Slavomír Majcher z Trebišova – Zurgún planéta mieru: 1.časť Príbeh letného večera


2.kapitola

Korekcia: Liškodlačka

– Môžeme štartovať? – opýtal som sa.
– Áno, sme pripravení, – zaznelo zborovo. Ľavou rukou som stlačil červený gombík s nápisom ŠTART.
– Pripravte sa, do štartu chýba niekoľko sekúnd – zaznelo z computera Pravou rukou som si automaticky pripol bezpečnostné pásy. – Do štartu chýba desať sekúnd – Znova computer Tých desať sekúnd mi pripadalo sťa večnosť. Vrátime sa späť na Zem? Neexploduje náš koráb? Stretneme mimozemskú civilizáciu? Bude civilizácia mierumilovná? Nezničia nás? hmýrili mi hlavou pochmúrne myšlienky. Na chvíľu som sa odreagoval pohľadom na Anet. Ležala kľudne s mierne privretými viečkami. Možno spí? „… tri, dva, jedna, nula, štart,“ doznelo odčítavanie computerom. Pri silnom tlaku na telo som stratil na chvíľu vedomie. Po prebratí z mdlôb som v dolnom rohu hlavnej obrazovky uvidel, ako naša krásna planéta Zem zmenšovala svoj objem. Vzďaľovala sa. Vyzerala už ako malá modrá bodka. V diaľke som uvidel veľkého žltého obra… bolo to naše Slnko. Leteli sme – jasal som. Anet ešte stále mala privreté viečka. V slabom šere kabíny mi pripadala oveľa krajšia. „Zapínam druhý motor, “ vytrhol ma computer z pohľadu na Anet. Znovu som cítil menší tlak na telo.

– – –

Stano na chvíľu zmĺkol. Preletel letmým pohľadom po prísediacich. Marcel a Marián ho počúvali so zatajeným dychom. Priložil trochu suchého raždia, aby dym z ohňa odpudil dotieravých komárov.
– Pokračuj ďalej, prosím ťa. Je to zaujímavé, – žiadal ho Marcel.
Konečne ma o niečo prosí! Nebolo to v jeho zvyku! On vedel len provokovať a vysmievať sa! preletelo mu hlavou.
– Dobre… Budem pokračovať. Vidím, že vás môj sen zaujíma, ale je to ešte poriadne dlhé… – To nevadí, zajtra je voľný deň. Hovor ďalej, – prosil ho Marián.
– Myslel som si, že vás mojím snom budem nudiť, – vymenili si pohľady. Stano začal rozprávať ďalej.

– – –

Zo zvedavosti som sa pozrel na hlavnú obrazovku. Veľkou rýchlosťou sme míňali planéty slnečnej sústavy. Po prelete obežnej dráhy Pluta hustá tma zahalila celú kabínu. Spamäti som zapol slabé osvetlenie, len aby som nevyrušil Anet. Pozrel som na ňu – spala. Odľahlo mi. Znovu som pozrel na hlavnú obrazovku. Len kde-tu preblesla žiara hneď miznúcej hviezdy. Stlačil som gombík. Na menších obrazovkách zažiarili pokojne tváre spolucestujúcich.
– Tak čo, ako sa cítite po štarte? – oslovil som ich polohlasom. Nechcel som, aby sa Anet zobudila.
– Je to OK, šéfe… akurát nás to trochu pritlačilo do kresiel.
– Prajem vám príjemný let. Slnečnú sústavu sme už opustili, – dodal som. Opakovaným stláčaním gombíka som zrušil naše spojenie. Nastalo hrobové ticho. Bolo počuť len Anetin kľudný dych. Na chvíľu si zdriemnem, preletelo mi hlavou. Posunutím páky k slovu AUTOMAT som zapol automatického pilota.
„Operácia vykonaná,“ ozval sa hlas compútra. Ani neviem ako, ale zaspal som. Zo spánku ma vytrhla Anet.
– Čo sa deje? – vyhŕklo zo mňa.
– Pozri, – ukázala Anet trhnutím hlavy na obrazovku. V ušiach mi zaznel jej príjemný hlas. Pripadal mi ako spev jarných vtákov. Pozrel som na obrazovku – div som z kože nevyskočil! Hľadela na mňa sympatická tvár človeka…
– Kto ste? – opýtal som sa.
– Ja ťa zdravím. Som Arínus Arén, prezident zjednotenej planéty Arién.
– Teší ma. Stanislav Majer, veliteľ kozmického korábu MATOA. Toto je moja…
– My sa už poznáme. Rozprávali sme sa počas tvojho odpočinku, – zaskočil ma pohotovou odpoveďou. Zmĺkol som. Arínus Arén začal rozprávať.
– Váš koráb je v súhvezdí Alfa Kentaurus…
– Čóó, to sme preleteli už takú diaľku? – neveril som vlastným ušiam.
– Áno, preleteli ste štyridsať svetelných rokov…
– Tak dlho som spal? – vypúlil som oči.
– Tvoj spánok trval štyridsať sekúnd. Leteli ste svetelnou rýchlosťou. – Nechápavo som zavrtel hlavou. Arínus Arén pokračoval. – Blížite sa k planéte Arién. Je to štvrtá obežnica hviezdy Alfa Kentaurus. Farbou a veľkosťou pripomína vašu rodnú planétu Zem. Na Ariéne žije sedem miliárd ľudí – potomkov Atlantíďanov. Naša civilizácia existuje na Ariéne už tisíce rokov. Stále sa považujeme za pozemšťanov. Veľmi radi by sme s pozemskými bratmi nadviazali kontakt, – hodil zrak na niečo podobné náramkovým hodinkám. – Musím už končiť, mám ešte nejaké povinnosti. Na raketovej základni vás príjme vyslaná delegácia… Tak dovidenia, – zamával rukou na pozdrav. Tvár prezidenta zmizla a pre zmenu sa na obrazovke objavila modrá guľa. Strašne mi pripomínala rodnú planétu Zem.
– To bude asi Arién, – vytrhol ma z pohľadu Anetin milý a príjemný hlas. Sadla mi na kolená a pravou rukou ma objala okolo krku. Cítil som teplo jej tela.

