Slavomír Majcher z Trebišova – Zurgún planéta mieru: 1.časť Príbeh letného večera


Koreckia: Liškodlačka
Ilustrácia: –

4.kapitola

– Čierna diera je dávno mŕtva hviezda a zároveň aj tunel do druhého vesmíru.
– Ako mŕtva a k tomu tunel do druhého vesmíru? Nechápem, – pokrútil kučeravou hlavou.
– Pred niekoľkými tisícami a možno miliónmi rokov na mieste čiernej diery existovala hviezda podobná nášmu Slnku. Po určitej dobe začala hviezda zväčšovať svoj objem a vznikol z nej veľký červený obor. Po dovŕšení maximálneho bodu rozpätia začala hviezda svoj objem zmenšovať, čím vznikol biely trpaslík…
– Čo je biely trpaslík? – opýtal sa.
– Biely trpaslík je neutrónová hviezda, – podotýkam. – Životu nebezpečná! – zdvihol varovne prst. – Neviem, či si pamätáš aféru neutrónovej bomby…
– Áno, bomba, čo ničí všetko živé a stavby ostávajú neporušené, – pochlapil sa Marcel, že nie je až tak hlúpy. Stano na chvíľu zmĺkol. – Prečo nepokračuješ? Horím zvedavosťou, – vytkol mu.
– Nechcem ťa strašiť, ale naše Slnko to tiež čaká, – nahodil Stano vážnu tvár. V Marcelových očiach pobadal úzkosť a strach.
– Nemaj obavu, Slnko nebude bielym trpaslíkom hneď zajtra, – nahodil úsmev. – To potrvá ešte veľa, veľa rokov. Zem už nebude existovať…
– Ako vieš, že nebude existovať? – zvraštil hrubé obočie.
– Čo som ti hovoril na začiatku? – vyčítavo na neho pozrel. Marcel sa zamyslel… – Červený obor, – vyhŕkol. – Ale čo má s tým spoločné? – nevedel pochopiť Stanovo vysvetľovanie.
– No tak dobre… vysvetlím ti to ešte raz, ale teraz počúvaj pozornejšie, – upozornil ho. – O niekoľko miliónov rokov Slnko začne svoj objem zväčšovať! Jeho postupujúca atmosféra pohltí tieto planéty: Merkúr, Venuša, Zem, Mars a Jupiter. Spáli ich na uhoľ a zostanú iba tuhé jadra. Po dovŕšení obežnej dráhy Jupitera slnko začne svoj objem zmenšovať a vznikne z neho biely trpaslík. Prejde určitá doba… Potom sa biely trpaslík začne rúcať do seba a to z toho dôvodu, že má obrovskú príťažlivosť…
– Ako do seba? Nerozumiem tomu, – nechápavo točil hlavou.
– Vysvetlím ti to na veľmi jednoduchom príklade. Postavíme palác z piesku a začneme doň vyhlbovať otvory zo všetkých možných strán. Keď vyhĺbime posledný možný…
– Palác sa zrúti, – vyhlásil Marcel víťazne.
– Áno, a na vrchu vznikne diera, – dokončil Stano svoju myšlienku. Nadýchol sa a pokračoval ďalej. – Keď biely trpaslík zanikne, na jeho mieste vznikne čierna diera. Má takú príťažlivosť, že jej neunikne ani svetlo. Čierna diera začne vťahovať do seba každé teleso, ktoré sa ocitne v jej blízkosti, pričom ho roztiahne do stratena…
– Ale ty si hovoril, že čierna diera je tunelom do druhého vesmíru! – vytkol mu to.
– Áno, spomínal som to… Čierna diera je z druhej strany bielou, kde teleso znovu nadobudne svoj tvar.
– Odkiaľ to tak dobre vieš? – obdivoval ho Marcel.
– Čítal som nejakú literatúru, – pozrel na náramkové hodinky. Ručičky ukazovali polnoc.
– Vo sne si spomínal Gamatunel. Vedel by si mi vysvetliť aj tento princíp? – žiadal vysvetlenie.
– Priznám sa ti… toto ti vysvetliť nedokážem, lebo s takým niečím som sa v dnešnej dobe nestretol.
Odrazu sa Marcel strhol a začal lietať vystrašeným pohľadom po okolí.
– Čo je? – strhol sa aj Stano.
– Nič, len bolo niečo počuť. Za hentým rohom, – ukázal posunkom hlavy za neďaleký roh bytovky. Chvíľu sedeli bez slov.
