Elizabeth – Pes Albert


Krátka anotácia:
Albert je len obyčajný pes, ktorý pobehuje po ulici. To si môžete myslieť vy. Ale verte mi, že opak je pravdou. Albert si totiž veľmi pozorne všíma ľudí, ktorých denno-denne stretáva. Občas ich dokonca sústredene pozoruje a všíma si ich príbehy. Možno nechápe všetko, ale vie, čo je dobré a čo nie. Koniec-koncov aj pes si môže všimnúť veci, ktoré si myslíte, že on nechápe. Albert teda rozpráva niekoľko príbehov o ľuďoch. Niektorým rozumie, iným nie. Ale prežíva ich.

Korekcia: Lucell
Volám sa Albert. Nechápem, ako mi môj pán mohol dať také hlúpe meno. Veď nie som človek. Som len pes. Pes, ktorého vkuse pán necháva behať po našej ulici. Aspoň že na noc ma zoberie dnu. Je dosť zima.

Ale inak ma behanie po ulici baví. Často pozorujem ľudí ako sa náhlia za svojimi životmi a uvažujem nad tým, za čím sa vlastne všetci tak ženú. Každé ráno nasadnú do tých svojich veľkých áut a vezú sa bohvie kam. Nechápem ich. Často krát mi mnohí hovoria, že by si so mnou radi vymenili miesto, lebo vraj nič nerobím, celý deň sa túlam po ulici a každý deň dostanem do žalúdka dobré jedlo, a môžem spať koľko sa mi zachce. Ale ja to takto nevidím. Aj keď, keď pozorujem životy niektorých ľudí, ktorí to majú ťažké, ako to označil môj pán, ktorý sa so mnou veľmi rád rozpráva, tak sa im nečudujem.

Naša ulica je celkom pokojná, je na kraji mesta, blízko od pobrežia. Za záhradami domov je neďaleko útes, ktorý je dosť hlboký. Môj pán, hoci sa vám môže zdať na prvý pohľad nestarostlivý, ma od kraja vždy vyháňa, lebo sa bojí, že by som mohol spadnúť. Ale mňa pohľad dolu na more fascinuje.

Väčšinu dňa však skutočne behám po ulici a občas sa zastavím, pozorujem ľudí, uvažujem nad ich príbehmi. Rád by som ich niekedy niekomu vyrozprával, ale môj pán mi nerozumie. Hovorí so mnou – neuvedomuje si, že ja mu rozumiem -, ale on mi vôbec nerozumie. A tak dúfam, že mi budete rozumieť aspoň vy. Chcem vám vyrozprávať niekoľko príbehov, pretože si myslím, že by to mohlo ľuďom pomôcť. A možno je to len hlúpa strata času. No to už musíte posúdiť vy, čitatelia.

Začnem niečím príjemným – nie je to ani tak príbeh, ale aspoň súčasť ďalších príbehov. Rád behávam aj na detskom ihrisku – rodičia detí ma odtiaľ často vyháňajú, ale ak tam sú len deti, som tam vždy rád. Každý deň sa tam hrajú tie isté deti, rád sa s nimi naháňam a myslím, že aj deti majú rady mňa. Niekedy sa naháňame, inokedy sedíme v tráve a všetky tie decká ma hladkajú. To mám vždy rád, pretože môj pán ma až tak nemusí. Neviem prečo.

Raz som tak behal po tom ihrisku a dosť sa zmrákalo. V diaľke občas zadunel hrom a ja som sa začínal trochu báť. Nemám totiž rád búrky. Rodičia si pomaly odvádzali svoje deti z ihriska preč a zostalo ich tam len pár. Jedným z nich bola aj dievčina. Bola asi o niečo staršia než ostatné decká a vyzerala veľmi smutná. Sedela na jednej z hojdačiek a pozerala na západ, odkiaľ sa sem hrnuli čierne mračná. Mala tričko s dlhým rukávom a jeden rukáv na ľavej ruke si poťahovala nižšie. Pripadala mi skutočne veľmi smutná. Keď vidím, že je niekto smutný, chcem ho rozveseliť. Vždy sa o to snažím. Zobral som zo zeme jednu menšiu halúzku a doniesol som ju dievčaťu. Ňufákom som pobádal jej ruku, aby si halúzku vzala a hodila mi ju. Dievčina sa na mňa smutne pozrela. Deti ma majú rady asi najmä preto, že som taký malý, nebudím v nich strach ako ostatné veľké psy. Dievča si vzalo palicu a najprv si ju len prezeralo vo svojej dlani. Potom sa jemne napriahla a hodila dosť blízko a len tak ledabolo. Aj tak som sa potešil a bežal po ňu. Priniesol som ju späť, no ďalšej reakcie som sa nedočkal.

