Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 6.kapitola Ranae


Korekcia: Lucell

Akonáhle sme dojedli upečeného jeleňa, pobral som sa svojou cestou. Obloha sa zatiaľ zatiahla mrakmi a z nich sa spustil slabý dážď.
Neunúval som sa pred vodou schovať, len som mlčky blúdil lesom. Podľa Moartových slov som mal ísť na východ, avšak dážď tak zmiatol moju orientáciu, že som ani nevedel, kadiaľ sa poberám.
Medzitým som sa dostal k jazeru. Hoci pršalo, voda v ňom bola priezračne čistá, všetky kvapky akoby sa jej ani nedotýkali. Ostala neporušená ako pod vrstvou ľadu. Plávali v nej ryby rôznych veľkostí, žiarili živými farbami, tancovali pod vodnou hladinou. Bolo to nádherné. Neprestával som veriť na zázraky. Toto miesto bolo krásne, avšak nič to nemenilo na mojom úmysle odísť.
Čierne vlasy som mal mierne navlhnuté, po bokoch hlavy mi stekali slzy nebies a z brady mi kvapkali na tričko. Vzdychol som si a pokúsil som sa vyžmýkať si vodu z látky. Nepomáhalo to, cítil som, ako sa všetka dažďová voda vpíja do môjho oblečenia. A ja som sa nemal ani kde schovať.
„Keby tu bol teraz Escrine,“ kýchol som si. Keď som videl jeho obrovské krídla vedel som, že by som pri nich bol od dažďa uchránený.
V diaľke sa črtala priezračne čistá voda. Pozastavoval sa mi pri tom rozum, keď som videl, že jazero je dažďom nedotknuté. Poškriabal som sa na brade a uvažoval nad možnosťou, že je pokryté vrstvou ľadu. Avšak keď som sa približoval, zistil som, že žiaden ľad tu nie je.
Podišiel som bližšie k jazeru a namočil som do neho ruku. Voda bola príjemne teplá, ryby v nej si ma ani nevšimli, pokojne plávali.
Nekonečné brehy jazera ma privádzali do šialenstva. Nie, to nebolo jazero. Bola to rieka. A ja som vedel, že niekde končí. Vteká do mora? Alebo rovno do oceánu? Keby som sa do nej ponoril, aká by bola hlboká? Trvalo by dlho, kým by som sa utopil?
Pre Boha, nad čím premýšľam? Čo ma ťahá k myšlienkam na smrť?
Naťahovať sa za všemožnými myšlienkami o šťastí mi prišlo už nezáživné. Veď od kedy som prišiel, všetky moje myšlienky sa uberali jediným smerom, a to tým, aký by som bol nadmieru veselý, keby som sa zrazu ocitol doma a nemusel bojovať s psychickým rozrušením spôsobeným všetkými nástrahami.
Najprv Kerberos, potom Kentaurus, ktorý bol napokon taký milý, že mi dal luk na obranu, ale ja som v čase nebezpečenstva vždy zabudol, že ho mám. Popravde som si už ani veľmi nepamätal, ako správne zamieriť alebo ako vysoko mám mať lakeť.
Díval som sa na svoj odraz na vodnej hladine a sledoval ryby, ako si bezstarostne plávajú, sú nerozrušené a na mňa ani nepozrú. Avšak pochyboval som, že by boli na ľudí zvyknuté. Predpokladal som, že okrem mňa a Moarta v tomto svete nie sú bytosti iné, ako pre moju rasu fantastické.
„Mať tak váš život!“ zaželal som si. Len si ticho plávať a riešiť jediný problém, a to s hľadaním potravy. Vedel som, že sa mi to nesplní, avšak všetky emócie, ktoré vyplávali na najvyšší vrchol mojej citovej stránky, ma prinútili povedať túto vetu.
Nad hlavou mi zahrmelo, z oblohy ešte stále padali kvapky dažďa priťahované nie len zemskou gravitáciou, ale určite aj mojou skazenou náladou. Keď som sa na seba díval v odraze rieky, pochopil som, že som človek a na toto miesto nepatrím. Spomenul som si, že som mal byť v tejto chvíli na úplne inom mieste. Ja som tam aj chcel byť, ale žiadne z mojich doterajších prianí sa mi nesplnilo. Prečo by toto malo? Hoci som si to želal viac, ako čokoľvek na svete, vesmír mi to jednoducho nedokázal splniť. Alebo nechcel? Kto nechcel? Kto zapríčinil môj pobyt na tomto Bohom zabudnutom mieste? A to doslova. Tu Božie oko nehľadelo. On tieto bytosti nestvoril. Možno to boli Poslovia dosiaľ neobjavených síl, kto vie, to už sa nikdy nedozviem. Ja budem hlavne rád, ak sa na ďalší deň nepreberiem tu, ale kdekoľvek vo svete ľudských bytostí. Aj keby som mal zistiť, že toto celé sa odohralo pod vplyvom drog. Bolo mi to naozaj úplne jedno, ale už som chcel byť doma!
