hodila zrak na mohutný kmeň.
– Tá Lipa už musí byť veľmi stará… Ach, tá bolesť, – uchytila si ubolenú hlavu… – Toto miesto mi je známe, – šepla Stanovi do ucha. Zložila boľavú hlavu do jeho lona, začal ju hladiť po bledej tvári.
– Áno, aj mne je akési známe, – obzeral si kmeň, hľadajúc nejaký znak po spálenej ryhe. Schválne premeral očami Lipu od zeme po mohutnú korunu. Bola to tá istá Lipa pod ktorou sedeli v živom sne. Po chvíľke jej bolesť pominula.
– Čo si tak obzeráš ten kmeň?
– Ale, chcel by som vedieť koľko má rokov, – klamal jej. Lipu si premerala aj Viera. Znovu pocítila prenikavú bolesť hlavy.
– Podľa môjho odhadu môže mať asi sto rokov, – odpovedala s kyslosťou v tvári. Prižmúrila viečka. Pred očami sa jej objavili bytosti v hrubých bielych skafandroch. Veľmi to ňou trhlo. Stano si toho všimol a začal ju hladiť po mŕtvolne bledej tvári.
– Choďte od nás preč, čo od nás chcete? Prečo ho chcete zabiť, veď vám nič neurobil! – vykríkla plačlivým hlasom. Vierin krik vyľakal nie len Marienu, ale aj Marcela. Okamžite k nim pribehli.
– Čo je s ňou? – obávala sa Mariena.
– Sťažuje sa na bolesť hlavy, – odpovedal ustarostený Stano. Nenapadlo mu hneď, že to sú náznaky Oníria.
– To nič, to prejde, len otvor oči. Som pri tebe, – ukľudňoval ju hladkajúc jej mŕtvolne bledú tvár. Viera otvorila oči – bolesť pominula. Bola prekvapená, že pri nej sú aj Marcel s Marienou.
– Vierka, čo je s tebou? Celkom si nás vystrašila. – Mariena mala o ňu starosť.
– Ja neviem, keď som privrela oči… Ach, ta bolesť, – vzdychla a znovu si chytila boľavú hlavu. – Okolo nás dvoch, – hovorila ťažko s kyslosťou v tvári… – Stáli štyri bytosti v hrubých bielych skafandroch… Áh, tá bolesť, – trela si spánky… – Oni, chceli… zabiť ho s nejakou divnou zbraňou… mierili mu na hlavu, – ukázala trasúcou sa rukou na Stana. Vtedy Stano pochopil, že Viera spomína živý sen. Vedeckému tímu sa nepodarilo celkom vymazať pamäť pozemšťanom. Prenikavú bolesť začala pociťovať aj Mariena. Pozrela na Lipu. – Tá Lipa mi…- Podlomili sa jej nohy a klesla na zem. Marcel ju však stihol včas zachytiť. – Čo je s vami? – nechápal Marcel. Jemu sa podarilo vedeckému tímu vymazať pamäť perfektne.
– Teba hlava nebolí? – zvedavo na neho pozrel Stano.
– Zatiaľ ešte nie, ale za chvíľu ma rozbolí z vás! – odvrkol podráždene. Stano na neho pozrel so zvrašteným čelom. – Ach, prepáč… moja huba ukecaná, – odpovedal zahanbene a buchol sa po ústach.

Oddych trval zhruba jednu hodinu. Bolesti hláv pominuli.
– Ste už v poriadku? – spýtal sa Stano dievčat.
– Áno, už je to OK, – vrátila sa im pôvodná farba tvárí.
– Marcel, môžeme pokračovať v ceste? – oslovila ho Viera.
– Áno, ak je už aj vám dobre? – prikývol hlavou. Vysadli na bicykle a pokračovali v ceste ďalej. O malú chvíľu sa im pred očami rozprestrela veľká modrá mláka.
– Konečne Tušínske Jazero, – vydýchol si Marcel. Pred vstupnou bránou Stano ako vedúci výpravy zaplatil pobytový poplatok. Na Tušínskom Jazere bolo plno ľudí. Oči sa kochali pohľadom na zahraničné motorové vozidlá. Dosť dlho im trvalo kým našli nejaké voľné miesto. Odhodlali sa ísť vyššie pod les.
– Tu je dobré miesto, utáboríme sa tu, – ukázala Mariena na čistinku pod lesom.
– Súhlasím, odtiaľ máme dobrý výhľad na jazero a prístup do lesa – prikývol Stano hlavou. Viera s Marienou vybaľovali batožinu a Marcel so Stanom sa podujali postaviť stan. Keď už bol stan postavený, Marcel s Marienou odišli do lesa nazbierať nejaké drevo, aby Viera mohla uvariť obed, bola totiž veľmi dobrá kuchárka. Slnko ešte pripekalo.
„Ako je tu príjemne, a ten vzduch,“ vzdychla si Mariena v duchu.
– Marcel, dávaj pozor! – Čo je, čo sa stalo? – vyľakalo ho to.
– Nevidíš, tie krásne huby… skoro si ich zašliapol! – pokárala ho. Opatrne ich zrezala.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s