Christie Doctor: Stratiť no Vyhrať – Vianoce


Korekcia:
Ilustrácia: Christie

Päť dní do Vianoc

Padajúci šál som si napravila a jemne prichytila rukou. Nestačí, že vonku tuhne ako v ruskom filme, tak musí ešte aj fúkať severný vietor. Mám pocit, že mi za chvíľu zamrznú aj mihalnice. Takúto zimu som nezažila poriadne dlho. Predné pramienky vlasov som mala od výdychov zamrznuté. Pridala som do kroku, aby Alex nemusel na mňa zbytočne dlho čakať. Neviem sa dočkať kedy do seba dostanem horúci nápoj. Víno, punč alebo čaj. Hlavne nech je to teplé a zahrejeme ma to na chvíľku.
Aj napriek riadnej zime som si dokázala užívať vianočnú výzdobu a atmosféru, ktorú je cítiť na každom kroku mesta. London Riverside sa aspoň na chvíľku zmenilo na scenériu ako z gýčového vianočného filmu. Prechádzam okolo drevených stánkov plný rôznych dobrôt, ozdôb, home made výrobkov, ale aj netradičných výrobkov. Do nosa sa mi dostáva vôňa škorice, zázvoru, vareného vína, čerstvých perníčkov a pečených gaštanov. Milujem vianočné trhy a oveľa viac pečené gaštany. Dokázala by som ich jesť od rána do večera. Na zimné obdobie sa teším, len kvôli nim. Podvedome som sa usmiala. Podľa mňa tieto vianočné trhy na Riverside patria k tým najkrajším. Ste obkolesení krásnou londýnskou panorámou. London Bridge, Tower, Črep a Katedrála Sv. Pavla. Otočila som sa okolo vlastnej osi. Nemohla som sa vynadívať. Vôňa vareného vína je doslova omamná a kombinácia s gaštanmi. Mňam. Nadýchla som sa zhlboka vianočnej vône a znovu zrýchlila krok. Zima sa mi dostáva do každého kúsku tela.
Kapucňu na kabátiku som si nasadila ešte viac do tváre. Po všetkých udalostí čo sa odohrali v posledných dňoch mi prílišná zvedavosť, spoznávanie na ulici, neustále fotenie s fanúšikmi a rozhovory s neodbitými novinármi mi vadia. Pred rokom po mne ani pes neštekol a teraz? Musím si na to zvyknúť. Je to temná stránka úspechu. Nič iné mi neostáva. Chudák Alex už musí byť riadne premrznutý. Dúfam, že sa nezmenil na jednu ľadovú kocku. Ako ho poznám bude na mieste stretnutia desať minút pred dohodnutým časom. Neznáša, keď niekto mešká. To má po otcovi. On nám doslova natrepal do hlavy, že meškanie je neopraviteľné. Všetky hodiny nám nastavil o desať minút skôr. „Meškanie je výsadou kráľov.“ Ako keby som ho teraz počula.
Spomalila som keď som uvidela Alexa ako stojí pri stánku s jedlom. Širokým úsmevom som mu zakývala.
„Ahoj.“ Objal ma. „Dúfam, že neohrdneš vareným vínom?“ Spýtal sa ma zvedavo. Úsmevom do ucha k uchu som naznačila nie. Ako by som len mohla? Veď len na to čakám! Oči sa mi rozžiarili dokorán. Už teraz cítim na jazyku príjemnú chuť vína a teplo, ktoré sa bude rozširovať do celého tela.
„Môžem vás poprosiť aj o pečené gaštany.“ S úsmevom som dodala. Sledujem ako čerstvo upečené gaštany nakladajú do papierového sáčika. Alex zobral do rúk poháriky s vínom. S úsmevom som poďakovala, vybrali sme sa k najbližšiemu voľnému stojanu. Snažila som sa otvoriť gaštan s rukavicami. Moc mi to nešlo. Alex si ma obzerá, skôr sa zabáva na mojej nešikovnosti.
„Čo sa deje?“ Zvedavo som sa ho spýtala, popritom som si dala dole rukavice. Okamžite som zaťala prsty od hroznej zimy. Skôr ako ich dojem tak zamrznem. Ak nezamrznem ešte predtým.
„Nič.“ Odpil si z vína. „len to, že vyzeráš ako z Assasin Creed.“ Prekrútila som očami, namiesto odpovede som radšej jedla. Prsty som mala už skrehnuté.
