Jake Kyso James: Bratstvo Elementov – 1.kapitola


Korekcia: Liškodlačka
Ilustrácia: –

Na svet prišli štyri deti. Všetko synovia: Cameron, Damien, James a Anthony. Narodili sa mocnému kráľovi Gephartovi a kráľovnej Annemarie. Celý život prežili v pokoji – až pokiaľ nezačali synovia pociťovať zvláštne schopnosti. Začala sa u nich prejavovať sila jednotlivých elementov. Celý hrad sa začal meniť a služobníctvo sa rozutekalo všade možne. Keď už synovia dospeli do plnoletosti, začali schopnosti zneužívať a tým prinútili kráľa s kráľovnou opustiť hrad. Mali nato vážny dôvod. Kráľovná bola totiž opäť tehotná a nechcela, aby sa incident s jej štyrmi synmi zopakoval. Kráľovná po pôrode zomrela a kráľ položil novorodeného syna na prah najbližších dverí. Požičal si loď od miestneho rybára a vydal sa na púť. Počas púte ho zastihol syn James, ktorý si podmanil vodu a nechtiac kráľa a svojho otca zabil. Ostatní bratia sa o tom dopočuli a povedali si, že schopnosti už nebudú používať a rozišli sa – každý vlastnou cestou…
„To je všetko?“ spýtal sa chlapec, ktorý hľadel do stropu. Kniha sa zaklapla a spoza nej vykuklo dievča. Mala gaštanovohnedé kučeravé vlasy, ktoré jej siahali po plecia, zafírové oči, ktoré sledovali chlapca ako sa rozvaľuje na posteli. Mala na sebe nočnú košeľu smotanovej farby. Smotanové boli aj gate. Obuté už mala sandále krémovej farby.
„Nič viac k tomu nepovieš? Nezaujíma ťa, kde sa stratil kráľov potomok?“ spýtalo sa dievča. Chlapec sa pomrvil. Trochu premýšľal. Zrejme o tom potomkovi. Nik o ňom nepočul.
„Trochu aj hej, ale iba trochu,“ povedal a usmial sa.
„Prečo som potom musela vybrať práve túto knihu? Čo ťa na nej tak fascinuje?“
„Predsa tá sila ovládať jednotlivý element. Len si to predstav, Nicol,“ ozval sa chlapec a z očí mu sršalo vzrušenie. Jeho mahagónové oči sa mihali a sledovali priestor za Nicol – priestor, kde videl moc elementov.
Jeho telo bolo nahé až na oblasť panvy, ktorú zakrýval trenírkami farby oceánu. Jeho vlasy, čierne ako smola a ostrihané nakrátko, sa mihli. Nicol zaklepla knihu a položila ju na stolík. Cez otvorené okno v kúte izby zavial vietor a prefúkal chlapcove nahé telo, pričom mu spôsobil zimomriavky.
„Priveľa fantazíruješ, Paul. Všetkého veľa škodí. Radšej už poďme spať, lebo mi už začína byť zima.“
„Nemám ťa zohriať?“ navrhol Paul. Nicol ani neodpovedala a zaliezla pod perinu. „Takže nie. V poriadku,“ povedal Paul, podišiel k oknu a mierne ho privrel. Pozrel smerom k Nicol. Ležala obrátená k nemu chrbtom a pokojne spala. Opatrne prešiel popri nej, aby ju nezobudil a zaliezol pod perinu.
Nezaspal hneď. Hľadel na strop. Nicol spala ticho, takže ho v ničom nerušila. Premýšľal, čo sa mohlo stať s tým kráľovým potomkom. Nechali ho na prahu dverí a potom už o ňom nik nevedel… Počas premýšľania zaspal.

Kráľovský hrad bol naozaj famózny. Dokonale zachovalý aj napriek všetkým útokom. Po kráľovej smrti ho zdedili synovia Cameron, Damien, James a Anthony, ale býval v ňom len Damien. Veľa sa o tom mieste povrávalo a preto tam býval prevažne sám. Prechádzal sa po izbách a zavše trénoval svoje schopnosti – zdedil totiž silu elementu zeme.
Momentálne bol v záhrade. Rozvaľoval sa na trávniku s rukami mierne rozpaženými, dlaňami nahor, k oblohe a mierne pohyboval prstami k sebe. Vedľa jeho tela sa z trávy dvíhali nádherné kvetiny.
