Slavomír Majcher z Trebišova-Zurgún, planéta mieru-2.časť: Živý sen


Korekcia: Lucell
Ilustrácia:

1.kapitola
Stano prichádzal z odpoludňajšej smeny dosť neskoro… Opantaný únavou sadol na lavičku pod jabloňou. Bolo to jeho veľmi obľúbené miesto.
Konečne sedím… to bola ale šichta! – vzdychol si v duchu… Čo len budem robiť na druhý týždeň, veď začína celozávodná dovolenka… Mohol by som ísť niekde k vode… ale sám? To by bola nuda. Keby tu bol Marcel a tiež mal voľno… Určite by som ho prehovoril. Veď on má rád dobrodružstvá.
– Z práce, z práce? – z myšlienok ho vytrhol mužný hlas. Obzrel sa… spoza stromu vychádzal Marcel.
– Ahoj, ty si ma ale vyľakal, chceš aby ma tu natiahlo?! – ohúril ho, ale mal aj radosť.
– Prepáč, nabudúce budem ohľaduplnejší, – ospravedlnil sa mu a prisadol k nemu. Stano prikývol hlavou na súhlas. Chvíľu sedeli mĺkvo.
– Marcel… Vymenili si pohľady… – Máš nejaký program na budúci týždeň? – Priznám sa ti, ani sám neviem. Mám totiž voľno…
– To je fantastické! Ja mám tiež voľno – vyhŕkol Stano. – Mohli by sme vyraziť niekde k vode… Čo ty na to? – milo na neho pozrel.
– To nie je zlý nápad, kedy a kde vyrazíme? – zažiarili mu oči veľkou radosťou.
– Hoci hneď ráno… trebárs na Tušínske Jazero. Navrhol Stano.
– Nóó, môžeme… Dlho som tam nebol… a ako tam chceš ísť? – zvedavo na neho pozrel.
– Bicyklami… – Ty si snáď blázon! Šliapať tridsať kilometrov na bicykli? – No a čo, necelé dve hodiny cesty. – Pre koho, ako… čo ak nebudem vládať? – vyhováral sa.
– Tak si oddýchneme… Súhlasím, ale… – Čo by si ešte chcel?! – zvraštil Stano výrazné obočie.
– Pôjdeme len my dvaja? – vymenili si pohľady.
– Koho chceš vziať so sebou? – hodil na neho výčitku.
– Zavolajme nejaké dievčatá, – navrhol.
– Poznáš nejaké, ktoré by šli na výlet s úplne cudzími chalanmi? A to ešte na celý týždeň? – vytkol mu.
– Áno… moje susedky. Už od začiatku prázdnin sa zberajú na rekreáciu a nemôžu nájsť spoločníkov. Všetky ich spolužiačky sú už na prázdninách– Aké dievčatká chceš vziať so sebou! – Stano zvýšil hlas.
– To nie sú dievčatká, ale slečny. Chodia totiž na vysokú školu! – vrátil mu výčitku.
– Sú aspoň pekné? – podpichol ho uštipačnou poznámkou.
– Ak súhlasíš, aby prišli… Zajtra ich uvidíš! – odpovedal trochu podráždene. Na chvíľu zmĺkli. Stano sa zamyslel, či súhlasiť s Marcelovým návrhom : „ Mal som dievča – nechalo ma. Mal som druhé – aj to ma nechalo. No, vyskúšať môžeme. Možno mi jedna z nich padne do oka… Čo som videl, Marcel je na dievčatá dobrý….“. Ukľudnil svoje myšlienky.
Marcel si v duchu predstavoval, aké by to bolo fantastické ležať vedľa Marieny na deke. Mariena bola jeho tajná láska. – Ach… vzdychol.
– Čo ti je také ťažké? – pýta sa ironicky.
– Ale, nič. Trochu som sa dal uniesť svojimi myšlienkami, – priznal s ostýchavosťou. – O koľkej sa stretneme? – zvedavo pozrel do Stanových sivomodrých očí.
– Naše stretnutie môžeme dohodnúť… trebárs na desiatu hodinu, tu pri lavičke. Vyhovuje ti čas? – ukázal prstom.
– Áno, ale… – Nezabudni priviesť dievčatá. Horím nedočkavosťou, – skočil mu do reči a nahodil úsmev na tenkých perách.
– Nezabudnem… prídeme, – Marcel pocítil pri srdci veľkú radosť.