„Keby bolo okolo teba toľko záujmu ako okolo mňa tak sa tiež takto maskuješ.“ Zasmial sa. Nevraživo som sa pozrela na neho, keď si kradol gaštan z vrecka.
„Nezmenila si rozhodnutie?“ Zvedavo sa ma spýtal. Pokrútila som hlavou.
„Mala by som?“ zdvihol pravý kútik úst. Znovu som prekrútila očami. „Alex, potom všetko čo sa stalo a stále deje. Chceme byť s Leom aspoň na chvíľu sami. Práve Vianoce sú na to perfektne stvorené.“ Teraz on prekrútil očami o jeho postojoch viem veľmi dobre. Otravuje ma s nimi už veľmi dlho. Pri každej možnej príležitosti ich používa.
„Budú aj iné príležitosti.“ Naliehavo dodal. S otcom sa ma snažia už veľmi dlho nalomiť, aby sme strávili sviatky spolu s nimi.
„Aké?“ Mierne som zvýšila hlas.
„Christie, nezabilo by ťa ak by si strávila s rodinou dva dni.“ Znovu si odpil z vína, úsmevom sa ma snaží presvedčiť. Ako keby nevedel, že toto na mňa nefunguje.
„A Kate?“ Snažila som sa zahovoriť tému. „tá, tiež nepríde. Bude so svojou rodinou. Tak prečo by som tam mala byť aj ja. S Leom ideme do Talianska. Basta!“ Rozlomila som celou silou gaštan, ktorý doslova vyletel zo škrupiny. Očami som rýchlo prešlo okolo nás. Nik si nás nevšíma. „Do Vianoc mám plný diár stretnutí, rozhovorov a iných vecí. S Leom sa vidíme večer, ráno a sem tam, keď ideme na spoločný obed. Na Vianoce chceme byť aspoň na chvíľu sami. Musíš ma pochopiť. Od toho večierku pre sponzorov mám toľko práce, že ani neviem kde mi hlava stojí. Aj teraz budem utekať odtiaľto na stretnutie ohľadom jazdeckej akadémie. Alex, vieš ako sa teším na tieto dni voľna.“ Usmiala som sa na neho. Alex mierne prikývol hlavou. Párty pre sponzorov bola zlomová pre mňa a pre celý tím. Nečakala som, že na nevinnej sponzorskej oslove sa odohrajú tak dôležité veci ako sa stali.
„Otec bude sklamaný.“ Musel mať posledné slovo. „Stále je v tom, že prídete. Kate zmenila rozhodnutie a bude s nami.“ Zahliadla som na brata. Takže Kate bude vyjednávacia sila.
„Jedny Vianoce prežije.“ Okamžite som zareagovala.
„Konečne to po rokoch mali byť skutočné rodinné Vianoce. Ja, ty, otec…“
„Plus naši partneri. Skutočne rodinné.“ Skočila som mu do rečí s úsmevom. Hľadám tie najhodnejšie výhovorky. No pomaly sa mi míňajú.
„Christie, potom ako ste sa uzmierili s otcom tak mi stále rozprával ako chce po rokoch zorganizovať spoločné sviatky. Doslova mu žiarili oči ako decku, keď o tom básnil. Bolo to a je to pre neho niečo výnimočné. Už by to nebolo iba o pretvárke, povinnom zjedení morky, ryby, vianočného pudingu, rozdávaní darčekov a pretvarovaní sa, že sa nám páčia. Chcel znovu zažiť, to čo bolo kedysi. Ozdobiť stromček, dať si na seba trápny vianočný sveter a nič nerobiť.“ Alex vytiahol veľmi silné argumenty. Ak bude takto pokračovať tak asi si rozmyslím moje rozhodnutie. „S Leom môžete ísť aj potom do Talianska. Je to predsa tvoj dom a nie luxusný rezort, kde by si musela platiť storno.“ Rýchlo som si natiahla rukavice a objala papierový pohár, ktorý už dávno nepôsobil ako „radiátor“.
„Naše prvé.“ Potichu som dodala.
„Otec posledné roky nezdobil stromček.“ S údivom a otvorenými ústami som sa pozrela na neho. Pokrútila som hlavou.