Čosi mu zatienilo slnečné lúče smerujúce na jeho tvár. Damien bol opálený, meter osemdesiat vysoký chlap s bronzovými kučeravými vlasmi. Oblečenú mal len košeľu farby jasnej oblohy. Kraťasy mliečnej farby mal mierne pokrčené. Košeľa bola úplne rozopnutá, takže dokonale ukazoval svoje opálené telo. Sandále sadrovej farby nič neukazovali. Nechty mal ostrihané a bezfarebné, prirodzené. Otvoril oči. Ich farba bola totožná zo zeleňou v záhrade. Pohľad mu smeroval k pôvodcovi tieňa. Bola to žena zhruba v jeho veku. Mala rubínové vlasy vyčesané do vrkoča, nádherné zafírové oči a jej pokožka trochu priberala opálenie. Zamatová blúzka jej takmer presvitala, takže musela mať aj podprsenku, aby nevyzerala zvodne, aj keď boli na hradnej záhrade sami. Podprsenka bola bielej farby. Obuté mala šľapky bledej farby.
„Záhradnícke práce robia záhradníci, vedel si o tom?“ spýtala sa posmešne.
„Načo záhradníka, keď ovládaš silu zeme?“ odvetil Damien. Usmiala sa.
„Takže sa plánuješ celé dni povaľovať v záhrade a nechať ju zarásť kvetmi?“
„Presne tak. Je na tom niečo zlé, Scarlett?“ Damien spravil podivnú grimasu, ktorá Scarlett ešte väčšmi rozosmiala. Ľahla si k nemu a pozrela na oblohu – nebol na nej žiaden oblak, takže to dnes vyzeralo na nádherný deň. Obrátila hlavu k Damienovi . Oči mal zavreté, žiadna mimika úst, iba pokračoval v raste kvetov. Scarlett si hlasno povzdychla. Otvoril oči, no hľadel do oblohy.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa. Kútiky Damienových úst sa skrivili od smútku.
„Nemusel zomrieť. Bola to len náhoda, ale prečo opustil hrad?“ spýtal sa falošne a do očí mu nabehlo trochu sĺz. Scarlett sa oprela o lakeť a otočila sa telom k Damienovi.
„Možno videl vo vašich silách isté nebezpečenstvo. Dobre vieš, že s veľkou silou ide ruka v ruke aj veľká zodpovednosť. Zrejme sa vám to vymykalo spod kontroly,“ hovorila nežne a hladila ho po líci. Chrbtom ukazováka zachytila slzu stekajúcu po jeho opálenom líci.
„Mne nie. Ja som otca nezabil,“ odvetil Damien, postavil sa a odkráčal späť k hradu. Scarlett sa pomaly zdvihla a šla za ním.
„Čo by sa stalo, keby si bol na Jamesovom mieste? Čo by si robil?“ spýtala sa Scarlett.
„To čo James,“ povedal a zastal. Otočil sa k Scarlett. „Opustil by som hrad.“ Scarlett sa nezmohla slova. S otvorenými ústami tam stála a sledovala Damienove kroky k hradu.

Hladina na pobreží sa zvírila. Bola už noc a odraz mesiaca sa nádherne odrážal na hladine. Hladina sa začala formovať do tvaru hlavy, až sa samotná hlava objavila. Čierne vlasy priľnuli k lebke, ale to iba preto, že boli mokré od vody. Nádherné tyrkysové oči žiarili aj v tme. Muž, ktorému patrili, mal na tvári znechutený výraz. Z vody sa vynáral pomaly. Nemal na sebe žiadny odev, iba plavky, ktoré nebolo dobre vidieť v nočnom šere . Keď sa odhalil celý, postavil sa na hladinu. Z rúk ofŕkal niekoľko kvapiek a vykročil k mólu, o ktoré sa mocne zaprel a vyskočil naň. Nebol tam sám. Druhá osoba stála trochu vzadu, skrytá pri malom domčeku. Usmial sa.
„Nechceš si skúsiť vodu? Je perfektná.“
„Nie, vďaka. Ja sa radšej pozerám na mesiac. Dnes je nádherný,“ odpovedala postava ženským hlasom. Muž sa obrátil. Jas mesačného svetla bol impozantný – rovnako ako aj jeho odraz vo vode.
„V tom s tebou súhlasím Katherine. Je vážne úžasný.“
Katherine pomaly vkročila do domčeka. Muž sa pobral za ňou. Dvere mierne zavŕzgali. Zabuchol ich.