– – –

Marcel závidel Stanovi jeho krásny sen. Ach… keby som ja mal taký krásny sen. S takou kráskou ako bola Anet, preletelo mu hlavou. Možno, že po tomto Stanovom rozprávaní sa mi bude snívať aspoň podobný sen, ukľudnil svoje myšlienky a počúval ďalej.

– – –

Rukami som ju chytil okolo štíhleho pásu… – Stano, nemali by sme oboznámiť celu osádku, aby nepanikárili, keď pristaneme? – jemne nadvihla tenké obočie.
– Máš pravdu… pripravíme ich na stretnutie s mimozemskou civilizáciou, – opätoval jej pohľad. Stlačením gombíka som znovu rozsvietil malé obrazovky. Anet si odišla sadnúť do svojho kresla.
– Tu kapitán vesmírnej lode. Ja vás zdravím… páči sa vám náš let? – oslovil ich milým hlasom.
– Áno, – znelo zborovo.
– Mám pre vás dobrú správu…
– Letíme už domov? – spýtal sa Silvér trochu ironicky.
– Musím ťa sklamať! Letíme k štvrtej obežnici hviezdy Alfa Kentaurus, – odpovedal som trochu podráždene… – Planéta Arién je obývaná. S Ariénčanmi sme už nadviazali kontakt. Čakajú nás – len žiadnu paniku, civilizácia je mierumilovná. Pán prezident sa chcel skontaktovať aj s vami, ale povinnosti mu to nedovolili. Je to sympatický človek… Áno… Dobre ste počuli! Je to naozaj človek – ako my. Máme za sebou dlhú cestu. Preleteli sme štyridsať svetelných rokov. Náš let nebol zbytočný! Našli sme to, po čom sme pátrali. Mimozemskú a mierumilovnú civilizáciu. Planétu Arién máme v objektíve… môžete ju vidieť. Veľkosťou a farbami pripomína našu planétu. O chvíľu pristávame, – dokončil som svoj prejav.

Po niekoľkých minútach naše pohľady plávali pestrofarebnou atmosférou planéty. Pri srdci som cítil nesmiernu radosť. Automatický pilot zastavil raketové motory a nahradil ich brzdiacim motorom. Pristátie bolo mäkké. Na raketovej základni nás čakalo príjemné prekvapenie. Dievčatá v našich krojoch privítali členov osádky chlebom a soľou. Bol výborný. Arínus Arén nám išiel v ústrety.
– Vítam vás na pôde Ariénu… Je mi veľkou cťou privítať našich pozemských bratov, – potriasol nám pravicami. – No a teraz ma nasledujte, – ukázal pravou rukou na vozidlo podobné dažďovej kvapke. Arínus Arén zaujal miesto medzi Anet a mnou. Vzlietli sme. Obhliadkový let nad hlavným mestom trval štyridsaťpäť minút. Doleteli sme na miesto určenia. Aerobus pristál na terase vysokej bielej budovy. Po výstupe som prečítal veľký červený nápis RIADIACE CENTRUM PLANÉTY ARIÉN. Veľké sklenené dvere otvoril jemný sykot. Zostupovali sme po mramorových schodoch o poschodie nižšie.
– Pokračujte v ceste do zasadacej miestnosti… Je na konci tejto dlhej chodby, – ukázal štíhlym prstom na vzdialený kút chodby. – Musím ešte niečo vybaviť. Ospravedlňte ma na chvíľu, – povedal s miernym úsmevom na tenkých perách.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s