„Veď som videla, že je…..“
„Zdobil ho Albert a to len preto, aby bol.“ Teraz mi začína dochádzať čo to pre otca naozaj znamenajú sviatky. Sklonila som hlavu. Začínam prehodnocovať moje rozhodnutie. Možno fakt by som mala zostať v Londýne. Znovu doma. Po rokoch. „nemal na to chuť. Dokonca ani tvojho anjela nikdy nevyložil.“ Dodal. Ešte viac som prekvapená. Krútim hlavou od úžasu.
„To som nevedela.“ Znovu som sklonila hlavu.
„Prosím rozmysli si to ešte.“ Nezmohla som sa ani na malé slovíčko, len som prikývla. „veľa to pre neho znamená.“ Dodal s malým úsmevom a napravil si padajúce kučery.
.
.
Neverím, že sme to s Leom spravili. Z ničoho nič sme zbalili korčule a vybrali sa do Hyde Park vo Winter Wonderland. Večerné korčuľovanie len pod svetelnými reťazami. Cítite sa pritom ako v zimnej rozprávke. Zabúdate na všetky starosti a užívate si len jeden druhého. Detox nielen pre telo aj dušu. Celému miestu presne v strede dominuje krásna nórska jedlička ozdobená len svetielkami. Miesto ako stvorené na romantický večer. Až na tú zimu. Tá je stále rovnaká ako v ruskom filme.
Teraz som sa však obliekla lepšie ako na obed. Tepla zimná bunda, šál, rukavice, termo ponožky a hrubý sveter. Leonard sa na mňa otočil. Nemohol sa prestať smiať. Nesmial sa na tom ako korčuľujem, ale nad mojou čiapkou. Žltá čiapka s brmbolcom lemovaná umelou kožušinou s dalmatínskymi škvrnami. Povedal mi, že vyzerám infantivne, ale na nikom inom by si to nevedel lepšie predstaviť. No lepšiu čapicu som doma nemala. Nechcelo sa mi hľadať a toto som našla ako prvé. Rýchlo som k nemu korčuľovala. Pripadám si ako Crosby, ktorý sa náhli s pukom dať gól, chytil ma rýchlo a pritiahol si ma. Spravila som miernu piruetu a padla som mu rovno do náručia. Obaja sme sa nahlas zasmiali. Nečakala som, že sa ma bude snažiť takto prizabiť na korčuliach. Pozreli sme si do očí.
„Niečo ťa trápi?“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Ruka v ruke korčuľujeme ďalej. „Neklam mi.“ Otočila som hlavu k nemu.
„Nemala by som prečo.“ Mykla som plecami. Nenápadne som odvrátila zrak. Nepovedala som mu o rozhovore s bratom ani o mojom celodennom uvažovaní o zmene rozhodnutia. Veď ešte ani sama neviem čo spravím. Chcem jedno aj druhé. Aj Lea aj rodinu. Neviem si vybrať.
„No tak Christie.“ Chytil ma okolo pásam, mierne mi zdvihol bradu, aby mi mohol hladiť do očí. Znovu som mierne mykla plecami. Chcem sa vyhnúť tejto konverzácií. Nemám najmenšiu chuť sa o tom s ním rozprávať. Nestačí, že do mňa hustil Alex, ktorý mi natrepal chrobáka do hlavy tak teraz sa o to bude snažiť aj Leo.
„Nie je o čom.“ Odsekla som. Rukami na ktorých mal kožené rukavice mi prešiel po zamrznutom líci. Aj napriek vyštípaním lícam cítim teplo z jeho dotyku.
„Vieš, že ťa oči prezradia.“ Šibalsky dodal. Modro-zelené oči mu hrajú iskierkami. Prekrútila som očami. Zabudla som, že moje oči sú fakt doslova oknami do duše. Všetky moje pocity, aj emócie sa prejavia na očiach. Môžem predstierať radosť, ale oči ma zradia.
„Alex mi povedal, že otec je sklamaný z toho, že nebude na sviatky doma. Už sa tešil na spoločné sviatky.“ So sklesnutým hlasom som povedala.
„Môžeme to zmeniť. Strávite čas s tvojou rodinou a potom odídeme na Silvestra. Je predsa jedno či ich strávime spolu alebo nie. Mne je jedno kde budeme, hlavne je, že budem s tebou.“ Bože, ešte aj Leonard má lepšie argumenty ako ja. Toto mi nechýbalo! Fakt nie! Prečo chcú všetci, aby sme boli tu! O čom neviem? Oni sa na mne dohodli!
„Leo.“ Položil mi prst na pery.