„Je niečo s pántmi?“ spýtal sa. Katherine sa obrátila od linky.
„Nie, James. Odjakživa vŕzgali,“ povedala a usmiala sa. James sa pobral od dverí.
„Čo dobrého varíš?“ spýtal sa a nasával vzduch. Katherine sa zasmiala a ďalej krájala zeleninu. James jej ignoranciu zobral s pobavením. Pomaly sa k nej priblížil odzadu, objal ju okolo bokov a zľahka pobozkal na šiju. Katherine sa zasmiala , položila nôž vedľa zeleniny a obrátila sa k nemu. Uprela zrak do jeho tyrkysových očí. Jeho úsmev ju dráždil, no dokázala mu vzdorovať.
„To je moje vegetariánske tajomstvo,“ povedala a nežne ho pobozkala na pery.

Noc. Obyčajná štvrť bezdomovcov sálala svetlom z ohňov. Po zemi sa povaľovali kusy kartónov a prázdne fľaše od alkoholu. Okolo piatich horiacich sudov sa zhromaždilo celkom dvanásť ľudí bez domova. Všetci stáli odetí do teplého oblečenia a ruky si zohrievali nad plameňom. Drobný chlapec v tmavohnedej vetrovke s čiernymi teplákmi a deravou šiltovkou si mierne odkašľal.
„Poďme si hovoriť príbehy, ubehne nám tak rýchlo čas,“ ozval sa a sledoval ľudí navôkol.
„Niet o čom hovoriť, Ben. Všetci máme radi zvuk ohňa,“ odvetil mu muž pri vzdialenom sude. Mal na sebe letnú bundu vyblednutej bielej farby a tenké nohavice. Na hlave mal bavlnenú čiapku. Ako jediný si ruky nezohrieval – mal ich prekrížené a sledoval oheň, dokonca aj keď odpovedal chlapcovi, tak sa nepohol z tejto polohy. Vyzeral byť bystrý. Ben zmeravel.
„Ale… nikoho tu nepoznám. Som tu nový a rád by som sa dozvedel, ako sa kto volá a prečo sa sem vôbec dostal. Začal by som trebárs s tebou,“ povedal Ben a zahľadel sa na muža, ktorý mu odpovedal.
„Ako som už povedal, niet o čom hovoriť,“ odvetil znovu.
„Dobre teda. Keď Cameron odmieta, začnem ja,“ ozval sa chlap pri sude blízko pri vchode do štvrte. „Volám sa Nasty. Mal som dokonalý život – až dovtedy, kým mi nezomreli rodičia. Dlho som oplakával ich stratu. Časom som potreboval na nich nemyslieť. Prešiel sotva mesiac a zamiloval som sa. Bola prekrásna. Volala sa Amanda. Myslel som si, že bude iná, že ma bude chápať a bude mi vedieť vo všetkom vyhovieť a pomôcť. Samozrejme, že len dovtedy, kým zistila, aký finančný majetok mi zanechali rodičia. Všetko si previedla na účet a odletela nevedno kam. Neostalo mi nič. Chvíľu som vyžil cez priateľov, no po pol roku som bol nútený dom opustiť. Amanda, ako spolumajiteľka, ho predala. Na súde som nepochodil, pretože testament od rodičov som nenašiel a tak mi nezostalo nič iné než sa tu uchýliť. Až tu cítim, že som Amandu vôbec nepotreboval. Potrebovala ma ona… a len kvôli peniazom. Aká ohava,“ zahrešil Nasty a sklonil hlavu. Zavzlykal.
„Teší ma, Nasty, a som rád, že si sa vyspovedal.“ Nasty prikývol.
„To by stačilo!“ zamiešal sa do rozhovoru Cameron.
„Ja sa o to postarám, Cameron,“ ozval sa chlapec v dospievajúcom veku vedľa Camerona. Mal na sebe obyčajnú tenkú bundu modrastej farby a tepláky. Obuté mal bežecké tenisky čiernej farby s farebnými škvrnami po okrajoch. Ruky mal vo vreckách. Jeho tvár bola bez emócií – ako Cameronova. Na hlave mal čiapku čiernej farby, takže mu ju v tme nebolo veľmi vidieť.
