Korekcia: Lucell
Ilustrácia:
2.kapitola
– Našťastie Gamatunel nepoznajú, keby ho poznali, hrôza pomyslieť! – Bad postrehol v Stanových očiach úzkosť a strach. – Nemaj obavy, my sa budeme snažiť zachrániť vašu Zem. Zmariť ich nezmyselné plány. Od zachytenia správy pracujeme na tajnej zbrani. Pomocou jej ničivej sily zničíme planétu Darkón. Zlikvidujeme všetkých agresívnych a po moci túžiacich darkónčanov! Musíme priletieť na Zem skôr, aby sme Darkón…
Spojenie sa náhle prerušilo. Na obrazovke sa objavila neznáma, popolavá a studená tvár. So Stanom trhlo. – Zugrúnčanom sa nepodarí zachrániť vašu Zem. My si z vás urobíme otrokov a osídlime celú Zem! Budete vykonávať len naše príkazy, a tým si podmaníme celý vesmír.
– Čo budete mať z toho, že si podmaníte celý vesmír? Nemáte v sebe ani štipku ľudskosti! Ste obyčajní tupci, úbožiaci, pokrytci a bezduché telá! – Stanova smelosť prerušila plechový hlas neznámeho. Prekvapila aj samotného Stana.
– Pozrimeže, aký smelý človiečik! Budeme najmocnejší! – znova zaznel plechový hlas neznámeho.
– Stoji tá vaša sila za toľko ľudských životov?! To predsa nemá žiaden zmysel! – Ty pozemský červ, čo si to dovoľuješ! – neznámy vrieskal na Stana až sa jeho plechový hlas ozýval po celej izbe.
– Ste úbohí hlupáci! – nedal sa zastrašiť.
– Tá urážka ťa bude stáť život! Budeš prvou obeťou našej invázie! – vyhrážal sa mu fyzickou likvidáciou.
– Je to od vás milé, – odpovedal s kľudom a rozvahou. Nemal vôbec strach. Veril totiž zugrúnčanom, že prídu včas.
– Postupne zničíme všetky mierumilovné civilizácie. Medzi ne patria aj zugrúnčania! Objavili sme cestu, ktorou k vám priletíme za pár pozemských hodín! Planéta Darkón je od Zeme vzdialená tristo svetelných rokov! Zajtra už Zem bude naša! Už je neskoro varovať vašu planétu! K Zemi sa blíži niekoľko stoviek kozmoplánov! Zatiaľ to stačí! – neznáma tvár zmizla.
Stano po týchto slovách sedel v kresle ako zmrazený. Nepostrehol, že spojenie s Badom sa obnovilo… – Aké to bolo prerušenie? – táto otázka Stana prebrala zo šoku.
– Prerušili nás darkónčania, – odpovedal s vystrašeným hlasom.
– To snáď nie?! – vyhŕkol.
– Ale áno, boli to darkónčania! K našej Zemi už vyslali niekoľko stovák kozmoplánov. Zajtra… vlastne už dnes, – zarazil sa. – Chcú začať svoju inváziu, – odpovedal skleslo.
– Je najvyšší čas, aby vyrazili aj naše kozmoplány! Nespomínali, ako dlho bude trvať ich let? – Bad nadvihol výrazné obočie.
– Vraj objavili rýchlejšiu cestu a na Zem priletia za pár pozemských hodín. – My musíme použiť na cestu Gamatunel, aby sme boli na Zemi skôr ako oni. Budem už končiť. Musím vydať príkazy na prípravu do boja. Ide do tuhého. Dovidenia a spi kľudne. Stretneme sa na Tušínskom Jazere, – zamával mu. Spojenie skončilo. Stano vypol televízor a šiel spať s úzkosťou pri srdci. Dlho nemohol zaspať, hlavou mu hmýrili myšlienky : „Ako to vlastne bude v túto sobotu? Vyhrajú zugrúnčania, alebo darkónčania? Nebudú z nás ničivé a krvilačné beštie? Nebudeme bezduché telá? Prídu naši spojenci včas? “ A mnoho iných pochmúrnych myšlienok. V tom aj zaspal.
