Slavomír Mejcher z Trebišova – Zurgún, planéta mieru: 1.časť Príbeh letného večera


Korekcia: Liškodlačka
Ilustrácia: –

5.kapitola

Na stene telesa veľkého ako dvojposchodový dom vznikol sedemhranný otvor. Črtali sa v ňom obrysy postavy. Vystúpila z neho asi dvojmetrová bytosť – človek – odetý v striebristej tóge. Mimozemšťan uklonil hlavou.
– Prajem vám dobrý večer, – zaznel v Stanových ušiach príjemný a veľmi povedomý hlas.
– Dobrý aj vám… Kto ste?
– Sme obyvatelia planéty Zugrún…
– Kde to je? – skočil mu Stano do reči.
– Naša planéta sa nachádza v súhvezdí Kasiopeja, je tretia obežnica druhého slnka.
– Súhvezdie Kasiopeja… to je dvojité W? Spolu s priateľom sme Kasiopeju pozorovali, keď uvidel, že z druhej hviezdy niečo vyletelo. To ste boli vy? – hodil na neznámeho vyčítavý pohľad.
– Áno, videl let nášho kozmoplánu a ty si mu neveril! – vystríhal ho neznámy.
– Mohol by si mi povedať, čo s ním je? – hodil na neho výčitku. Stano ostal prekvapený. Prvýkrát ma vidí a on mi tyká? preletelo mu hlavou.
– Na Zugrúne je zvykom tykať si. Nezáleží na postavení, – pohotovo odpovedal na jeho myšlienku. Tie slová ho zmrazili.
– Vy viete čítať myšlienky? – udivene vytreštil oči na neznámeho.
– Áno, na Zugrúne každý obyvateľ ovláda telepatiu. Pýtal som sa. Čo je s tvojim priateľom? – zopakoval otázku. Stano sa spamätal.
– Ale, trochu ho šokoval váš modul. Ešte v živote nevidel niečo také…
– Určite nečíta sci-fi literatúru ako ty?
Slová, ktoré Stano počul, ho trocha šokovali. – Odkiaľ to viete? – nevychádzal z údivu.
– Stále ťa sledujeme.
– Ako sledujete? – nešlo mu to do hlavy.
– Často sme vstupovali do tvojich snov.
– Do mojich snov?! – buchol sa do hrude a zvraštil výrazné obočie. – Ako sa môžete miešať do môjho súkromia?! – vytkol neznámemu.
– Nerozčuľuj sa. Skúmame ťa, lebo si bol vybratý našou radou mudrcov – ako náš spojenec. Na také niečo môžeš byť hrdý. Nie každý človek má takú dôveru ako ty. Sám náš prezident si ťa vybral z niekoľkých stovák pozemšťanov. Vlastne sme tu preto, lebo pán prezident sa s tebou chce osobne stretnúť.
– Bude mi cťou spoznať vášho prezidenta, – svoju zlosť v očiach vymenil za obrovskú radosť. Marcel sa konečne prebral zo šoku.
– Mer Jupi, – vystrelil Stanov prst na neznámeho.
– No konečne, že si si spomenul. Naozaj som to ja, – uklonil hlavu.
– Nepreskočilo vám tak náhodou? – Marcel vyčítavo pozrel na oboch ukazujúc si tučným prstom na čelo.
– Nie, nepreskočilo nám. Naozaj sa poznáme, – bránil sa Stano. Marcel chcel znovu vziať nohy na plecia. Vytrhol sa Stanovi z ruky. Mer rýchlym pohybom zdrapil Marcela za tričko.
– Nie si medzi bláznami. Naozaj sa zo Stanom poznáme, – odpovedal Mer na myslenú otázku. To Marcela znovu šokovalo a ostal stáť na asfalte ako prisatý. Mer ho priviedol k stojacemu Stanovi.