– Stano… ukážeš mi nejaké súhvezdia? Obloha je čistá, – vyvrátil hlavu smerom hore.
– Veľmi rád… Poď ideme za tento blok. Tam nesvieti pouličné osvetlenie, – ukázal prstom na šesťposchodovú bytovku. Vstali z lavičky. Pod nohami im šramotili drobné kamienky. Zašli za roh.
– Tma ako vo vreci, však? – Stano nahodil úsmev na tenkých perách.
– Pozri tam – na oblohu. Vidíš ten súbor hviezd? – Pozreli smerom nad hlavy. Pred očami sa im rozprestrel fantastický svet súhvezdí a hviezd.
– Vidíš to dvojité W? – ukázal Stano štíhlym ukazovákom smerom na sever.
– Áno. To je ale krása… – Zasnene hľadel na oblohu posiatu hviezdami.
– To je súhvezdie Kasiopeja…
– Videl si to aj ty? – vyhŕkol Marcel.
– Čo som mal vidieť? – opýtal sa ho Stano.
– Tam z hentej hviezdy akoby niečo vyletelo, – ukázal tučným prstom na súhvezdie Kasiopeja.
– Určite si videl iba nejaký meteorit. Teraz je ich obdobie, – odpovedal presvedčivo. Odtrhol zrak od oblohy a pozrel na Marcela. Videl ho jasnejšie. Zreničky sa prispôsobili tme.
– Ukážem ti súhvezdie Orión. Tam sa rodia nové hviezdy. – Svoje pohľady nasmerovali na juh. – Vidíš ten veľký počet hviezd?
– Kde?
– Hen, nad tým vežiakom.
– Aha, už vidím. Toľko veľa hviezd som ešte nevidel, – mykol hlavou.
– Chceš ešte niečo vidieť?
– Malý voz.
Znova nasmerovali pohľady na Sever.
– Poznáš Veľký voz?
– Áno, poznám.
– Tak od zadných hviezd vypočítaj päťnásobok ich vzdialenosti – tam by mala byť Severka, hlavná hviezda Malého voza. Vidíš ho?
– Áno, tam je, – ukázal pravou rukou na oblohu.
– Poď, vrátime sa späť, – chytil ho za plece a vrátili sa späť na lavičku. Sedeli mĺkvo.
Odrazu Stano spozornel…
– Čo je s tebou? – oslovil ho Marcel. Stano nevnímal jeho slová, tak ho drgol do pleca.
– Čo je? – spamätal sa.
– Čo sa ti stalo? – Marcel zopakoval svoju otázku.
– Počul som za hentým rohom niečo pískať, – odpovedal Stano trochu prestrašene.
– To bol len vlak v diaľke…
– Nie, počul som záhadné pískanie! – odvrkol.
– Čo ti… máta?
– Zasa to bolo počuť! – bránil sa.
– Tebe asi šibe vo veži? – vysmial ho.
– Nie, nešibe mi! – odpovedal urazene…
– Čo sa hneď čertíš? – ospravedlnil sa.
– Ozaj som to počul, počkaj chvíľu… hneď prídem. – Vstal z lavičky a zmizol za rohom bytovky, kde pred chvíľou sledovali hviezdnu oblohu.
Silná žiara ohňových jazykov pristávajúceho modulu oslepila Stanove sivomodré oči. Čo to je? Dobre vidím, alebo snívam? To je fantastické. Musím tu pritiahnuť Marcela. Budeme asi ďalšími pozemšťanmi, ktorí zočia UFO. Možno s nimi nadviažeme kontakt, ukľudnil svoje myšlienky. Ani nevie a ťahá Marcela za ruku.
– Čo ti preskočilo?! Priletel si tu ako víchor a ťaháš ma za ruku, málo mi ju nevykĺbiš… Veď to bolí! – ziape na neho.
– Poď, uvidíš ako mi preskočilo.
– No, keď ináč nedáš… ideme. – Len čo zašli za roh, Marcel ostal stáť ako prikovaný, s pootvorenými ústami. Krvi by sa mu nedorezal – taký bol bledý. Niekoľko metrov pred nimi stálo teleso diskovitého tvaru s veľkým žltým trojuholníkom na lesklom matne striebristom povrchom. Za pár sekúnd prišiel Marcel k sebe. Zočil teleso, vzal nohy na plecia a hybáj kade ľahšie. Určite by bol prekonal svetový rekord na 800 metrov, nebyť Stanových vytrénovaných nôh. Dobehol ho po niekoľkých metroch, schmatol ho za tričko, len tak zaprašťalo. Skoro na kolenách ho pritiahol k telesu.
– Vystri sa! – trepol ho po chrbte.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s