Stana prebudil krásny spev vtákov, ktorý bolo počuť od pootvorených balkónových dverí. Zdal sa mu oveľa krajší ako predtým. Vyšiel na balkón. Azúrovo modrá obloha bez jediného mráčika vyzerala krajšia než po iné roky.
„Prečo je taká jasná, ešte v živote som ju takú nevidel… Tá farba?“ nešlo mu to do hlavy. Odišiel do kúpeľne celý skleslý. „ Aj tá kúpeľňa je iná. Čo sa to vlastne deje?“ nechápavo krútil hlavou. Prúdom studenej vody ovlažil ustarostenú tvár. V hlave mu vŕtalo, čo sa dnes vlastne bude diať. Na spojenie s Badom si spomínal len matne. Zašiel do kuchyne, aby niečo zajedol. Pozrel na nástenné hodiny, ručičky ukazovali osem hodín.
„Tiež vyzerajú ináč, ako si ich pamätám, čo sa vlastne deje?! Všetko je… Pocítil ostrú bolesť pod pravou lopatkou. Pred očami sa mu zahmlilo a na chvíľu stratil vedomie. Po prebratí z mdlôb odišiel do komory zbaliť červeno-čierny ruksak. Zarazil sa. „Mám ísť k vode, alebo nie?“ pýta sa sám seba. „ Ale keď som to sľúbil Marcelovi, sľuby sa majú plniť! Aké by to bolo keby som neprišiel? Uvidíme, možno všetko dobre dopadne,“ ukľudnil svoje myšlienky. Po vybratí bicykla odišiel na miesto stretnutia. Hodil zrak na náramkové hodinky. „ Za desať minút desať. Už by tu mohol byť aj s dievčatami. Kde sú?“ znepokojovalo ho to. Len čo doznela jeho myšlienka, Marcel vyšiel spoza rohu bytovky celý rozžiarený radosťou. Sprevádzali ho dve veľmi sympatické dievčatá odeté do bielo ružových minišiat. Obnažovali ich štíhle telá. Vánok sa pohrával s tenkými sukničkami.
– Ahoj, už sme tu. Dovoľ, aby som vás zoznámil. Moje susedky. Po pravici stojí Viera a na ľavo stojí Mariena, – ukázal posunkom ruky.
Vysoká a štíhla Viera padla Stanovi hneď do oka. Na večerné spojenie s Badom úplne zabudol. Pri srdci pocítil niečo zvláštne. Premeral si Vieru od hlavy po päty. Na dlhých, štíhlych a do hneda opálených nohách mala čierne vsúvačky. Jej dievčenskú a hladkú tvár zdobilo tenké obočie. Pod rovným nosom sa tkveli jemne ružové tenké pery.
„To je ale krásavica. Hotová princezná z rozprávky. Nemýlil som sa v Marcelovi. Keby som vedel ako na ňu? Čo ja môžem, neskúsený?“ vraví si v duchu. Spamätal sa z očarenia.
– Teší ma, Stano, – podáva jej roztrasenú ruku, pričom z nej nespúšťal zrak. Jej sivomodré oči sa ligotali sťa zvončeky za rannej rosy. Podal ruku aj Mariene. Tiež bola veľmi pekná. Znovu si nenápadne premeral Vieru. Zarazil sa. – Ste dobre pripravení na cestu? Čaká nás ťažký deň, – zavelil.
– Áno, sme, – zaznelo zborovo. Stano nevnímal nič, len Vierin príjemný hlas.
– Tak teda, môžeme vyraziť? – spýtal sa veľmi príjemným hlasom.
„Ja ho nepoznávam, čo je s ním? Včera mi takmer vynadal, ale dnes? Nikdy nebol taký milý a ohľaduplný! Žeby kôli Viere? Určite, veď ju pomaly zje očami. Ahá, už to mám… Láska na prvý pohľad. Som asi kapacita?“ pochválil v duchu sám seba. Na hrubých silno červených perách nahodil nenápadný úsmev. Vysadli na bicykle. Miesto stretnutia opustili o jedenástej hodine. Cesta na Tušínske Jazero viedla lipovou alejou. Vôňa posledných lipových kvetov napĺňala horúce letné ovzdušie. Viera sprevádzala Stana po ľavom boku.
