Korekcia: Lucell
Ilustrácia: –
5.kapitola
Marcel opatrne nadvihol hlavu a nazrel do jeho útrob. – Môžeme vstať, tam už nikoho niet, – zavelil. Vstali zo zeme a namierili laserové zbrane na teleso. – Teraz, – upozornil. Dva rúžové lúče zničili kozmoplán.
– No, máme to za sebou, – utrel si Stano pot z čela. Mariena a Viera pozerali na celú operáciu s hrôzou v očiach.
Darkónčania čakali na vhodnú chvíľu, kedy majú zahájiť svoj ozajstný boj. Postupne pristávali na zem ďalšie a ďalšie kozmoplány. Stano a Marcel si nevšimli, že sú obkľúčení. Venovali pozornosť zničenému kozmoplánu. Zavládlo podozrivé ticho. – To ticho ma desí! – spozornel.
– Áno, je naozaj podozrivé, – pritakal mu Marcel. Neďaleko košatej Lipy pristál jeden z kozmoplánov.
– Stanóó, pomóóc! –záhadné ticho pretrhol Vierin výkrik. Jeden z darkónčanov Viere zakryl ústa. Obaja pozreli smerom k Lipe. Štyria darkónčania unášali bezradné pozemšťanky do jedného z kozmoplánov.
– Tie svine!!! – vyletelo zo Stanových úst. Pohľadom prešli po okolí. Neverili vlastným očiam. Boli obkľúčení kozmoplánmi. Odrazu museli k zemi, okolo nich začali lietať ružové lúče.
– Kde ste, zugrúnčania! Veď si mi to sľúbil, Bad! – znervóznel. Marcel zbadal ako kozmoplány darkónčanov miznú.
– Sme zachránení, – upokojil rozčúleného Stana. Hodil zrak na oblohu a pocítil veľkú úľavu okolo srdca. – Prišli v pravý čas, – vydýchol si. Telesá s veľkými žltými trojuholníkmi na povrchu vylietali zo zvláštnej žiary. Na oblohu pozrel aj Marcel.
– Čo to môže byť? Myslím tú žiaru. – pozrel na Stana zvedavým pohľadom a ukázal prstom na oblohu.
– Neviem, možno to bude Gamatunel? Bad včera spomínal, že ho musia použiť.
– O akom Badovi to hovoríš? – nevedel si Marcel spomenúť. Stano mu to nestihol vysvetliť, lebo neďaleko nich pristál jeden z kozmoplánov so žltým veľkým trojuholníkom na striebristom povrchu. Okolo celého telesa žiarila belasá ochranná clona. Odrážali sa od nej ružové lúče vylietajúce od darkónčanov. V stene kozmoplánu vznikol sedemhranný otvor a tunel cez ochrannú clonu. Obaja šikovne vbehli do vnútra. Marcel si konečne spomenul na minuloročný výlet. Ako náhle prekročili prah, sedemhranný otvor zmizol. Oblohu zapĺňali ďalšie a ďalšie kozmoplány. Nastal tuhý boj medzi zugrúnčanmi a darkónčanmi. Celú oblohu pretínali zelené, ružové a červené lúče.
Po vstupe do riadiacej kabíny ich Bad usadil do vysokých čiernych kresiel. Stano s Marcelom nespúšťali oči z veľkej obrazovky. Mali strach o dievčatá.
– Stano, prečo si nám nedôveroval? Myslíš, že by sme vás v tom nechali? – vymenili si pohľady. – Prepáčte, bol som nervózny a mal obavy o dievčatá, – odpovedal zahanbene a sklopil zrak.
– Viem ťa pochopiť. Mal si strach hlavne o Vieru, lebo ju miluješ, – usmial sa na neho. Stanovi vystúpila červeň do tváre. – Áno, mám ju rád. Hneď pri prvom stretnutí mi padla do oka, – znovu sklopil zrak. Kozmoplán vzlietol. Začali prenasledovať únoscov. Po niekoľkých minútach k nim pribudli ďalšie kozmoplány. Vytvorili okolo únoscov tesný dvojkruh, aby nemali žiadnu šancu k úniku. Opustili atmosféru Zeme. Pred nimi sa otvoril nekonečný vesmír. V kabíne nastala hustá tma. Stano si spomenul na sen o ktorom rozprával Marcelovi a Mariánovi. Znovu ho prežíval. Bad zapol slabé osvetlenie kabíny. Pretrhol Stanove spomienky. Každý jeden z kozmoplánov vypustil svetelné paprsky na únoscov. Nechceli ich totiž stratiť v nekonečnom vesmíre. Pozemšťanom sa znovu naskytol fantastický pohľad, presne ako pred rokom. Nemohli odtrhnúť zrak od tej krásy. Svetelné paprsky vytvárali neopísateľný obraz. Bad dal pokyn riadiacemu centru, aby presmerovali ich let na Gamatunel. Netrvalo dlho, keď modrá žiara veľkej gule oslepila pozemšťanom oči. Bol to Zugrún.
Zugrúnčania prinútili únoscov pristáť na raketovej základni Zugap. Ak si únoscovia chceli zachrániť svoje holé životy, museli rukojemníčky prepustiť. Po nútenom pristáti únoscovia vyšli s rukami nad hlavou. Boli piati. Mariena a Viera vybehli v ústrety svojim záchrancom. Obe objali Bada. Slzy radosti im ovlažili oči. Viera padla do oka aj Badovi. Nechcel však podraziť Stana a doma ho čakala manželka. Viera prišla k Stanovi a tuho ho objala okolo pása. Pritúlila sa mu na hrudník. – Som tak rada, že ťa znovu vidím, – vymenili si pohľady. Stano jej osušil slzy radosti a pohladil ju po vlasoch. Po tomto videní Bad pocítil okolo srdca niečo zvláštne. Znenávidel Stana. Súperil s tou myšlienkou. No, na druhej strane mal radosť, lebo na Stana a Marcela sa dá spoľahnúť. Zovrelo mu hrdlo.
– Nasledujte ma prosím, – ukázal posunkom ruky na vozidlo v tvare dažďovej kvapky. Nastúpili do Bioauta.
„Ešte som sa na takom niečom neviezla,“ preletelo Viere hlavou.
– Toto sú bežné dopravné prostriedky na planéte Zugrún, – odpovedal Bad na Vierinu myšlienku.
Amatérske príbehy 