Slavomír Majcher z Trebišova-Zurgún, planéta mieru-2.časť: Živý sen


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: –

4.kapitola

Mariena, Marcel a Viera sedeli ako prisatí s hrôzou v očiach. Z telesa vystúpili štyri osoby podobné človeku. Ich výška dosahovala dva metre. Tváre mali studené a zamračené, popolavej farby. Okrúhle nadmerné hlavy pevne stáli na krátkom širokom krku. Oči, nos a ústa boli podobné pozemšťanom. Tela zahaľoval hrubý biely skafander.
– Čo s nami bude? – spýtala sa Viera priškrteným hlasom… – Nemaj obavy… zugrúnčania nás v tom nenechajú… čo aspoň dúfam.
– Aký zugrúnčania – nerozumiem ti? – nechápavo vrtela hlavou.
– Neskôr ti to vysvetlím… samozrejme, ak prežijeme, – milo na ňu pozrel. Mimozemšťania vyrazili priamo k Stanovi a Viere ťažkopádnymi krokmi. Viera na smrť vystrašená, kŕčovito chytila Stanovu ruku a silne ju zovrela, až jej pobledli končeky prstov. Darkónčania ich obkolesili. Jeden z nich namieril laserovú zbraň na Stanove čelo. Hlaveň zbrane pripomínala moderný samopal z vedecko-fantastických filmov.
Vydesená Viera sa pritúlila k Stanovi. „Tak krátko ho poznám a mám o neho prísť?“ pomyslela si so slzami v očiach.
– Prečo ťa chcú zabiť, veď si im nič neurobil? – pošeptala mu plačlivým hlasom do ucha. Stano nevnímal Vieru, ale vyčítal si v pamäti včerajšiu prehnanú smelosť. Stredobodom pozornosti darkónčanov bol len on. Marienu, Marcela a Vieru ignorovali, ako keby tam ani neboli. Marcel využil ich nepozornosť a opatrne sa k nim priplazil. Čakal na vhodnú chvíľu, prikrčený, ako keď mačka striehne na myš. Stano pobádal jeho zámer. Dodalo mu to odvahy.
– Ty si spojenec zugrúnčanov! – zaznel plechový hlas.
– To ste asi na omyle! – odpovedal odvážne.
– Klameš, včera s tebou rozprával náš najvyšší! Ty si darkónčanov urážal, a preto musíš zomrieť ako prvý pozemšťan! A teraz vstávaj!
– Keď sa mi bude chcieť! – odvrkol.
– Nepočul si jeho rozkaz! – prehovoril druhý z darkónčanov.
– Mne nebude hocikto rozkazovať, čo mám robiť! – zachoval studenú tvár. Stano pocítil na pravom spánku chladnú hlaveň laserovej zbrane.
– Hovorím ti, vstávaj a nezahrávaj sa s našou trpezlivosťou!
– Hoci ma aj zabijete, nevstanem! – odpovedal s kľudom a rozvahou.
– Si smelý pozemšťan, bude ťa škoda. Nebojíš sa smrti? – oslovil ho darkónčan stojaci vľavo od neho. Viera sledovala ich rozhovor so strachom v očiach a obdivovala Stanovu smelosť.
– Nie, nebojím sa. Mám svoju hrdosť! – nevystrašila ho ani blízkosť zbrane pri jeho hlave. Darkónčan stojaci pri Viere, ju vytrhol zo Stanovho náručia. Jej výkrik do doposiaľ kludného Stana nahnal zlosť. Prudkým švihom vyskočil na rovné nohy, darkónčanovi z očí do očí. Tiež mal výšku okolo dvoch metrov. Darkónčania takú reakciu pozemšťana nečakali. Trochu to s nimi trhlo. Len – len že sa Stano vyhol ružovému lúču, ktorý na neho vypálil jeden z vystrašených darkónčanov. Nazlostilo ho to ešte viac a dobre vytrénovanou nohou mu vykopol zbraň z ruky. Len čo dopadla na zem, Marcel po nej pohotovo skočil. Darkónčan stojaci pred Stanom si toho všimol a ihneď po Marcelovi vypálil. Ružový lúč preletel tesne ponad jeho hlavu. Zasiahol zem neďaleko Marieniných nôh. Sama nevedela ako skočila do vyschnutého koryta potoka. Marcel hodil zrak za chrbát, či je Mariena v poriadku. Odľahlo mu. Ležala za Lipou, celá roztrasená. Na mieste zásahu ostal spálený kráter o veľkosti futbalovej lopty. Vtedy vošla zlosť aj do Marcela. Vypálil na najbližšie stojaceho darkónčana. Zasiahnutá obeť zmizla nevedno kam. Darkónčan držiaci Vieru, ju sotil na zem. Našťastie si to Stano všimol a včas ju zachytil, takže k zraneniu nedošlo. Darkónčan stojaci pod lipou vypálil smerom na Stana. Ružový lúč ho