Slavomír Majcher z Trebišova: Zurgún, planéte mieru – 2.časť Živý sen


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: –

6.kapitola

– Vy viete čítať myšlienky? – bola trochu šokovaná.
– Áno, ovládame telepatiu.
– Každý zo zugrúnčanov? – nevychádzala z údivu.
– Áno, každý z nás. Už od útleho detstva.
– Ako je to možné? – nešlo jej to do hlavy.
– Keď dieťa dovŕši tretí rok svojho života, vstrekneme mu do hlavy zvláštny gén. Vy ho ešte nepoznáte.
– Ako môžete robiť také niečo, veď je to drastické! Maličké dieťatko a vy mu otvárate hlavičku! Čo ak zomrie! – vytkla Badovi s ľútosťou v očiach. Nahodil úsmev.
– My dieťaťu neotvárame hlavu, ale ten gén mu vpichneme do temena hlavy, niečo ako očkovanie. Gén sa sám vstrebá do mozgu, – vysvetlil jej.
– Prepáčte, že som tak vyskočila, ale ja mám rada malé deti, – ospravedlnila sa s červeňou v tvári.
– Nič to, poznám také dievčatá ako ty, – znova nahodil úsmev. Bioauto odrazu ostalo stáť.
– Sme na mieste, – vyhlásil. Po výstupe pred nimi stála vysoká biela budova.
– Moje pracovisko, – ukázal Bad rukou. Vošli dnu. Príjemná vôňa sviežej jari im pošteklila nosné dierky. Po uzavretí veľkých sklenených dverí chodbu zahalilo jemné šero, i keď na Zugrúne bolo nádherné letné počasie. Šero vytvárali tieňované sklá okien. Rýchlovýťahom sa vyviezli na dvadsiate poschodie. Dlhou chodbou kráčali k Badovej kancelárii. Bola na konci chodby, hneď oproti dverám rýchlovýťahu. Jemný sykot otvoril dvere do kancelárie. Bola osvetlená denným svetlom, čo sa šírilo od polkruhového okna oproti dverám. – Sadnite si, – ponúkol im miesta vo vysokých čiernych kreslách. Zasadol za vrch stola.
– Určite ste vyhladli po tak rušnom a namáhavom dni, – prstami vyťukal nejaký kód. Z nenápadných dverí v zelenej – koženkou obitej steny vyšiel malý robot. Každému nadávkoval to, na čo mal chuť. Návštevníci boli milo prekvapení, odkiaľ Bad vie, kto má čo najradšej. Po dobrom a výdatnom obede Bad začal rozprávať.
– Viem, že vám Stano o našom večernom spojení nič nehovoril.
Marcel, Mariena a Viera na neho pozreli vyčítavým pohľadom. Viera mu pustila ruku, ktorú držala s láskou.
– Prečo si nám o vašom večernom spojení nič nehovoril?! – vytkol mu Marcel.
– Nechcel som vás strašiť. Bad mi spomínal tajnú zbraň, ktorou zničia planétu Darkón.
– Ako si vedel, že to sú darkónčania? – Viera naň zvedavo pozrela s výčitkou.
– Podľa farby pokožky a ich studených tvári. Tebe som spomínal, že zugrúnčania nás v tom nenechajú, – vrátil jej výčitku.
– Áno, spomínal si mi to, ale ja som si myslela, že iba blafuješ.
– Nevyčítajte mu to. Urobil správne, že nič nehovoril! – zakročil Bad do rozhovoru. Hodili na neho vyčítavý pohľad. Bad pokračoval ďalej. – Keby vám niečo spomenul, začali by ste zmätkovať! V takom prípade by sme museli prerušiť náš výskum.
– Aký výskum?! – skočila mu Viera do reči, pričom zvraštila tenké obočie.
– To, čo prežívate nie je skutočnosť, ale živý sen.
– Aký živý sen? Nerozumiem! Tak teda ja Stana nepoznám a nikdy som ho nevidela? – znovu zvraštila tenké obočie.
– V skutočnosti ho nepoznáš, – pritakal Bad. Viera zosmutnela. Bad pokračoval ďalej. – Živý sen sme vám vyvolali Oníriom.
– Čo je Onírium? – nechápala Mariena.
– Onírium je umelo vyvolaný spánok, niečo ako hypnóza, len s tým rozdielom, že snívate sen, ktorý prežívate skutočne. Prevádzame ho prístrojmi, ktoré napojíme na celé telo. Aby ste cítili každý detail vonkajšieho, ako aj vnútorného sveta.
– Nemôže to uškodiť? – obávala sa Mariena.
– Nie, to je vylúčené.
– Prečo robíte tento výskum práve s nami?! – vytkla Viera Badovi.
– Ste našimi spojencami vďaka priateľstvu s Marcelom. A, mimochodom, chceli sme vedieť vašu reakciu, keby naozaj došlo k takej situácii, ako v tom živom sne. Obstáli ste na výbornú, i keď so Stanom boli menšie problémy. Prichádzal na to, že to, čo prežíva nie je skutočnosť.
– Preto som cítil tú ostrú bolesť pod pravou lopatkou? – zvedavo pozrel na Bada.
– Áno, boli sme nútení pichnúť ti sedatívum. Marcel, u teba sme zistili, že ti záleží na Stanovi a dievčatách. Si skutočný priateľ, – pochválil ho Bad. Tieto slová Marcela veľmi povzbudili a nahodil hrdý úsmev na hrubých silno červených perách.
– Ako ste vedeli, že ide o nás dve? – vymenili si pohľady s Vierou.
– Už som ti na začiatku spomínal, že ste v priateľstve s Marcelom, – pozrel Bad na obe pozemšťanky.
– Mohli by ste mi povedať ako sme sa dostali na planétu Zugrún? – Viera napadla Bada ďalšou otázkou.
– Pomocou Gamatunelu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s