Elizabeth – Noc bude večná


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: Logo AP

Bola hlboká noc. Clara sedela na svojej rozhádzanej posteli v izbe, ktorú neznášala. Cez hrubé oceľové mreže, ktoré boli pevne pripevnené z vnútornej strany okna, pozerala do jesennej noci. Fúkal prudký vietor a do starých okenných tabúľ udierali holé konáre javora, ktorý stál v parku a jeho listy poletovali všade naokolo – modrosivé lístočky v mesačnom svetle – po celom parku za liečebňou. Clara však túto liečebňu pre psychicky chorých volala „Mučiarňa“.
Odtrhla oči od víchrice vonku a rozhliadla sa po izbe. Vedľa jej postele pod oknom – respektíve vedľa jej nočného stolíka – bola ďalšia posteľ, kde spala jej „spolubývajúca“. Vychudnutá žena – úplne ako kosť a koža – spala skrútená s paplónom v náručí, tvárou k stene. Bola to anorektička – volala sa Cathy. Raz Cathy rozprávala o tom, ako často sem chodievala. Od puberty, kedy sa u nej anorexia prejavila, sem chodila na dlhú liečbu. Vravela, že niekedy sa zdalo, že sa zlepšuje, avšak po nejakom čase strávenom doma spadla znovu na dno a skončila tu. Teraz, keď tu bola aj Clara, Cathy tam bola už asi mesiac a pol. Tieto dve ženy sa spolu neustále rozprávali a Clara ju vnímala ako jediného človeka, ktorého zniesla vo svojej blízkosti. Bola veľmi príjemná, dobre sa s ňou rozprávalo. No, možno až na neustále opakovanie toho, že je „nechutne tučná“, ako vravievala.
Clara odvrátila pohľad od spiacej Cathy a pokračovala vo svojej obhliadke izby v mesačnom svetle. Napriek tomu, že sa v liečebni snažili pacientom ako-tak pomáhať, prostredie vyzeralo, akoby sa snažili o pravý opak. Clara by sa vôbec nečudovala, keby zistila, že táto liečebňa – celkovo budova – tu stojí už dobrých päťdesiat rokov. V izbe boli len holé biele steny. Zvonku opadávala omietka. Okná boli tak staré a krehké, že sa ich každý z personálu bál otvoriť. Nábytok – ak sa to tak dalo nazvať – bol väčšinou škaredý, nefarebný, popísaný čudnými nápismi. Zásuvky v nočných stolíkoch nebolo možné poriadne otvoriť, takže minimum vecí, ktoré tu dovolili, ste si mohli dať jedine do mini skrinky pod zásuvkou, alebo do „normálnej“ skrine.
Teraz, vo svetle mesiaca vyzerala izba zvláštne. Na stenách sa odrážali nepravidelné tvary striebristého svetla. Nebolo to po prvýkrát, čo Clara nemohla oka zažmúriť. Tieto dlhé noci len sťažka prežívala a bála sa zaspať, kvôli jej nočným morám. Keď zaspala, začali sa jej snívať všetky desivé veci, ktoré buď zažila, alebo to boli divné obrazy, ktoré boli hrozivé. Často kričala zo sna, a vtedy prišla nočná sestra. Zobudila ju, pichla jej akúsi injekciu s priezračnou tekutinou a Clara v okamihu zaspala. Spala pokojne až do rána bez jedinej nočnej mory. Povedali by ste si: „No tak to je fajn, nie?“ Nie. Keď sa po tejto injekcii prebrala, bola tak otupená a malátna, že nedokázala robiť nič. A jej schopnosti boli akoby preč. Navyše vedela, že týmto spôsobom ich chcú ovládať. A ona sa nechcela dať manipulovať. Nikdy.
Clara skončila v tejto liečebni pol roka po osemnástych narodeninách, keď sa po prvýkrát prejavili jej schopnosti. Vtedy prvýkrát uvidela zablúdenú dušu – ducha. Rodičia jej nikdy neverili. Bola jedináčik, kládli na ňu privysoké nároky. Ale o tom to vôbec nebolo. Vždy jej hovorili, že také veci predsa neexistujú. No Clara vedela svoje. Napokon ich prestala presviedčať o svojej pravde. Duchov videla pravidelne. Najhoršie bolo, že v ich dome zomrel jej štrnásťročný brat. Aj jeho videla, čo by nebolo samo o sebe najhoršie. Horšie bolo zmieriť sa s tým, že nevie nájsť pokoj a že napriek tomu, že vidí jeho smutný úsmev, nie je skutočný – hmatateľný. Bolelo ju to. Často sa s ním však rozprávala, pýtala sa, prečo je tu. No on vždy hovoril o tom, že ju túžil vidieť a spieval akúsi pieseň.