„Ak to pre tvojho otca znamená veľa, tak zmeníme plány. Nič sa nestane.“
„Stane.“ Odvrkla som. Načo sme začali tento rozhovor.
„Čo také?“ Zvedavo sa ma spýtal. Je stále šibalský.
„Naše prvé sviatky.“ Pomaly a s dôrazom som hovorila. Zasmial sa nad tým.
„Tých ešte bude.“ Napravil mi čapicu.
„Leo bojím sa, že tieto sviatky dopadnú ako u Griswoldovcov.“
„Prečo by mali? Nikto z nás nie je Frank ani ich bláznivý strýko. Ja si myslím, že to je super nápad. Oddýchneme si rovnako tu aj tam. Mne je jedno kde budem s tebou. Je to len na tebe miláčik. Chceš ostať doma?“ Spýtal sa ma priamo. Znovu som mykla plecami.
„Chcem byť teraz len s tebou.“ Musím sa nejako vyhovoriť a vymotať z rozhovoru. Vtisla som mu bozk na pery. Pocítila som jeho studený nos na mojom. Prešli mi zimomriavky po celom tele. Bozk napriek chladu je horúci. Chytila som ho silnejšie. Bozk mi ešte vášnivejšie vrátil.
„Milujem ťa, šampión.“ Pošepla som mu.
.
.
24. decembra 2015

Lenivo ako mačka sa naťahujem vo vyhriatych perinách. Nechce sa mi z nich postaviť. Najradšej by som tu strávila celý deň. Bez pohnutia ležať. Dnes však nie. Zajtra sa však nepohnem z postele. Roztvorila som oči. Nevedela som sa dočkať kedy odletíme. Pomaly som sa postavil z postele, obliekla si župan. Ospalo kráčam ku závesom, zívam ako keby som nespala tri dni. Rukou som si prešla po rozospatej tvári. Roztvorila som hnedé zamatové závesy. Niekoľko krát som si prešla po očiach. Neverím tomu čo vidím. To nemôže byť pravda! Vonku je nasnežené viac ako v Alpách a snežiť vôbec neprestáva. Veľké snehové vločky husto dopadajú na krajinu. S otvorenými ústami dokorán pozerám, priam čupím von. Neverím, že sneží. Husto a vytrvalo. Ranný Londýn práve teraz vyzerá ako z vystrihnutej zimnej rozprávky. Sneh pokryl všetko. Nič nevynechal. Žiadne stopy po ľuďoch, žiaden asfalt ani znaky prírody. Všetko je prikryté snehovou prikrývkou.
Super. Ako poletíme? Ako poletíme? Ako? Zúfalosť vo mne narastá. Toto nie je pravda. Nie! Nie! Nie! Je to len sen. Snažím sa upokojiť pozitívnym myslením. Rýchlo som sa rozutekala na prízemie do obývačky. Musím sa uistiť, že to je len prelud v mysli. Preglgla som na suchu guču v krku. Fakt sneží! To nemôže byť pravda. Práve dnes. Keď letíme do Milána tak musí snežiť ako za Polárnym kruhom. Nemohlo začať snežiť až zajtra alebo dnes večer keď budeme v Taliansku. Začínala som sa pomaly zmierovať s tým, že nikam nejdeme. Budem doma a basta! Rodinné Vianoce. Ho! Ho! Ho! Nevedela som sa ich dočkať. Fakt sa ich neviem dočkať. Ho! Ho! Ho! Slimačím krokom a zvesenou hlavou som vyšla naspäť do spálne.
„Rozumiem, poviem jej to. Maj sa.“ Počula som spoza dverí ako ospalým hlasom Leonard niekomu odpovedal. Postavila som sa do dverí. Hľadím ako sa majster sveta naťahuje na posteli ako kocúr. Je taký pekný. Pohľad na neho je jediné pozitívum dnešného rána.
„Volal Jeremy.“ Pozrel sa na mňa. Smutne som sa na neho pozrela a prekrížila som ruky. „dnes sa letieť nikam nebude. Nad Alpami je snežná búrka. Všetky lety sú zrušené alebo preložené.“ Pri poslednom slove vo mne skrsla malá nádej. Leov smutný pohľad stihol začínajúcu nádej zrušiť okamžite. Očividne osud má iné plány. „Náš let bol zrušený.“ Posadila som sa okraj postele. Zvesila som ramená.