Snažil som sa ju presvedčiť očami, aby mi ju znovu hodila, no ona ju len pomaly položila na zem a pokrútila hlavou. Podišiel som teda bližšie k jej dlaniam, aby ma mohla pohladkať. Dievčina ma pohladkala, no v tej chvíli som spod jej rukáva niečo zacítil. Ňuchal som a ňuchal a dievčina ma stále hladkala za ušami. Keď som jej jemne odtiahol rukáv od zápästia, zazrel som tenké, no i hrubšie rany, ktoré boli dosť čerstvé.

Pozrel som na dievčinu, no ona neprítomne hľadela do diaľky. Neváhal som a začal jej ranky olizovať. Vždy, keď som mal niekde zranenie a olizoval som si ho, po čase sa lepšie zahojilo. Dúfal som, že dievčine to tiež pomôže. Ona sa však pri dotyku môjho studeného ňufáka a jazyka stiahla. Odstrčila ma a spustila si rukáv nižšie. Napokon sa rozbehla domov. A mňa to v tej chvíli mrzelo, chcel som jej pomôcť.

Nevedel som prečo, ale musel som nad tou dievčinou veľmi dlho uvažovať. Prečo mala rany práve na zápästí? Deti majú obyčajne odreniny na kolenách, lakťoch, či inde, ale ona tie rany skrývala, a navyše bola taká smutná. Čo sa jej mohlo stať? Zvyčajne sa nezameriavam na nikoho z ulice, ale to dievča ma veľmi zaujímalo a rozhodol som sa, že ho niekedy vyhľadám a skúsim zistiť, čo sa s ním deje.

A tak som ju občas pozoroval. Zistil som kde býva a občas som tajomne nazeral do okna na prízemí, kam sa dalo veľmi ľahko dostať aj pre mňa. Pod tým oknom bola totiž pekná lavička a z jej oboch strán boli vysadené kvety. A tak som vyskočil na lavičku, oprel sa o parapetu a pozoroval. Jedného večera som tam znovu sedel, pozeral som do presvetlenej miestnosti a čakal, čo sa bude diať. Bola to celkom pokojná rodina, pozoroval som ich pri spoločnej večeri. Dievčina zostávala smutná aj v prítomnosti svojej rodiny. Napriek tomu, že prvé dva dni bola rodina celkom pekná a pokojná, dnes sa udialo niečo, čo moju mienku o nich celkom zmenilo. Nechápal som úplne všetko, ale dosť som toho videl.

Do tej presvetlenej miestnosti prišiel muž, zrejme to bol otec dievčaťa. Vyzeral dosť unavene a nevládal ani len chodiť. Posadil sa za stôl v miestnosti – asi to bola miestnosť, kde jedia – a začal niečo rozprávať. Trochu som sa prikrčil, aby ma nezbadal, ale pozeral sa niekam inam. Jeho rozprávanie sa zmenilo na krik. Počul som len tlmené zvuky, ale to, že kričal som vedel podľa jeho tváre. Mal ju skrútenú v zlostnej grimase, červené oči mu blčali hnevom. Búchal po stole. Zrazu k nemu prišla dievčina a niečo mu hovorila. V očiach som jej zazrel slabý odlesk sĺz. Muž na ňu zase začal kričať a ona odišla.