„Dobre, Yarik.“ Cameron sa ani nepohol. Yarik odstúpil od suda a pobral sa smerom k Benovi. Ten ho očakával nadmieru pokojne. Prešiel popri ňom a pokračoval na ulicu. Ben sa za ním otočil. Jedným pohľadom pozrel na Camerona. Ani sa nepohol z polohy, ktorú zaujal každú noc a rozbehol sa za Yarikom. Ulica bola slabo osvetlená. Ben si musel dať záležať, aby Yarika dobehol.
„Prečo sme odtiaľ odišli?“ spýtal sa už zadychčaný Ben.
„Neznášam to teplo tam. A vďaka tebe sa môžem aspoň prejsť. Vždy si aspoň na chvíľu chodím prevetrať hlavu. Okrem toho, potrebuješ niečo vedieť,“ začal Yarik a ani na Bena nepozrel.
„Čo ako?“ spýtal sa Ben a už sa upokojil a aj jeho dych a tep sa zmiernili.
„Cameron je totiž syn kráľa Gepharta a kráľovnej Annemarie. Tiež je bratom Damiena, Jamesa a Anthonyho. Každý z týchto bratov ovláda jeden element. U Camerona sa jedná o oheň, preto je jeho sud vždy teplý a dlhšie vydrží. Stala sa však jedna nehoda, kedy James nechtiac zabil kráľa, keď trénoval svoje schopnosti pri móle. Samozrejme sa o tom dopočuli ostatní. Všetci museli opustiť hrad a niekde sa usadiť a dohodli sa, že nebudú používať svoje schopnosti. Damien zostal na hrade, James šiel k mólu, Anthony je v horách a Cameron ostal tu.“ Yarik sa odmlčal.
„To ho tak veľmi trápi?“ spýtal sa Ben, ktorý cítil, že ešte nie je koniec.
„Samozrejme, že nie. Keď bol na pohrebe Annemarie, zistilo sa, že nezomrela len tak. Zomrela na vyčerpanosť z pôrodu,“ hovoril Yarik skoro pridusene.
„Nerozumiem,“ odvetil Ben a vyzeral dosť zmätený.
„Cameron a ostatní traja bratia majú malého brata. Nik nevie, kto to je, ani ako sa volá. Asi žije a ten, čo mu je nevlastným otcom sa stará, aby zabudol na všetky ostatné veci. Aby zabudol na to, kto vlastne je. Mohol by byť horší ako všetci štyria bratia dokopy,“ povedal Yarik a odmlčal sa.
„Desíš ma,“ ozval sa Ben a hlas sa mu triasol. Yarik sa usmial.
„Tak to predsa má byť. Ovláda mocný element. Oheň. Môže na teba kedykoľvek zaútočiť. Pokojne by mohol podpáliť celý svet,“ povedal Yarik a pozrel smerom hore. Obloha bola nádherná, plná hviezd. Pouličné lampy nestačili na osvetlenie chodníka a tak stáli v tme a pozorovali hviezdy.
„Ale Cameron by to nikdy nedokázal urobiť. Ublížiť niekomu, nieto ho ešte zabiť.“
„Máš pravdu. Nikto z bratov by nevedel zabiť. To, čo urobil James kráľovi a otcovi bola náhoda a odvtedy sa už zmenil. Zmenili sa všetci,“ Yarik zastal. „Zmenili sa nielen oni, ale aj ľudia okolo nich,“ povedal a vyronil slzu. Ben sa k nemu pomaly priblížil.
„Čo to má všetko znamenať? Nerozumiem tomu,“ povedal. Yarik sa ani nepohol a vyronil ďalšiu slzu.
„Keby niekto z nich zabil toho potomka, oslobodili by sa od ich daru. Stratili by schopnosti.“
„Ale to by znamenalo…“
„Že by sa vrátili do hradu a žili by ako ľudia. No nik sa k tomu neodváži. Nik nechce zabiť a ja to tiež neurobím,“ prerušil Yarik Bena a pozrel pred seba.
„Nechápem, prečo by si mal ty niekoho zabiť,“ nedal sa Ben a silou-mocou chcel od Yarika počuť odpoveď.
„Ani ja som nemal veľmi ukážkový život, no nebola to vždy moja chyba. Vždy sa jednalo o nehodu, ako u Jamesa. Zomrelo tak už priveľa ľudí a musel som opustiť domov. Ja som nezabíjal, bola to nehoda,“ povedal Yarik a rozplakal sa. Slzy mu tiekli prúdom po líci. Ben sa ho nesnažil ani utešiť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s