tesne minul a zasiahol zem vpravo od Marieny. Bola nútená kryť si hlavu od padajúcej – vytrhnutej zeminy. Vypálil aj Marcel. Zasiahnutá obeť upustila zbraň z ruky. Stano šikovne usadil Vieru, bledú ako stena a pohotovo skočil po upustenej zbrani. Mariena sa opatrne priplazila k na smrť vystrašenej Viere. Stojaci darkónčan oproti nej, namieril zbraň rovno na ňu, s úmyslom zabiť ju. Srdce jej zovrelo úzkosťou. Privrela viečka. „Teraz ma určite zabije“, preletelo jej hlavou. Stano si všimol ohrozenie Vierinho života a okamžite vypálil na nepriateľa. Ružový lúč ho zasiahol do chrbta, stihol však ešte vypáliť v páde, ale zasiahol iba mohutnú korunu Lipy. Mariena duchaprítomne stiahla Vieru za sebou. – Ďakujem ti Mery, stiahla si ma v poslednej chvíli, ináč by som uhorela, – poďakovala so slzami v očiach. Ale to nebolo všetko. Posledný z darkónčanov na obe vypálil zo zbrane. Ružový lúč preletel ponad ich hlavy a zasiahol zem asi meter za nimi. Dievčatá si museli kryť hlavy od padajúcej zeminy. Keď mu nevyšiel zámer zabiť ich, dal sa na útek ku kozmoplánu. Stano zlikvidoval aj štvrtého.
– Uf, ale sme sa zapotili.
– Áno, zapotili, – prisvedčil Marcelovi. Dievčatá tiež opustili úkryt a unavené sadli pod Lipu. Vedľa nich dotlievali zbytky obhorených vetiev. Opreli sa o mohutný kmeň a chvíľu sedeli, aby ukľudnili svoje myšlienky a nepríjemné pocity.
Viera vstala a podišla k Stanovi. So slzami v očiach ho objala okolo pása a pritúlila sa mu k hrudi.
– Som ti vďačná, že si mi zachránil život. Ako sa ti odvďačím? – pozrela mu do očí. Stano jej ukazovákom osušil slzy.– To nie ja. To Marcel. Nebyť jeho mačacieho skoku, tak nemám zbraň s ktorou som zlikvidoval nepriateľa, – pochválil ho a podal mu ruku so slovami : – Ďakujem, si ozajstný priateľ, – obdaroval ho milým úsmevom. – Ľudská povinnosť, – opätoval mu úsmev.
– Čo s tým telesom? – ukázal posunkom hlavy.
– Zničíme ho, – navrhol Marcel. Vzali laserové zbrane a opatrne sa plížili ku kozmoplánu. Aké bolo ich prekvapenie… Z kozmoplánu vyšiel Cyborg.
– Ešte jeden? – len čo to Stano dopovedal, museli k zemi. Ružový lúč preletel ponad ich hlavy a zasiahol Lipu, pod ktorou sedeli dievčatá. Samé nevedeli, ako zaľahli späť do úkrytu. V kmeni ostala hlboká vypálená ryha. Všetci štyria boli šokovaní. Tento útok nečakali. Marcel znovu zamieril a stlačil spúšť. – Zásah, – nahodil úsmev. Stano pozrel za chrbát, či sú dievčatá v poriadku. Vydýchol si. Ležali pod Lipou vo vyschnutom koryte potoka. Obaja opatrne vstali, že je už všetkému koniec. No, z telesa vyšiel ďalší Cyborg. Znovu museli k zemi. Ružový lúč zasiahol zem päť metrov pred nimi. Vytrhnutá zemina im padala na hlavy. Museli ich kryť. Vyčkali kým Cyborg príde bližšie. Teraz pre zmenu vypálil Stano. „ Zásah,“ preletelo mu hlavou. Chvíľu ležali na zemi a čakali, čo bude ďalej. Po desiatich minútach napätého čakania sa začali plaziť opatrne k telesu. Vyšiel z neho ďalší Cyborg. Pomalým otáčaním hlavy sledoval okolie. Stano po desiatich metroch plazenia sa, nadvihol hlavu. Cyborg postrehol narušenie okolia a pohotovo vypálil. Tesne ponad Stanovu hlavu preletel ružový lúč. Len – len, že nedostal priamy zásah. Pri rýchlom pohybe si trochu narazil nos. „ Koľko ich tam ešte je?!“ preletelo mu hlavou a založil protiútok. No, Cyborga tesne minul. Cyborg vypálil ďalšiu dávku. Ružový lúč zasiahol zem ledva dva metre za Stanovými nohami. Marcel vystihol chvíľku nepozornosti a vpálil mu to priamo do hrudníka, roztrhalo ho to na márne kúsky. Viera odvrátila zrak, nemohla totiž na také niečo pozerať. Marcel a Stano ešte chvíľku ležali na zemi… Priplazili sa k tesnej blízkosti kozmoplánu.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s