Chvíľu som toho chlapa pozoroval ako neprestajne kričí a trieska do stola, keď som začul buchnutie. Otvorili sa vchodové dvere a z nich vybehla moja dievčina. Bola dosť rozrušená a bežala kamsi za dom. Ani si ma nevšimla, a tak som ju potichučky nasledoval. Šla až k okraju útesu, za plot domu, aby ju nemohol nikto zbadať. Posadila sa na zem blízko k okraju útesu a usedavo sa rozplakala. Len som ju pozoroval, ako jej vietor vanúci od mora strapatí tmavé vlasy a ako sa deň mení na noc.

Nakoniec som sa odhodlal ísť bližšie k nej. V striebristom svetle mesiaca som videl, ako drží niečo v ruke. Niečo celkom maličké, tenké. Keď som už stál úplne blízko nej, vyhrnula si rukáv na ruke, kde mala ranky a akýmsi malým, tenučkým predmetom si prechádzala po zápästí, kde sa o chvíľku objavovali ďalšie a ďalšie rany. Bolo ich viac a viac, no dievčina stále nechcela prestať. Pochopil som, čo sa deje, že si sama ubližuje. No nemohol som tomu nijako zabrániť. Mohol by som jej ja sám ublížiť.

Keď prestala, mlčky pozorovala kvapôčky krvi. Potom to všetko niečím utrela a spustila rukáv späť k dlani. Posadil som sa hneď vedľa nej a ona si vzápätí všimla mojej prítomnosti. Teraz sa však nestiahla, zostala tam sedieť. K jej zápästiu som sa nepriblížil, len som tak sedel a pobádal ju, aby ma hladkala. A ona to urobila. Potom sa zdala pokojnejšia. Dúfal som, že som jej aspoň ja pomohol upokojiť sa.

Toto bol však len jeden z mála príbehov, ktoré vám môžem vyrozprávať. Raz som zažil, ako jeden pán musel opustiť svoj pekný dom a musel zostať na ulici, pretože vraj začal byť na niečom závislý. Aspoň tak mi hovoril môj pán. Žil sám vo veľkom dome, ale vždy sa zdal byť veľmi šťastný. Dokonca mal rád aj mňa, rád mi doniesol niečo pod zub, občas sa so mnou hrával. Neskôr, keď bol na ulici, odháňal ma ako „prašivé psisko“, „uličníckeho darebáka“ a niekedy dokonca ako „príživnícku háveď“. Nič pekné. Ale ja som si už zvykol. Podľa môjho pána sa ten chlap volá Nathan.

Nathan bol predtým veľmi bohatý človek. Svedčil o tom nie len jeho dom, ale aj to, aké auto mal a ako sa obliekal. Ľudia sú neustále závislí od svojho vzhľadu a auta. A od peňazí. Akoby na ničom inom nezáležalo. Nathana som pozoroval vždy, keď skoro ráno odchádzal do práce a aj keď neskoro večer prichádzal domov. Asi tvrdo pracoval, pretože vždy chodil unavený a vysilený. Viem to, lebo jeho dom je hneď vedľa nášho.

Jedného večera prišiel domov tak unavený, že sotva kráčal. Skôr akoby sa plazil po štvornožky. V ten večer som odpočíval na terase, bolo leto. Počul som z ulice nezrozumiteľné slová, potom akési zvláštne zvuky. Keď som sa pozrel, zistil som, že vychádzajú z úst Nathana, ktorý hmatkajúc po vreckách svojho saka niečo hľadal a kľačal pred schodmi k svojmu domu.

Neviem prečo, strašne som sa vtedy rozštekal. Vydesili ma zvuky vychádzajúce z jeho úst. Vstal som, vrčiac, a podišiel som k nemu bližšie. Keď ma však ten veľmi unavený muž zbadal, položil dlaň na kamienky vedľa svojho chodníka a jeden z nich zhrabol. Pozeral priamo na mňa a zrazu ten kameň po mne hodil. Našťastie netrafil. Napokon ich hodil, alebo sa aspoň snažil hodiť, ešte niekoľko, trafil ma len jeden a neskutočne to bolelo.

Zatiaľ čo som pomaly kráčal späť k terase a skučal od bolesti, z dverí sa vyrútil môj pán a začal naňho niečo kričať. Veľmi som nerozumel, mozog i zmysly mi zahlcovala bodavá bolesť. Môj pán mi to potom ošetril.