„Jedného dňa slnko zapadne,
temnota svet ovládne.
Tma všetko pohltí.
A toto malé proroctvo
sa naplní.“

Bolo to síce len pár veršov piesne, no bolo to pomerne desivé. Clara nechápala čo toto celé znamená. Pýtala sa svojho brata, ale on len znovu a znovu začal spievať slová. Mohla to chápať ako nejaké proroctvo? Keďže sa snažila s bratom komunikovať, bolo jasné, že si to rodičia niekedy všimnú. Tak sa aj stalo. Jedného dňa prišla domov zo školy a zazrela vo svojej izbe zbalenú batožinu. Nechápala čo sa deje. Zbadala pri nej priehľadný obraz brata, ktorý sa tváril dosť znepokojene. Rodičia sa bez jej vedomia rozhodli dať ju do liečebne. Bola síce plnoletá, mohla sa rozhodnúť sama, no oni jej nedali na výber. Odvtedy ubehlo päť rokov a Clara cítila, že do tejto liečebne nepatrí. Nie je blázon, je len obdarená schopnosťami, ktoré iní nemajú.
Noc bola veľmi dlhá a Clara sa cítila beznádejne. Čakala na deň ako na spásu. S pohľadom na mesiac sa strácala vo svojich myšlienkach. Cathy sa nepokojne pomrvila na posteli a otočila sa na druhú stranu, tvárou ku Clare.
Napokon pri zatvorených dverách izby zbadala jemný, modrosivý záblesk. Rozhliadla sa po celej izbe a vedela čo sa deje. Nikde sa neodrážalo svetlo, mesiac kreslil tvary na stenu pri Cathynej posteli. Je tu.
Z modrosivého záblesku sa pomaly stávala šmuha a o chvíľu na to sa začala formovať na dievčenskú tvár, kučeravé striebristé vlasy. Začalo sa formovať jej útle telo v jednoduchých šatách. Jej oči, ktoré mali kedysi určite krásnu farbu, teraz sivé, sa upierali na Claru, ktorá sa už netvárila šokovane, pretože po záblesku to očakávala. Priehľadná postava sa priblížila.
„Ty si Clara?“ ozval sa jej jemný hlások. Dievčina sa tvárila vážne, čo jej skutočne nesedelo. Bola by nádherná, keby bola živá a usmievavá.
„Áno,“ odpovedala pošepky. „A kto si ty?“
„Beatrice.“
„A prečo si za mnou prišla?“
Beatrice sa chvíľu zamyslela. „Prišla som ti povedať, že proroctvo sa naplní pri zatmení slnka, ktoré bude o tri dni.“
Clara na ňu zmätene pozrela. „Čo? Proroctvo…? Zatmene slnka…? Počkaj, počkaj, čo to má všetko znamenať?“
„Ty nepoznáš proroctvo?“ Beatrice si prekrížila ruky na hrudi a bola šokovaná. Zvraštila čelo, no nevyzerala nahnevaná, skôr sklamaná a šokovaná zároveň.
Clara neodpovedala, len pokrčila plecami a pokrútila hlavou. Beatrice sa vznášala kúsok nad zemou a prechádzala z jedného miesta v izbe na druhé, zdala sa jej nervózna. Akoby jej niekto narušil plány.
„Myslela som, že ti to tvoj brat povedal ešte pred tým, než ťa sem priviezli. Stratili sme priveľa času na záchranu. Temnota pohltí svet a ľudské duše sa budú pomaly rozpadávať, umierať tak, ako bude umierať celá Zem. Kráľovná temnôt bude znovu vládnuť, a to už nás nezachráni nik. My mŕtvi budeme musieť slúžiť temným silám a kto sa jej nepodvolí, navždy bude bdieť na pomedzí života a smrti. To je celé proroctvo.“
„Kráľovná temnôt?“ spýtavo pozrela na nespokojnú Beatrice. „Počkaj, brat mi raz spieval jednu pieseň o proroctve, no nič viac mi k tomu nepovedal. Nikdy som tomu textu nerozumela a ignorovala som to.“
„To nechápem,“ roztiahla ruky do zmäteného gesta. Napokon sa však zamyslela: „Možno práve to mala v pláne.“
„Takže, čo to celé znamená?“ spýtala sa znovu Clara a snažila sa, aby nehovorila príliš nahlas kvôli spiacej Cathy. Beatrice sa zatiaľ upokojila, posadila sa na posteľ ku Clare a začala rozprávať.
„Tak, začalo to dávnejšie, keď sa na svete, v jednej rodine narodilo dievča, ktoré sa stále dožadovalo pozornosti. Rodičia ho odložili a napokon vyrastalo v detskom domove. Vždy si myslela, že ju všetci nenávidia a že nemá nádej na normálny život. Bola veľmi panovačná, a keďže si myslela, že ju ľudia nenávidia, nenávidela aj ona ich. Oddala sa temnotám.
Po čase sa stala Kráľovnou temnôt a ovládla celé podsvetie a aj svet mŕtvych. My sme ju však takmer zničili, no nie natoľko, aby sa už nemohla vrátiť. Na to potrebujeme médium – teba. Keď Kráľovná temnôt vládla, svet upadal. V tom čase ľudia zomierali ako na bežiacom páse, upadal celý systém.
Proroctvo hovorí o tom, že Kráľovná temnôt získa silu so zatmenia slnka a povstane. To zatmenie slnka bude však už večné. Vonku bude tma ako teraz – v noci. Vtedy Kráľovná temnôt obnoví svoju silu a vybuduje si vlastný svet, v ktorom bude kruto vládnuť. A keď nebude slnko, s ľuďmi, ktorých si bude získavať, bude umierať celá naša Zem. Aj príroda. Proroctvo taktiež hovorí, že len ty, ako médium, môžeš Kráľovnú temnôt zastaviť. Spolu s našou pomocou, samozrejme.“