– Od dnešného dňa budeme v spojení aj s tebou. Tak rozhodla rada mudrcov, – Mer definoval správu, čo dostal telepatickým spojením z planéty Zugrún. Táto správa prebrala Marcela z ďalšieho šoku.
– Taký som známy? – nahodil Marcel úsmev na hrubých perách.
– Nie, až taký známy nie si, ale si Stanov priateľ. Ten tretí, ktorý s vami sedel na lavičke, prišiel o veľa.
Marcel udivene pozrel na Stana.
– Chcel si sa opýtať odkiaľ to viem? – definoval Marcelovu myšlienku. Prikývol hlavou a pootvoril ústa, ako keby chcel niečo povedať. – My Zugrúnčania ovládame telepatiu, – odpovedal na ďalšiu Marcelovu myslenú otázku.
– Ale ako vieš, že sme boli traja? – nevychádzal z údivu.
– Ty si bol ešte v šoku, keď som hovoril, že so Stanom sme v stálom spojení. Sledujeme každý jeho krok. Dokonca viem, o čom ste sa zhovárali. Stano spomínal svoj sen, ktorý mu veľmi utkvel v pamäti. Po odchode toho tretieho si chcel vedieť, čo je čierna diera, ďalej rozprával o veľkom červenom obrovi, neutrónovej hviezde, bielom trpaslíkovi…
– To mi stačí. Verím ti, – Marcel prerušil Merove rozprávanie.
– No a teraz ma nasledujte, – ukázal im chrbát. Marcel a Stano poslušne kráčali za ním, sledovali ho ako tieň. Po vstupe do kozmoplánu sedemhranný otvor zmizol. Pozerali okolo seba.
– Vyzerá to tu ako operačná sála, – ozval sa Stano polohlasom.
Mer urobil krok bokom. – Tadiaľ prosím, – ukázal štíhlou rukou smerom na oceľové schodište. Klopkalo im pod nohami. Takmer nečujný bzukot otvoril dvere, čo stáli pred nimi. Nosné dierky im pošteklila vôňa sviežej jari. Pred riadiacim pultom – tak to nazval Stano – stálo šesť čiernych kresiel. Kým sa Marcel a Stano kochali pohľadom na riadiacu kabínu, Mer ich obišiel a zaujal miesto vedľa svojej posádky. Všetci štyria boli odetí v rovnakých tógach, ktoré zvýrazňovali ich štíhle telá. Mer urobil krok vpred.
– Vítam vás na palube kozmoplánu ZUGÁR. Ako som už hovoril – pochádzame z planéty Zugrún, tretej obežnice druhého slnka súhvezdia Kasiopeja. Toto sú moji spoluastronauti – zoznámte sa. Stív Mar – palubný lekár, Orínus Plut – palubný inžinier, Tony Sat – druhý pilot a mňa už poznáte, ale pre úplnosť, Mer Jupi – veliteľ kozmoplánu a jeho osádky. – Pri vyslovení mena a titulu každý menovaný urobil krok vpred a uklonil hlavou.
– Teší ma. Toto je Marcel Paulíny a ja som Stanislav Majer. – Tiež uklonili hlavami.
– No a teraz, keď sa poznáme, zaujmite svoje miesta, – Mer ukázal štíhlou rukou na prázdne kreslá. Pozemšťania zasadli na ponúknuté kreslá. Hladká a jemná koženka prispôsobila svoj tvar obrysom ich tiel. Po stranách im sedeli zugrúnčania. – Pozývam vás v mene pána prezidenta zjednotenej planéty Zugrún na osobné stretnutie priamo s ním, – vyslovil Mer slávnostne.
Nenápadnou páčkou Mer rozsvietil veľkú obrazovku v zornom poli pasažierov. – Pripútajte sa. O chvíľu štartujeme, – upozornil ich. Nasledovali pohyby Zugrúnčanov. Okolo hrudníka pocítili silný tlak.