Nič-menej, s tým Nathanom to od toho večera šlo „dolu kopcom“, ako hovorieval môj pán vo svojich pravidelných večerných monológoch. Nathan často sedával na schodoch pred svojím domom a niečo pil. Stále pôsobil unavene a jeho oči boli červené. Aj keď som sa bál, nakoniec som sa k nemu odvážil priblížiť a už mi nikdy nič neurobil. Ale znepáčil sa mi. Už to nebol ten dobrosrdečný, milý pán, ktorý sa so mnou hral.

Po istom čase mi môj pán hovoril, že prestal platiť nejaké účty – také papiere, ktoré musia ľudia platiť a veľmi ich to otravuje – a vraj má dlhy. Nakoniec sa musel vysťahovať z toho prekrásneho domu vedľa nás. Zostal teda na ulici a dosť dlho sa potuloval po okolí. Niekedy pýtal čosi od ľudí, ležal na lavičkách pri detskom ihrisku a vyzeral viac a viac unavený. Stále u seba nosil akúsi fľaštičku s divnou tekutinou, ktorá sama o sebe pôsobila veľmi nechutne. Nerozumel som tomu, prečo by niekto pil takúto hnusnú tekutinu. Od chvíle, keď skončil na ulici, nebol ten muž už nikdy šťastný.

V jeden zimný deň som ho videl preliezať plot svojho starého domu. Ten plot oddeľoval jeho pozemok od plochy pri útese. Zazrel som ho pri tom útese stáť. Čosi zahadzoval dolu. Potom vzal zo zeme ďalšiu vec a znovu ju hodil do hlbín pod sebou. Vybehol som za ním, pozrieť sa, čo to vyhadzuje. Rozmýšľal som, či to nie je nejaké jedlo. Keď som tam dobehol, Nathan tam už len tak stál. Pozeral dolu na more. Od kraja útesu bol len niekoľko krokov ďalej.

Potom však urobil jeden krok. Druhý. Tretí. A vzápätí skočil. Vytratil sa do zabudnutia. Na zemi, kde predtým stál zostal ležať len akýsi papier pripevnený kameňom, aby neodletel vo vánku. Dlho som pozeral na to miesto, nedokázal som uveriť tomu, čo sa práve stalo a že sa to stalo tak rýchlo. Akoby som cítil, že sa nejde len okúpať, vedel som, že skáče do pazúrov smrti. Neviem ako som to mohol vedieť, veľa veciam som nerozumel, ale toto som skrátka cítil. Vzal som do zubov papierik a snažil sa ho vymaniť spod kameňa, keď na mňa zavolal môj pán. „Albert!“ ozvalo sa z diaľky. Zaštekal som.

Môj pán pribehol a nespúšťal oči z papiera, ktorý som držal v zuboch a ktorý sa mi podarilo vytiahnuť. Čupol si, a keď som k nemu podišiel, vzal si ho. Začal si ho čítať a výrazne posmutnel. Nevedel som, čo sa v ňom píše, ale uvažoval som o tom, že to asi bude nejaké rozlúčenie sa. Bol to veľmi smutný koniec muža, ktorý bol väčšinu života tak šťastný a milý. Bolo mi ho ľúto. A trochu mi aj chýbal…

Nuž, rozpoviem vám ešte jeden, posledný príbeh. Po našej ulici sa zvykla prechádzať jedna krásna rodinka. Tvorili ju otec, mama, a dve deti – malý chlapček a dievča vo veku asi ako moja dievčina z prvého príbehu. Táto rodinka bola veľmi milá a všetci vyzerali spokojní a šťastní. Vždy sa spolu rozprávali na rôzne témy, sedávali na lavičke v parku, niekedy som ich vídal s veľkými batohmi, keď šli asi na výlet. Ich otec bol azda najspokojnejší. Ale poviem vám úprimne, niečo sa mi na tom šťastí nezdalo. Akoby nebolo skutočné. Akoby to matka a deti len predstierali a otec tiež. Dlho som totiž uvažoval nad všetkými rodinami a ľuďmi, ktorí žijú na tejto ulici a uvažoval som nad tým, že každá rodina z ulice má svoje tajomstvá a svoje problémy, ktorým som síce nerozumel, ale videl som ich, cítil som ich prítomnosť, cítil som nešťastie a smútok. A vedel som vycítiť aj predstierané šťastie. Uvažoval som, prečo ľudia tak trpia.