„To nevadí.“ Potichu som odvetila. Pozrela som sa na neho spoza ramena. Opiera sa rukou, druhú ruku načiahol ku mne a jemne ma končekmi pohládza po chrbte. „zavolám otcovi, že prídeme.“ Znovu som sa pozrela na poletujúce vločky za sklom. Mráz do rána stihol krásne vymaľovať sklá a vločky už len dotvárajú zimnú rozprávku. „Bude rád.“
.
.
Aj napriek mojej otrávenej nálade, ktorá začala hneď po prebudení a ťahala sa pokiaľ sme neprišli do Allisonovského letného sídla. Otec skákal ako šteniatko od radosti, keď nás uvidel. Chýbalo mu už len vrtenie chvostíkom. Nedovolil nikomu ozdobiť stromček, čo ozdobiť dotknúť sa ho. To je len moja práca. Hovoril všetkým.
V Allisonovskom sídle sa trávia sviatky či prázdniny, ale aj organizujú večierky. Je to miesto určené na rodinné a špeciálne udalosti. Rodine patrí viac ako tri storočia. Ak neviete, tak počiatky nášho rodokmeňu siahajú až k Henrichovi VIII. Teraz už viete prečo sme taký hrdí na naše meno. História našej rodiny je však na samostatnú kapitolu ak nie na knihu. Ale poriadne hrubú.
Nadýchla som sa vône vareného vína, miešaného s čerstvými medovníčkami, zázvorovými sušienkami, škorice, anízu a čerstvého ihličia. Milujem vôňu Vianoc. Otvorila som oči. Okolo mňa sú porozťahované krabice s ozdobami a doplnkami. Zabudla som aké krásne ručne robené ozdoby máme. Niektoré sú doslova vzácne, historické. Narábam s nimi doslova ako s pokladom. Hviezdičky, gule, anjelici, mašle vo všetkých možných odtieňoch zlate, medenej, vínovo bordovej, bielej a béžovej. Opatrne som sa postavila z tureckého sedu a zahľadela sa moju výzvu. Veľkú živú nórsku jedličku umiestnené hneď vedľa krbu. Je tak široká že zaberá takmer štvrtinu miestnosti. Neviem sa dočkať ako ju ozdobím, ako budem cítiť pichľavé ihličie na končekoch prstoch. Sviečky v žltej farbe už boli na stromčeku. Stále som nebola rozhodnutá akej farby bude stromček. Farby sme vždy striedali podľa toho akú prvú guľu sme dali na stromček. No ja sa neviem rozhodnúť! Zakrytými očami som sa načiahla pre prvú ozdobu. Otvorila som oči. Perleťová guľa so zlatými vzormi. Takže bielo zlatý. Pomaly som vešala ozdoby na stromček. Užívala som si to. V tichosti si pospevujem Christmas is all around me od Billyho Macka. Tá pesnička je nielen chytľavá, ale aj dobre sa pri nej tancuje. Asi len málo ľudí tancuje na koledy. Počula som ako sa Leo v tichosti smeje. Okolo položených ozdôb na zemi som prechádzala ako baletka. Nemôže sa im nič stať.
„Ešte nikdy sme nemali taký pekný stromček.“ Otec mi vtisol bozk na líce. Radostne som sa na neho usmiala a oprela o rameno. Do rúk mi podal zázvorový čaj. V tichosti sme sa pozerali na stromček. Nenápadne som sa pozrela na otca. Chytil ma otcovsky, vrúcne, jemne okolo boku. Bože aká som bola tvrdohlavá! Toto sú sviatky aké som vždy chcela a túžila. Rodina. Nič viac a nič menej len rodina. Teraz ju mám. Konečne. Aj keď nie je úplná a jeden člen rodiny chýba: teraz mám pocit, že tu je. Stojí hneď vedľa mňa. Určite sa usmieva a nevie sa dočkať kedy ručne robeného anjela z porcelánu a šiat zo šúpolia položím na tácku obkolesenú ihličím a hviezdičkami zo šúpolia. Je to naša tradície čo zaviedla mama. Položením anjela sa mohli začať oficiálne vianočné sviatky. Radostne som schmatla anjela, opatrne som ho položila na vyhradené miesto. Pohľadom skáčem na Lea, Alexa a otca. Nič viac nepotrebujem. Len ich. Vianoce nie sú o darčekoch, sú o maličkostiach, úsmevoch a chvíľach čo stráviš s najbližšími. Alex položil na stôl tácku s koláčikmi, v druhej ruke však už mal medovník.