Marcelovi sa v hlave znovu začal premietať Stanov sen. Veľkú obrazovku zahalili výfukové plyny štartovacích motorov. Na prekvapenie necítili žiadny tlak na telá. Pri vyjasnení obrazovky zbadali, ako sa ich rodná Zem vzďaľuje obrovskou rýchlosťou. Postupne mizli ďalšie planéty slnečnej sústavy. Srdce im zovrela veľká úzkosť.
– Nemajte obavu… náš kozmoplán je najnovší výrobok. V prípade silného útoku meteoritov počítač automaticky zapojí ochrannú clonu okolo celého kozmoplánu. Pri styku s meteoritom ho ochranná clona roztriešti na mikroúlomky. Viem, vy máte obavu, či sa vôbec vrátite na Zem… Môžete nám veriť. Gamatunelom vás vrátime na Zem do času, v ktorom ste ju opúšťali, – utešoval ich Mer.
Po prelete obežnej dráhy Pluta obrazovka sčernela. Sem-tam blikla hneď miznúca hviezda. Keď pozemšťania videli svet galaxií v diaľke, oči im žiarili veľkou radosťou. Nemali príležitosť vidieť také niečo z takej blízkosti. Bol to fantastický pohľad.
Netrvalo dlho, keď silná žiara blízkej hviezdy oslepila ich oči. Na tvárach pocítili jej príjemné teplo. – To je prvé slnko nášho súhvezdia. Obieha okolo neho šesť planét, ale ani jedna nezodpovedá životným podmienkam. Majú veľmi riedke atmosféry, – poznamenal Orínus.
– Za niekoľko minút pristávame, – upozornil ich Mer, pričom vypol raketové motory. Leteli už len zotrvačnosťou.
Neprešlo ani päť minút, keď celú obrazovku zaplnila ďalšia jasná hviezda. – Teraz letíme okolo slnka našej planéty. Tam, v pravom dolnom rohu, je naša planéta, – ukázal Tony štíhlym ukazovákom. Zugrún svojou farebnosťou a veľkosťou pripomínal Zem. Stano a Marcel sa kochali pohľadom na pestrosť atmosféry.
– Má vaša planéta obežnicu? – Stano zvedavo pozrel na Stíva.
– Áno. Volá sa Stár…
– Z čoho sa skladá pôda Stáru? – Stano skočil Stívovi do reči.
– Pôda ma rovnaké zloženie ako váš Mesiac, – odpovedal. Všetci štyria Zugrúnčania mali na vlas rovnaké hlasy. Stano a Marcel vnárali svoje pohľady do hustej atmosféry. Začali rozoznávať obrysy hôr, lesov, polí a budov. Na Zugrúne prevládalo krásne letné počasie. Kozmoplán vkĺzol do tmavého tunela. Mer nenápadnou páčkou zapol brzdiaci motor.
– Čo sa deje… Prečo je tu tak odrazu tma?– zmätkoval Marcel.
– Nič sa nedeje, práve sme pristáli na raketovej základni, – ukľudňoval ho Mer. Veľkú obrazovku znovu zahalili výfukové plyny.
– Môžeme sa už odpútať? – Marcelov hlas prerušil sykot brzdiaceho motora.
– Áno, môžete, – súhlasil Mer. Každý člen osádky pohotovo stlačil nenápadnú páčku pod prstami pravej ruky. Bezpečnostné pásy zmizli kdesi v okolí lona.
Na raketovej základni čakala vzácnu návštevu zo Zeme delegácia pod vedením prezidenta zjednotenej planéty. Po výstupe z kozmoplánu návštevníkov Zugrúnčania veľmi milo prekvapili. Dievčatá odeté v krojoch prijali pozemšťanov podľa staroslovanského zvyku a to chlebom a soľou. Pozemšťania si odštipli trochu chleba a ochutili ho soľou.
– Uhm, ten je výborný, – pochválil si Stano.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s