„ Konečne… aspoň raz prijal môj návrh… A Mariena – moja láska, bude so mnou.“, – nahodil úsmev na hrubých, silno červených perách. Rozišli sa. – Zajtra o desiatej, aj s dievčatami… Nezabudni, – prerušil Marcelove myšlienky. – Dobre… prídeme, – zmizol za rohom bytovky.
Stano po príchode domov pocítil hlad. Zašiel do kuchyne, aby niečo zajedol. V obývačke zapol televízor . „ Nič, len zrnenie… azda už prestali vysielať?“ Prebleslo mu hlavou. Zrak mu padol na nástenné hodiny. „ Dvanásť päť? Fíha… to je už toľko? Znovu sme sa s Marcelom zakecali,“ vyčítal si. Blížil sa k televízoru, že ho vypne, keď mu zrazu zmeravel prst na vypínači. Obrazovka dostala svoj jas. Spravil tri kroky späť. Z obrazovky na neho letela hviezdna obloha veľkou rýchlosťou.
– Čo je, čo sa deje? – vyľakalo ho to. Vôbec mu neprišlo na um, že to môže byť spojenie s planétou Zugrún. Srdce mu začalo zvierať – nevládal stáť na nohách. Keď sadol do kresla, mal pocit bezradného pilota, ktorý stratil kontrolu nad svojim vesmírnym korábom. V ušiach mu neznesiteľne pískalo. Pod nohami strácal pevnú pôdu, ako keby lietal celou miestnosťou. Dýchal nepravidelne. Záhadná sila mu tlačila na prsia. V kresle sedel ako prikovaný. Nemohol pohnúť ani malíčkom. Obrovská modrá guľa mu padala priamo na hlavu. Silná svetlomodrá žiara napĺňala celú miestnosť, oslepila jeho sivomodré oči. Bol nútený prižmúriť viečka – hrozná páľava prenikala celou ich plochou. Napätie sa stupňovalo. Keď s námahou otvoril viečka, začal lietať pestrofarebnou atmosférou. „ Kde som to?“ Preletelo mu hlavou. Nepamätal minuloročné slová, čo hovoril Bad pred ich odchodom z planéty Zugrún. Rýchly tep srdca neznesiteľne šklbal uši – cítil ho až niekde v malom mozgu. Blúdil neznámym svetom. Jeho vystrašený pohľad lietal po okolí. Všetko mu pripadalo cudzie, i keď bol vo vlastnom byte. Steny nadobudli farbu žeravej ocele, splývali s pestrosťou atmosféry. Nábytok niekam zmizol. Odrazu uvidel vysokú bielu budovu. Zrak mu padol na vrchol. Tkveli sa tam veľké červené písmená – čítal : „RIADIACE CENTRUM PLANÉTY ZUGRÚN“. Odľahlo mu. Konečne si spomenul na slová Bada Darka a minuloročný výlet s Marcelom. Ocitol sa v príjemnom prostredí kancelárie. Bola úplne prázdna. „Kde je Bad?“ znepokojilo ho to. Zočil záhadné tiene. Veľmi mu pripomínali ich pobyt na Zugrúne – cúvali od elipsovitých dverí Gamatunelu. Keď uvidel spätný chod Bioauta a spätný let kozmoplánu, napätie vyvrcholilo do krátkeho bezvedomia. Po prebratí z mdlôb naňho z obrazovky pozerala smutná Badova tvár. Jeho sivomodré oči prezrádzali, že na Zugrúne sa niečo deje.
– Ja ťa zdravím. Prepáč tú nezrovnalosť v spojení. Dnes sme prvý krát použili k spojeniu Gamatunel. Preto si videl celú minulosť vášho pobytu u nás. Pôvodne sme s tebou chceli nadviazať spojenie reálnou cestou, ale pri každom spojení nám doň vstúpili darkónčania. Boli sme nútení spojenia prerušiť. Obyvatelia planéty Darkón sú agresívna a vojnochtivá civilizácia. Planéta Darkón obieha okolo slnka Alfa Kentaurus. Je veľmi preľudnená a preto hľadajú ďalšie planéty, na ktorých by mohli vládnuť a navzájom ich obývať. Svojou prehnanou agresivitou a nezmyselnými vojnami dobyli už niekoľko stovák mierumilovných planét a zničili milióny ľudských životov. Dalo nám veľa práce oblafnúť ich. Chceme varovať vašu Zem. Pred chvíľou sme zachytili správu, že chcú napadnúť planétu Zem, aby si ju podmanili a z vás urobili otrokov na ich nezmyselné pokusy, – v Badovom hlase bolo počuť určité obavy.
Stano nevládal prehltnúť slinu, tak mu zovrelo hrdlo.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s