Slavomír Majcher z Trebišova – Zurgún planéta mieru: 1.časť Príbeh letného večera


Korekcia: Liškodlačka
Ilustrácia : –

5.kapitola

Návštevníkom vyšiel v ústrety vysoký a štíhly chlap, s okrúhlou rúžovou tvárou.
– Bad Darko. Prezident zjednotenej planéty Zugrún, – sklonil hlavu a potriasli si pravicami.
– Teší ma – Stanislav Majer a po pravici mi stojí Marcel Paulíny, – tiež uklonili hlavy.
– Vítam vás na pôde planéty Zugrún a som rád, že ste prijali moje pozvanie. Budete prvými pozemšťanmi, ktorí navštívili našu planétu mieru za účelom osobného kontaktu. Trvalo nám veľa rokov, kým sme našli tých pravých. Zapíšeme vás do Knihy dejín, – nahodil úsmev na tenkých silne ružových perách. – No a teraz ma ráčte nasledovať. Bioautom vás odveziem na moje pracovisko, – štíhlou rukou ukázal na vozidlo podobné dažďovej kvapke. Mer Jupi, Tony Sat, Orínus Plut a Stív Mar odišli za svojou prácou. Ich poslanie skončilo. Bad Darko im srdečne poďakoval za službu, ktorú pre neho spravili.
Stano, Marcel a Bad zaujali miesta v pripravenom trojsedadlovom Bioaute. Zamávali svojim sprievodcom. Takmer nečujný sykot uzavrel dvere vozidla, pri rozbiehaní nebolo cítiť žiaden odpor. Ani si nevšimli, ako opustili podzemné parkovisko.
– Vy vôbec neriadite? – Marcel zvedavo pozrel na Bada.
– Nie. Vozidlo riadi počítač a elektromagnet.
– Kde máte ten počítač? – Marcel lietal pohľadom po celej kabíne.
– Darmo ho hľadáš, je vbudovaný do palubovej dosky, – ukázal štíhlym prstom na množstvo svetielok a gombíkov.
– A elektromagnet… Ten máte kde?
– Je vbudovaný pod povrchom vozovky, – vysvetlil mu Bad. Odrazu Bioauto ostalo stáť.
– Čo je, máme poruchu? Prečo stojíme? Zostaneme…
– Prestaň panikáriť! – oboril a naňho Stano. Marcel zmĺkol.
– Žiadna porucha. Sme na mieste, – usmial sa Bad na Marcela.
Po výstupe pred nimi stála vysoká biela budova. Na vrchole sa týčili veľké červené písmená RIADIACE CENTRUM PLANÉTY ZUGRÚN.
– Moje pracovisko, – prehlásil Bad s úsmevom na perách. Lúče druhého slnka Kasiopeji sa odrážali od tieňovaných skiel okien.
Fotobunka otvorila veľké sklenené dvere. Pri vstupe do budovy pocítili príjemné ochladenie. Zariadenie bolo nádherné – podlahu zakrýval zamatový koberec, steny zdobil drevený obklad z divne sfarbeného, neznámeho dreva. Stano a Marcel sa kochali tou krásou. Prešli dlhou chodbou k rýchlovýťahu. Bad vsunul kódovaciu kartu do škáry vedľa dverí. Nečujný bzukot otvoril priestory rýchlovýťahu. Kabínkou sa vyviezli na dvadsiate poschodie. Po výstupe kráčali znovu dlhou chodbou. Vedľa posledných dverí na pozlátenej tabuľke sa tkveli čierne písmena BAD DARKO, PREZIDENT ZJEDNOTENEJ PLANÉTY ZUGRÚN. Bad znovu vsunul kódovaciu kartu do škáry pod tabuľkou nápisu. Nečujný bzukot otvoril dvere do kancelárie. Všetci sa ocitli v príjemnom prostredí. Do nosa im udrela lesná vôňa.
– Sadnite si prosím. Dáte si kávu alebo čaj? – spýtal sa s úsmevom na perách. Pozemšťania zasadli do ponúknutých a pohodlných kresiel. Sedelo sa im fantasticky.
– Dáme si kávu, – požiadali. Bad zasadol za vrch stola a jemnými dotykmi štíhleho prsta niečo na stole vyťukal, ako keby nahodil nejaký kód. Pred Marcelom a Stanom vznikol v stole štvorhranný otvor. Automatická ruka nadávkovala dve šálky silne rozvoniavajúcej čiernej kávy.
– Ďakujeme, ta káva má lákavú vôňu, – pekne poďakovali a Bad začal rozprávať.
– Ešte raz vás vítam na planéte Zugrún. Často sme chceli nadviazať spojenie s bratmi zo Zeme. Nevyšlo to, až práve dnes. Sme radi, že sa našli tí praví. V mene celej planéty vám srdečne ďakujem.
Marcel so Stanom nahodili hrdé úsmevy. V srdci cítili veľkú radosť.
– Všimol som si, že ste boli prekvapení privítacím aktom…
– Áno. Boli sme veľmi milo prekvapení. Odkiaľ poznáte náš staroslovanský zvyk? – Stano milo pozrel na Bada.