„A to na svete neexistuje iné médium ako ja?“ spýtala sa Clara zamyslene.
„Existuje, ale proroctvo hovorí o tebe, Clare Adamsovej.“ Beatrice vstala a znovu začala prechádzať po izbe. „Dúfali sme, že tvoj brat ti to všetko povedal a že odtiaľto nejako odídeš. Keď sa nič nedialo a čas sa nám kráti, rozhodli sme sa, že po teba prídem.“
„Čo to znamená?“
„Že musíš utiecť.“
Clara nevedela, ako sa má najprv zatváriť. Cítila, že Beatrice hovorí pravdu, a že iné riešenie nie je. A pokiaľ chcela svetu pomôcť prežiť, musí to urobiť. Niečomu však celkom nerozumela. „Dobre, ale ako ju dokážem práve JA zničiť?“
„Predstavuješ svetlo,“ povedala ticho Beatrice.
„Tak o tom silno pochybujem…“ zamrmlala.
„Clara, závisí to od ľudskej povahy, a ty v sebe svetlo máš. Navyše, život sa spája so svetlom. Smrť je tmou.“
„Lenže čo s tým svetlom?“ stále nechápala. Beatrice stála pred ňou a vyzerala, akoby strácala trpezlivosť. No zároveň rozprávala milo.
„Dokážeš sa dotknúť Kráľovnej temnôt, a keďže svetlo zabíja tmu…“ nedopovedala, akoby tušila, že Clara si zvyšok domyslí.
„Ja sa nemôžem dotknúť duchov.“
Než Beatrice začala rozprávať, pozrela sa na vedľajšiu posteľ ku Cathy, ktorá sa práve otáčala späť k stene. Vyzeralo to tak, že o rozhovore Clary s Beatrice nemala ani tušenie a obe dobre vedeli, že to je len dobre. Clara všetkému, čo sa práve dialo nedokázala veriť, no na druhú stranu si bola istá, že je to pravda.
„Dokážeš,“ zašepkala Beatrice. „Skús to na mne. Potrebuješ len silnú myšlienku na dotyk.“
Clara vstala z postele a potichu sa priblížila k striebristému telu. Myslela na jediné: že sa chce Beatrice dotknúť. Bála sa, pretože nevedela, čo pocíti, nevedela, čoho sa vlastne dotkne. Podišla ešte bližšie a namierila dlaň na Beatricino plece, ktoré pokrýval rukáv jednoduchých šiat. Snažila sa nepochybovať o tom, čo sa chystá urobiť, snažila sa veriť, že sa skutočne niečoho dotkne.
Položila dlaň na jej plece.
Pod dlaňou cítila bavlnenú látku šiat. Neveriacky pozrela Beatrice do očí. Usmiala sa. Vytesnila z hlavy myšlienku na dotyk a skúsila znovu položiť dlaň na Beatrice. Tento krát jej prešla cez plece. Skutočne to fungovalo. Bolo to neskutočné. Nikdy by si nebola pomyslela, že sa bude môcť dotknúť ducha.
Začala veriť, že Kráľovnú temnôt môže poraziť.