„Ten Stano je ale fešák… tá výška a aký je pekný. S ním by som šla aj na kraj sveta.“ Odrazu sa zháčila. „Len či už nemá dievča? Nerada by som narušila ich vzťah, ale dúfam, že nemá. Keď si ma tak premeriaval. Určite by šiel na Tušínske Jazero s ňou,“ vravela si v duchu. Stano sledoval ladné pohyby jej krehkého tela. Pri srdci cítil zvláštne teplo. Letný vánok sa pohrával s jej jemnými vlasmi sťa páperie, siahajúcimi až po plecia. Ich tmavogaštanová farba splývala so vzdialenými horami. Sem – tam si Stano všimol Vierin dlhý krk. Keď prešli asi štvrtinu cesty, Marcel ostal stáť.
– Čo je, nevládzeš? – spýtala sa Viera ironicky a nahodila úsmev.
– Áno, nevládzem, – priznal zahanbene… – Včera si sľúbil… – Áno, viem, – prikývol Stano hlavou. – Prestávka, – vyhlásil. Bicykle poodstavovali na krajnicu vozovky a posadali pod košaté Lipy.
– Aká krásna vôňa. Sedela by som tu večnosť, – povzdychla Viera a oprela sa o mohutný kmeň. Stano ľahol na slnkom vyhriatu zem a do úst si vzal steblo trávy. Jeho pohľad bol zapretý do neznáma.
– Stano, o čom premýšľaš? – Vierin príjemný hlas pošteklil jeho uši.
– Ale, len tak, o práci, – nepriznal sa, že premýšľa o tom, ako si ju získať.
– Trápi ťa niečo? – počul v jej hlase poľutovanie.
– Nie, nič ma netrápi, – odpovedal skleslo. Odrazu sa mu v pamäti premietlo včerajšie spojenie s Badom. Jeho kľudný pohľad vymenila úzkosť a strach. Očami lietal po celej oblohe.
– Čo je, prečo si taký nepokojný? – vystrašil Vieru.
– Ja neviem. To záhadné ticho ma desí! Niečo… ako ticho pred búrkou…
– Netáraj, veď na oblohe nieto ani mráčika, – pozrela hore. Oči jej oslepila Azúrovo modrá obloha.
– Máš pravdu, naozaj je tá farba divná. Ešte som takú oblohu nevidela. Čo to môže byť? – pozrela vyčítavo na Stana. Obavy pochytili aj ju.
– Od samého rána čo som vstal, všetko mi pripadá veľmi divné. Počas celej našej doterajšej cesty sme nevideli žiadne auto. – Áno, je to tak. Všimla som si toho. Naozaj je to divné, veď práve toho času je najväčšia špička dovolenkárov. – Aj tie farby mi pripadajú sýtejšie ako zvyčajne, – dodal Stano a v tom okamihu zacítil ostrú bolesť pod lopatkou. Pred očami sa mu zahmlilo. Vtedy si spomenul na vyhrážku neznámeho. Krátka nevoľnosť pominula. O chvíľu to ním trhlo.
– Čo je? – vykríkla prestrašená Viera. – Videli ste to aj vy? Tam na oblohe, – ukázal Stano prstom. Všetci pozreli na Západ. Záhadné teleso v tvare disku letelo priamo k nim. Stanovi zovrelo hrdlo a do mysle sa mu votreli slová : „ Budeš prvou obeťou.“ Tie slová ho desili. Necelých dvadsať metrov od nich pristál kozmoplán s lebkou na matnom, čierno-sivom povrchu. Nepostrehol ako si sadol. V očiach mali všetci strach.
„Už sú tu, je s nami koniec! Ale len jeden kozmoplán? Veď neznámy spomínal stovky kozmoplánov. Možno to bola len falošná správa. Chcel pravdepodobne zo mňa niečo vytiahnuť!“ preletelo mu hlavou. Hodil zrak na oblohu. „Nikde nič, ale ako ma mohli nájsť? Videl ma len neznámy, nevedel predsa kam idem? Žeby to bol on, a k tomu osobne?“ hovoril si v duchu.
Amatérske príbehy 