Jake Kyso James: Bratstvo Elementov – 2.kapitola


Korekcia: Liškodlačka
Ilustrácia: –

Nechal ho, nech si poplače. Niekedy je dobré to zo seba dostať von, ako keby to mal človek držať v sebe.
„To sme sa šli prejsť, aby si mi toto povedal?“ spýtal sa Ben. Yarik prikývol.

Noc v horách bola chladná. Drevenice zabudované do skál odolávali náporu vetra prekvapivo dokonale. Na verande ktosi stál. Zapieral svoje mocné svaly na rukách do zábradlia a sledoval oblohu. Mal na sebe len spodnú bielizeň a košeľu, ktorá mu povievala vo vetre. Za ním sa odsunuli dvere. Stála v nich žena zahalená v deke. Vo svetle z domu jej bolo vidieť gaštanové vlasy povievajúce napravo. Mala tiež hrachové oči. Jej zeleň nebola veľmi dobre vidno. Farba sa skresľovala tmou. Bola bosá a prešľapovala z nohy na nohu. Osoba opierajúca sa o zábradlie sa ani nepohla.
„Vonku je zima. Môžeš nachladnúť. Poď radšej dnu,“ povedala žena vo dverách a mierne ustúpila, ak by osoba pri zábradlí reagovala hneď. No nie. Stála tam ako socha.
„Dobre vieš, že nemôžem ochorieť, Chelsea. Ak ti je zima, pokojne môžeš ostať v drevenici a prikúr si. Ja ostanem vonku,“ povedal. Chelsea si vzdychla a vošla späť do drevenice. Muž sa naďalej opieral o zábradlie. Prešlo sotva päť minút, keď sa dvere znovu odkryli a Chelsea sa v nich zjavila opäť. Mala na sebe tenkú bundu s dlhými rukávmi, na nohách tepláky a topánky pokrývajúce celú jej stupaj. Podišla bližšie k mužovi pri zábradlí.
„Tak teda ostanem s tebou celú noc. Budeme sa pozerať na hviezdy. Je to romantické,“ povedala a usmiala sa. Postava vedľa nej vydala akúsi podivnú zvukovú kulisu pripomínajúcu smiech.
„Každú noc som tu sám, ale ak mi tak veľmi chceš robiť spoločnosť…?“
„Samozrejme, Anthony, inak by som tu predsa nebola,“ dokončila Chelsea. Uchopila Anthonyho ruku. Mal ju trochu studenú, ale jej teplá ruka mu ju zohriala na spoločnú teplotu, ktorú obaja zniesli. Chelsea sa pritúlila k Anthonymu. Ten sa usmial, uvoľnil si ruku a objal ju okolo pása.

Ráno. Paul sa opäť zobudil ako posledný. Nicol po sebe nechala uhladenú posteľ. On tú svoju nechal tak a odkráčal z izby. V kuchyni Nicol pokojne jedla. Opatrne prešiel popri nej, aby ju nijako nerušil a vyšiel von. Vonku bolo nádherne. Slnko už bolo hore a jeho lúče sa odrážali od vodnej hladiny. Paul si musel zakryť zrak pred tým svetlom.
„Už si hore? To trvalo,“ ozval sa ktosi pod ním. Sklopil hlavu. Húpala sa tam loďka. V jej rube sedel muž. Mal na sebe len dotrhané tričko a nohavice, ktoré, zdá sa, našiel ako prvé. Pripravoval si udicu s hákmi a sieť. Mal odpudzujúco čierne vlasy, jeho tvár zdobili sivé oči. Obuté mal sandále. Načahoval sa za veslom. Paul sa zohol a podal mu ho.
„No áno. Trochu som si pospal. Pôjdem s tebou,“ navrhol.
„Nemusíš. Chytať ryby som ešte nezabudol,“ odvetil muž v člne.
„Vlastne, ráno som ešte nejedol, takže pôjdem s tebou,“ nedal sa Paul a usmial sa.
„Dobre teda,“ odvetil muž a kúsok sa posunul, aby sa mohol Paul dostať do člna. Loďka sa mierne zahúpala, keď do nej Paul nasadol, ale po čase sa narovnala. Vzal si od muža veslo a pádloval od brehu. Loďka kĺzala po hladine. Zrejme sa Paul vedel dobre priučiť a pádlovanie mal jednu zo zručností ako rybár. Prešlo sotva päť minút, čln sa dostatočne vzdialil tak, že nebolo vôbec vidieť mólo odkiaľ odchádzali. Muž sa rozosmial. Paul naňho nechápavo pozrel.
„Je pekne, nemyslíš?“ spýtal sa. Paul sa obzrel navôkol. Voda sa ligotala od slnečného odrazu, takže nemohol zbadať, či sú vôbec dáke ryby pod nimi.
„Máš pravdu. Je nádherný slnečný deň, nedokážem nič zbadať pod hladinou.“
„To som nemal na mysli,“ odvetil muž a rozosmial sa.
„Nerozumiem,“ ozval sa prekvapene Paul.
„Je nádherný deň a ty ideš rybárčiť. Prečo nezájdeš dakam do prírody s Nicol?“ spýtal sa muž.
„S Nicol? Prečo by som mal? Nie som jej chlapec,“ namietal Paul. Muž sa usmial.
„Nechceš ju spoznať?“
„Spoznať? Preboha, veď je to moja sestra,“ povedal Paul a pokrútil hlavou. Muž sa nahol, aby videl za Paulom. Nebolo vidieť ani mólo, ani ich domec.