„Idem zavolať Ann.“ V tichosti sledujeme ako odchádza.
„Je z toho nervózny.“ Alex dodal potichu. Prekvapene som sa na neho pozrela? Vôbec som si to nevšimla.
„Mala prísť aj Ann?“ Leo sa spýtal za mňa, priam mi zobral slová z jazyka. Alex prikývol, popri tom ako jedol vianočné pečivo.
„Okrem vás tu mala byť aj Ann a Kate. Dohodli sme sa s otcom, že si zoberieme aj partnerov. Sú to súčasť rodiny,“ pritom sa pozeral na Lea. Vedela som kam tým mieri. Nechceli, aby sa cítil ako piate koleso na voze. Leo prekrútil očami. „no počasie všetko zmenilo.“ dodal Alex, keď sa naťahoval pre ďalší koláč. Vedela som, že bude mať problém odolať domácim koláčom. Piekla som ich ja. Pred každými Vianocami sme vždy s maminou a jej mamou piekli vianočné koláčiky. Od nej som sa naučila robiť tie najlepšie medovníčky. Boli mäkké hneď po upečení a zjedli sa vždy ako prvé. Jediné vianočné pečivo, ktoré milujem – medovníčky. Dokonca aj na Veľkú noc ich robím.
Leonarda som chytila za ruku a zatiahla som ho k zvyšným ozdobám porozťahovaným na podlahe. Nechcelo sa mi ich samej schovávať. Tak nech sa necíti nevyužitý a trošku mi pomôže.
„Veď Ann bola pred Vianocami v Londýne. Tak potom mohla prísť. Nám sa to podarilo.“ Alex sa snažil prehltnúť a zároveň mi aj odpovedať, len aby sa neprejedol.
„Odišla za rodičmi do Bristolu deň pred Vianocami.“
„Aha. A Kate?“ Zvedavosť ma neopúšťa.
„Tá príde až na Boxing day. V jej rodine sa niečo odohralo tak musela ostať.“ Smutne dodal.
„Čo?“ Vybehlo zo mňa. Som zvedavá tak ako babky na trhu. Alex sa na mňa pozrel prísne. Pochopila som, že odpoveď mi nedá a moja otázka bola netaktná. Mala som vedieť, že je to osobné. Prepáč naznačila som perami. Usmial sa na znak prijatia.
„Ann vás pozdravuje.“ Otec vstupujúc do miestnosti nám odkázal pozdrav.
„Škoda, že nemôže byť tu.“ Snažila som tváriť, že ma nej neprítomnosť dostala. Ann som prijala a aj ju akceptujem ako otcovu partnerku, ale predstaviť si s ňou sviatky. To nie.
„Bude sa snažiť prísť prvým možným letom, ale nevidí to optimisticky. Letiská zrušili lety aj na zajtra. Počasie sa má dnes v noci ešte viac zhoršiť.“
„Bude ešte horšie ako teraz?“ rýchlo som sa pozrela za seba. Snehové vločky padajú intenzívne celý deň bez prestávky.
„To sme mali šťastie, že sme sem vôbec prišli a neostali niekde v zápche, závejoch alebo stáť niekde na ceste.“ Leonard dodal. „zažijeme priam idylicky zimné sviatky plné snehu a budeme odrezaní od okolitého sveta. Dovolenka po dlhej sezóne ako sa patrí.“
„Nie je to zlá predstava.“ Pošepla som mu do ucha, keď som mu vtisla bozk na líce. Potmehúdsky sa na mňa pozerá. Čo má za lubom? Vidím na ňom, že niečo plánuje. Čo také? Navyše pred mojím otcom a bratom. Čo len plánuješ? Leo ma pohľadil po líci, modro-zelené oči sú plné šibalstva. Už sa neviem dočkať kedy sa Vianoce rozbehnú naplno.
Som rada, že tu som. Doma. Na Vianociach nie sú potrebné darčeky ani nič hmotné, najpodstatnejšie na nich je rodina, šťastie, úsmevy a radosť, ktoré s ňou prichádzajú. Ak ste šťastní ak rozdávate radosť, smiech a dobrú náladu všade naokolo. Následne prídu aj úspechy v práce a s nimi ďalšia radosť. Je to ako cyklus, kolobeh života, niečo ako Circle of Life z Lion king. Vianoce sú o rozdávaní radosti a krásnych chvíľach s rodinou. Presne to chcem. Nič viac a nič menej. Rodinu a domov.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s