Slavomír Majcher z Trebišova-Zurgún, planéta mieru-2.časť: Živý sen


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: –

2.kapitola

– Našťastie Gamatunel nepoznajú, keby ho poznali, hrôza pomyslieť! – Bad postrehol v Stanových očiach úzkosť a strach. – Nemaj obavy, my sa budeme snažiť zachrániť vašu Zem. Zmariť ich nezmyselné plány. Od zachytenia správy pracujeme na tajnej zbrani. Pomocou jej ničivej sily zničíme planétu Darkón. Zlikvidujeme všetkých agresívnych a po moci túžiacich darkónčanov! Musíme priletieť na Zem skôr, aby sme Darkón…
Spojenie sa náhle prerušilo. Na obrazovke sa objavila neznáma, popolavá a studená tvár. So Stanom trhlo. – Zugrúnčanom sa nepodarí zachrániť vašu Zem. My si z vás urobíme otrokov a osídlime celú Zem! Budete vykonávať len naše príkazy, a tým si podmaníme celý vesmír.
– Čo budete mať z toho, že si podmaníte celý vesmír? Nemáte v sebe ani štipku ľudskosti! Ste obyčajní tupci, úbožiaci, pokrytci a bezduché telá! – Stanova smelosť prerušila plechový hlas neznámeho. Prekvapila aj samotného Stana.
– Pozrimeže, aký smelý človiečik! Budeme najmocnejší! – znova zaznel plechový hlas neznámeho.
– Stoji tá vaša sila za toľko ľudských životov?! To predsa nemá žiaden zmysel! – Ty pozemský červ, čo si to dovoľuješ! – neznámy vrieskal na Stana až sa jeho plechový hlas ozýval po celej izbe.
– Ste úbohí hlupáci! – nedal sa zastrašiť.
– Tá urážka ťa bude stáť život! Budeš prvou obeťou našej invázie! – vyhrážal sa mu fyzickou likvidáciou.
– Je to od vás milé, – odpovedal s kľudom a rozvahou. Nemal vôbec strach. Veril totiž zugrúnčanom, že prídu včas.
– Postupne zničíme všetky mierumilovné civilizácie. Medzi ne patria aj zugrúnčania! Objavili sme cestu, ktorou k vám priletíme za pár pozemských hodín! Planéta Darkón je od Zeme vzdialená tristo svetelných rokov! Zajtra už Zem bude naša! Už je neskoro varovať vašu planétu! K Zemi sa blíži niekoľko stoviek kozmoplánov! Zatiaľ to stačí! – neznáma tvár zmizla.
Stano po týchto slovách sedel v kresle ako zmrazený. Nepostrehol, že spojenie s Badom sa obnovilo… – Aké to bolo prerušenie? – táto otázka Stana prebrala zo šoku.
– Prerušili nás darkónčania, – odpovedal s vystrašeným hlasom.
– To snáď nie?! – vyhŕkol.
– Ale áno, boli to darkónčania! K našej Zemi už vyslali niekoľko stovák kozmoplánov. Zajtra… vlastne už dnes, – zarazil sa. – Chcú začať svoju inváziu, – odpovedal skleslo.
– Je najvyšší čas, aby vyrazili aj naše kozmoplány! Nespomínali, ako dlho bude trvať ich let? – Bad nadvihol výrazné obočie.
– Vraj objavili rýchlejšiu cestu a na Zem priletia za pár pozemských hodín. – My musíme použiť na cestu Gamatunel, aby sme boli na Zemi skôr ako oni. Budem už končiť. Musím vydať príkazy na prípravu do boja. Ide do tuhého. Dovidenia a spi kľudne. Stretneme sa na Tušínskom Jazere, – zamával mu. Spojenie skončilo. Stano vypol televízor a šiel spať s úzkosťou pri srdci. Dlho nemohol zaspať, hlavou mu hmýrili myšlienky : „Ako to vlastne bude v túto sobotu? Vyhrajú zugrúnčania, alebo darkónčania? Nebudú z nás ničivé a krvilačné beštie? Nebudeme bezduché telá? Prídu naši spojenci včas? “ A mnoho iných pochmúrnych myšlienok. V tom aj zaspal.
Stana prebudil krásny spev vtákov, ktorý bolo počuť od pootvorených balkónových dverí. Zdal sa mu oveľa krajší ako predtým. Vyšiel na balkón. Azúrovo modrá obloha bez jediného mráčika vyzerala krajšia než po iné roky.
„Prečo je taká jasná, ešte v živote som ju takú nevidel… Tá farba?“ nešlo mu to do hlavy. Odišiel do kúpeľne celý skleslý. „ Aj tá kúpeľňa je iná. Čo sa to vlastne deje?“ nechápavo krútil hlavou. Prúdom studenej vody ovlažil ustarostenú tvár. V hlave mu vŕtalo, čo sa dnes vlastne bude diať. Na spojenie s Badom si spomínal len matne. Zašiel do kuchyne, aby niečo zajedol. Pozrel na nástenné hodiny, ručičky ukazovali osem hodín.
„Tiež vyzerajú ináč, ako si ich pamätám, čo sa vlastne deje?! Všetko je… Pocítil ostrú bolesť pod pravou lopatkou. Pred očami sa mu zahmlilo a na chvíľu stratil vedomie. Po prebratí z mdlôb odišiel do komory zbaliť červeno-čierny ruksak. Zarazil sa. „Mám ísť k vode, alebo nie?“ pýta sa sám seba. „ Ale keď som to sľúbil Marcelovi, sľuby sa majú plniť! Aké by to bolo keby som neprišiel? Uvidíme, možno všetko dobre dopadne,“ ukľudnil svoje myšlienky. Po vybratí bicykla odišiel na miesto stretnutia. Hodil zrak na náramkové hodinky. „ Za desať minút desať. Už by tu mohol byť aj s dievčatami. Kde sú?“ znepokojovalo ho to. Len čo doznela jeho myšlienka, Marcel vyšiel spoza rohu bytovky celý rozžiarený radosťou. Sprevádzali ho dve veľmi sympatické dievčatá odeté do bielo ružových minišiat. Obnažovali ich štíhle telá. Vánok sa pohrával s tenkými sukničkami.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s