„Paul šiel s otcom na ryby?“ spýtala sa žena spoza dverí. Nicol sa obrátila. Bola to vyspelá štyridsaťsedem ročná žena s karamelovo hnedými vlasmi zapletenými do niekoľkých korbáčov dozadu. Oči mala sivasté. Pokožka chytala mierne vrásky okolo pier a očí. Kontúry kože na čele a lícnych kostiach sa ešte držali. Mala na sebe elegantné šaty orgovánovej farby siahajúce až po chodidlá. V ruke držala kabelku z krokodílej kože.
„Neviem, zrejme áno. Prečo sa pýtaš?“ Žena sa ani nepohla.
„Chcela som preňho urobiť menšie prekvapenie, keďže zajtra má narodeniny. Nechceš ísť so mnou do mesta, niečo mu pozrieť?“ spýtala sa. Nicol skoro zabehli raňajky.
„Prepáč mi, mami, ale kupovanie chlapských veci nie je mojou doménou a nikdy ani nebolo.“
„Myslela som si,“ povzdychla si žena a odišla mlčky z domca. Nicol si nabrala ďalšiu naberačku šľahačky a rozotrela si ju na palacinky. V ústach sa jej nahromadili sliny. Takže zajtra ma Paul narodeniny. Jediné, čo by chcel je mať predsa schopnosti a to sa nedá zrealizovať. Zrolovala palacinku, pričom jej z nej trochu šľahačky odkvaplo na spodnú a zahryzla do nej. Jej sladkastá chuť sa jej rozniesla po celom podnebí a podmanila všetky jej zmysly. Úplne vypla od sveta a venovala sa len palacinke v ústach.

Aj na hrade bolo prekrásne. Damien sa zobudil za slabého vánku, ktorý doľahol z vonku. Okno bolo otvorené a vánok sa pohrával so záclonami. Vyskočil z postele. Nechal ju v takom stave, v akom bola a naslepo chodidlami nahmatal papuče. Vsunul do nich svoje stupaje a odkráčal von z izby. V hrade bolo ticho, ostatne ako vždy. Keď kráčal, počul svoj dych a dopad svojich stôp. Cestou si prezeral rodinné fotografie visiace po stenách. Zastal pri fotke otca s matkou. Sklopil hlavu a povzdychol si. Vzal ju do rúk. Zľahka prešiel pravačkou po skle. Zdvihol hlavu hore a chcel položiť fotografiu, no čosi zbadal. Voľnou rukou vzal jemný papier a na jeho miesto založil fotografiu. Papier bol poskladaný, tak ho rozložil do pôvodného tvaru. Bola to stará fotografia, no bolo na nej malé dieťa. Damien sa nechápavo pozeral na dieťa zabalené v bavlnenej deke, ktoré spalo. Obrátil fotografiu a aj cez prehnuté strany bol jasne čitateľný text:
„Najmladší a najmilší synček Paul.“ Pustil fotografiu na zem. V mdlobách upadol na zem. Má mladšieho brata Paula. To predsa nie je pravda. To by ale znamenalo, že keď James zabil otca, musel zabiť aj Paula. Nie! Nesmie na to myslieť. Rozbehol sa po chodbe, pričom takmer vrazil do rytierskeho brnenia. Celý zadychčaný sa dostal až k bráne. Keďže bola drevená, snažil sa ju počas behu rukami otvoriť, čo sa mu aj podarilo. Vybehol von a tam sa zrazil so Scarlett. Prekvapená spadla na zem. Damiena trochu vtiahlo po náraze späť do hradu, no ihneď s neho vyšiel a pomáhal Scarlett vstať. Tá sa naňho vystrašene pozrela.
„Čo sa deje? Vstal si zlou nohou?“ spýtala trochu pobavene, aby zakryla vnútorný strach.
„Prepáč mi to. Niečo som zistil. Musím okamžite zájsť za Jamesom, overiť si to.“
„Smiem vedieť, o čo ide?“ spýtala sa Scarlett. Pozrel jej do očí. Môže jej veriť, ale môže jej povedať o tomto? Veď nevie, ako by zareagovala. Je to predsa dievča. Osoba z iného cesta ako chlapec.
„Pri prechádzke hradu som natrafil na fotku,“ začal Damien.
„No a? Čo na nej bolo?“ spýtala sa zostra. Damien trochu sklopil zrak.
„Bol na nej malý chlapec v kráľovom objatí. Volal sa Paul.“
Scarlett otvorila ústa, no ihneď si ich prikryla rukami. Odstúpila od Damiena a pomaly sa od neho vzďaľovala. Damien sa ani nepohol, iba ju sledoval. Pokračovala vo vzďaľovaní. „Mám z toho rovnaké pocity ako ty, preto musím ísť za Jamesom. Vráť sa domov,“ povedal jej. Zastala.
„Neuvedomuješ si, že môže tiež zdediť nejakú schopnosť elementu, alebo ešte horšie, všetky dokopy?“ spýtala sa.
Damienovi padla sánka. To ho teda nenapadlo. Ale nevie, či ho náhodou James nezabil spolu s otcom. Ale kráľ by sa nikdy nevydal na plavbu niekam so synom. Určite by ho položil niekam na prah. Prvoradé je hlavne to, že sa na to musí Jamesa opýtať. Scarlett mu uvoľnila cestu. Rukami vedľa tela urobil akýsi oblúk a zastal dlaňami nahor. Ruky napol a pomaly ich ťahal k hlave. Spod zeme sa začali vynárať korene, ktoré sa počas letu splietali do mostu. Stúpil naň a rozbehol sa dlaňami smerujúc nadol. Most z koreňov sa za ním strácal a, zase naopak, pred ním zjavoval.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s