Hoci som tu nebol dlho, domov mi chýbal. Nikdy som si nemyslel, že by mi mohlo chýbať to miesto plné ľudí, ktorí sa správali ako netvory s podobou ľudí, vo svete skazy a falošných vzťahov, vo svete denných vrážd, atentátov a ďalších vecí, ktoré vôbec neboli pekné. Keby som povedal ľudom, že sú to bezcitné svine, urazil by som tie nevinné zvieratá. Za nič nemohli. Prečo sa k nim teda ľudia prirovnávali?
Smer, ktorým sa uberali moje myšlienky, sa mi nepáčil. Najprv som sa zamyslel nad smrťou, potom nad tým, že tu ani nezapadám a nakoniec som upadol do hlbokej priepasti problémov s ľuďmi. To posledné bolo asi najsmutnejšie. Ľudia stratili to krásne, čo v nich kedysi bolo. Stratili lásku, dôveru, nádej…všetko to, čo pre život potrebovali. A potom páchali samovraždy.
Ťažko som si povzdychol a rukou som rozčeril vodu. Jej žblnkot pri mojom pohybe ma vrátil k myšlienkam na to, že by som mal prejsť cez rieku a hľadať dedinu elfov. Chcel som už byť doma.
Vetvičky za mojim chrbtom zapraskali.
Rýchlo som sa zvrtol a očami v tme spôsobenej dažďom hľadal zdroj zvuku. Rýchlo som tekal očami a obracal hlavu, snažiac sa zistiť, či zase nemám dočinenia s Kerberosom, prípadne novou nadprirodzenou bytosťou, ktorej úmyslom bude zlomiť mi väzy.
V tej tme som zbadal iba siluetu čohosi malého. Zoskočilo to zo stromu, dopadlo na zem a odrazu sa to stratilo. Dlho som skenoval to miesto so strachom v očiach, nevedel som, či tam mám ísť alebo začať cúvať. To by asi nebol najlepší nápad, určite by som skončil mokrý.
Keď som si bol istý, že už čakám dostatočne dlhú dobu a môžem sa s pokojným svedomím otočiť, urobil som tak. Chcel som sa nakloniť späť k rieke, ale keď som sklopil pohľad, ostal som zarazený.
Predo mnou stál mne neznámy tvor, najprv som si myslel, že je to ryba, pretože to stvorenie tak vyzeralo. Bolo to oranžové, na chrbte to malo asi šesť kostí prepojených zelenými blanami. Vyzeralo to ako ryba, avšak nie tak celkom. Malo to totiž veľké vytreštené oči a…šesť žabích nôh, ktoré ku koncu nadobúdali bielu farbu. Vôbec som nedýchal. V živote som nič podobné nevidel. Ako som aj mohol? Tohto tvora nikde nezobrazovali, v živote som sa s ním nestretol.
Vydalo to zo seba neidentifikovateľný zvuk a tri nohy na pravej strane sa pohli vpred. Ešte stále som nepohol ani brvou, nevedel som čím sa to môže živiť a či mi to neublíži. V každom prípade, mám luk. Ak sa mi to pokúsi niečo odhryznúť, zastrelím to. A bude mi jedno, či je to zviera posvätné, alebo také niečo. Proste budem konať v sebaobrane. Nikto mi to nebude môcť zazlievať.
Urobilo to tri kroky vpred, obišlo to okolo mňa a vrátilo sa na svoje miesto. Mal som chuť opýtať sa čo je zač, ale nepredpokladal som, že je to schopné odpovedať mi aspoň zvukom, ktorý by sa podobal zvieratám v ľudskom svete.
Opatrne som si kľakol, na čo sa ten tvor prikrčil a ostražito po mne pokukoval. Pokúsil som sa k nemu natiahnuť ruku, avšak bol som čo najobozretnejší. Nevedel som či to má zuby. Veď keď to malo šesť nôh, mohlo to mať aj nejaké ostré tesáky.
Ten tvor sa ku mne nahol, takže mi slizká rybia hlava zapadla presne do dlane. Normálne by som od hnusu odtiahol ruku a zrejme zutekal, pretože hladiť šupiny nejakej žaboryby so šiestimi nohami nie je obzvlášť príjemné. Avšak teraz mi to akosi nevadilo. Bol som príšerne prekvapený z toho, ako to nakoniec dopadlo, pretože by som nedal ruku do ohňa za to, že by som o ňu neprišiel. A hlavne, bol som rád. Tento tvor bol celkom mierumilovný.
„Čo si zač, hm?“
„Je to Ranae.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s