– Staroslovanský zvyk priniesli naši predkovia…
– Atlantída! – vykríkol Stano.
– Áno… zatopená krajina, – prikývol Bad hlavou.
– Tak že, Zugrúnčania sú potomkami pozemšťanov? – Stano zvedavo zdvihol hlavu.
– Áno… My sa stále považujeme za pozemšťanov, i keď tu prebývame nejaké to tisícročie, – dosvedčil mu Bad. Stano sa z hlboka nadýchol a začal rozprávať.
– Mudrci Atlantídy vypočítali, kedy príde potopa. Hneď po vyhlásení dňa katastrofy začali vyrábať raketové koráby. Tesne pred dňom skazy koráby vzlietli do vesmíru hľadať vhodnú planétu v slnečnej sústave… – odpil si trochu kávy. – No žiaľ, ani jedna planéta nezodpovedala podmienkam pre život. Boli nútení letieť hlbšie do vesmíru. Po prelete obežnej dráhy Pluta koráby začali zmätkovať. Snažili sa odstrániť poruchy vo voľnom vesmíre… – Stano sa znovu zhlboka nadýchol. – Koráby vylepšili tak, že začali nimi dosahovať rýchlosť svetla. Keď boli v koncoch, mali šťastie na planétu Zugrún. K neobývanej planéte vyslali sondy, aby preskúmali jej povrch. Na ich prekvapenie Zugrún zodpovedal životným podmienkam, i keď s menším množstvom kyslíka v atmosfére. Vegetácií sa začalo na Zugrúne fantasticky dariť. Neobývateľnú planétu začali meniť na planétu obývateľnú. Pohynulo veľa vašich predkov, – dokončil vyčerpávajúcu reč. Bad sa nevedel spamätať zo Stanových slov. Marcel bol tiež veľmi prekvapený, i keď o tom už počul pri rozprávaní Stanovho sna. Bad po chvíľke odmlky prišiel k sebe.
– Odkiaľ to tak dobre vieš? Veď poznáš skoro cele dejiny našej planéty, – nechápavo krútil hlavou.
– Ale… Raz som mal taký sen.
– Aký sen? – zvedavo na neho pozrel.
– Vo sne som stretol mimozemskú civilizáciu a ich planéta sa volala Arién…
– Ten sen, čo si rozprával na lavičke pod jabloňou? – vymenili si pohľady s Marcelom.
– Áno. Ten, čo som rozprával tebe a Mariánovi, – prisvedčil. Stano znovu pozrel na Bada. – Ich predkovia tiež pochádzali zo zatopenej Atlantídy. Ariénčania boli tak vyspelí, že tiež používali Gamatunel. Dopočul som sa, že aj vy používate Gamatunel…
– Odkiaľ to vieš?
– Povedal nám to Mer Jupi, keď sme boli v úzkych.
– Áno, je to tak, – prisvedčil Marcel. Bad to pochopil.
– Tak dobre… viac si povedal ty, ale to nevadí, – Bad nahodil úsmev.
– Aj tak budeme v spojení na vlnách UHF… Teraz ma nasledujte, – požiadal ich.
Vstali spoza stola. Ich kroky smerovali k nenápadným dverám v hnedej, koženkou obtiahnutej stene.
– Vojdite dnu. Chodba vás dovedie k prístroju, ktorým používame Gamatunel. Nedotýkajte sa ničoho, Gamatunel je nastavený na čas, v ktorom ste opúšťali Zem. Tu máte moju kódovaciu kartu. Vložte ju do škáry vedľa dverí a nechajte ju tam. Po určitom čase si ju pôjdem vyzdvihnúť. Dovidenia. Bude mi potešením, ak sa znovu stretneme, – zamával im.
Marcel a Stano vošli do chodby v tvare elipsy, na ktorej konci stáli oceľové dvere. Stano vsunul Badovu kódovaciu kartu do škáry tak, ako mu to bolo nakázané. Nečujný bzukot otvoril priestor plný svetielok a gombíkov. Nepocítili žiadnu nevôľu. Druhými dverami hneď oproti prvým vyšli von.
Aké bolo ich prekvapenie, keď pred nimi stála lavička, na ktorej sedeli pred výletom. Zo zvedavosti si pozreli za chrbát. Nevideli nič, len ihrisko zahalené do hustej tmy. Marcel cúvol o päť krokov späť. Necítil žiaden odpor.
– Čo to stváraš? – oslovil ho Stano.
– Ale, chcel som sa vrátiť na Zugrún, – poznamenal.
– Tam sa už nevrátiš. Bad určite vyzdvihol svoju kódovaciu kartu, – poznamenal Stano. Rozišli sa. Marcel však ostal stáť…
– Čo je? – obzrel sa Stano za chrbát.
– Koľko máš hodín? – spýtal sa.
– Päť minút po polnoci, – odpovedal.
– Tak ahoj a zajtra prídeš? – spýtal sa Marcela.
– Áno, prídem, – odpovedal.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s