Ale vráťme sa späť k rodinke. Nedalo mi to pokoj a musel som uvažovať nad osudmi a životmi aj tejto rodiny a rozhodol som sa ich trochu pozorovať. Či je ich šťastie skutočné. Či sú azda jedinou rodinou, ktorá nemá nijaké problémy. Pôsobili tak. Deti chodili do školy, hrali na hudobné nástroje, rodičia pracovali.

Raz, keď bol sviatok, bola celá ich rodina doma. Behal som okolo ich domu a nazeral som do okien, kam som len mohol dovidieť. Našiel som celú rodinu v obývačke, kde bolo veľké okno od zeme až po vysoko – zdalo sa že až po strop. Ich otec sedel na gauči a pozeral televíziu. Prišla k nemu jeho manželka a niečo mu hovorila, silene sa usmievala. On jej však ani nevenoval pozornosť. Priniesla mu tanier jedla (pričom sa mne spustili sliny) a on sa do toho pustil. Zatiaľ to pôsobilo celkom pokojne. Žena stála nad ním a čakala. Keď muž ochutnal ďalšie sústo, znechutene ho vypľul na zem a začal kričať. Kričal na ženu, ukazoval na svoj tanier na zem. Žena v tej chvíli vyzerala, akoby sa najradšej prepadla pod zem, úsmev jej zmizol z tváre a zachmúrila sa. Snažila sa ho upokojovať pohladením po ramene, niečo mu hovorila, no jeho to asi ešte viac vyprovokovalo a otočil sa k nej a veľmi silno ju udrel. To nebolo vôbec pekné. Spadla na zem a udrela si hlavu o okraj skleneného stolíka, ktorý stál pred pohovkou. Muž sa znovu rozkričal a odišiel z miestnosti. Začal som škriabať na okno, či sa neotvorí, chcel som jej nejako pomôcť. Ona si ma všimla, no vstala a tiež odišla z miestnosti. Rukou si držala hlavu, pričom na čele mala krvavý škrabanec.

Behal som znovu okolo domu, aby som ju našiel, no napokon som ju zbadal na terase zalievať kvety. Na čele mala náplasť. A plakala. Bol som celý čas pri nej a ona cítila moju prítomnosť. Bál som sa o ňu. Nechápal som, prečo to jej muž urobil. Pocítil som zlosť. Ale nemohol som s tým vôbec nič urobiť.

Neviem, ako to s touto rodinou dopadlo potom, lebo som ochorel a som chorý až dodnes. Po ulici už behať nesmiem, môj pán je so mnou doma a konečne od neho dostávam takú lásku, akú mi ešte nikdy nikto nedal. A neviem vlastne ani prečo, ale raz som vycítil, že vie, čo všetko som videl a aké tajomstvá v sebe skrývam. Práve tieto tajomstvá ma prinútili k zamysleniu sa nad tým, či by ľudia nemali trochu spomaliť a takisto uvažovať o tom, čo urobili, robia a chcú urobiť. Pretože ak budú takto stále ničiť svoje životy, čoskoro nebude žiadny život. Nemá to byť nijaké proroctvo či čo, som predsa len pes, čo nemá o ľudských záležitostiach ani potuchy.

Ale ja som zrejme výnimka a viem o ľuďoch viac, než dosť a zistenie, že ľudský život je často naplnený trápením, s ktorým sa oni ťažko vyrovnávajú, ma mrzí. Ale môj pán hovorí, že tak je to správne – že život prináša aj trápenie. Je to správne, pretože to ľudí niečo nové naučí.

Mám však pre vás, ľudí, odkaz: nie ste na to sami. Som tu ja, Albert, pes, ktorý síce všetkému nerozumie, ale cíti a stojí pri vás.

Nezúfajte.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s