A tak sa rozhodla z liečebne ujsť. Beatrice dokonca vedela ako sa dostanú von. Našli starú podzemnú chodbu, cez ktorú sa dostali von do mestečka, ktoré bolo len kúsok od liečebne. Cesta bola dlhá a temná, no Clara z nejakého dôvodu cítila, že robí správnu vec. Konečne niečo znamená a konečne mohla aspoň ujsť. Všetci si mysleli, že je blázon, no ona mala len schopnosť, ktorú nemalo veľa ľudí.
Podľa Beatrice mali ísť do domu na okraji mestečka, ktorý bol dlhodobo neobývaný. Bol vedľa cintorína. Aká náhoda. Bolo tam niekoľko ďalších, ktorí boli proti Kráľovnej.
Keď Clara otvorila dvere, zbadala pred ňou jej brata. Neverila vlastným očiam. Zajasal: „Konečne! Konečne sa to podarilo!“
„Ahoj, Sam!“ zvolala nadšene Clara. Pozrela na Beatrice, ktorá sa usmievala. Clare zrazu došlo, že by sa mohla brata konečne dotknúť. Objať ho. Obnovila svoju silu myšlienky a pomaly ho objala. Pocítila jeho krehké telo, ktoré telom vlastne ani nebolo. V jeho striebristých očiach sa zaleskli slzy. Clara povolila objatie a odtiahla sa.
„Teším sa, že si nám prišla pomôcť. Takto sme uväznení na pomedzí, hoci mŕtvi. Musíme sa oslobodiť a konečne skoncovať s vládou temnoty na svete.“
„Takže keď Kráľovnú temnoty zničíme… ty a… ostatní vlastne zmiznete…?“ spýtala sa smutne Clara, hoci dobre vedela odpoveď.
„Žiaľ, áno,“ prisvedčil Sam.

Po krátkom čase sa zoznámila so všetkými, čo v dome zostali. Bola pripravená bojovať proti temnote, no zároveň nechcela, aby jej brat Sam odišiel a Beatrice tiež. No zároveň nechcela, aby temnota celkom ovládla svet. Ľudia, príroda, Zem, svetlo potrebovali.
„Takže,“ začala Clara o deň neskôr, keď boli všetci vo veľkej miestnosti, ktorá vyzerala ako obývačka. „Kde nájdeme Kráľovnú temnôt?“
„Skrýva sa v jednej veľkej hrobke,“ povedala Beatrice. Podišla k oknu a ukázala von. Beatrice prišla k nej a pozrela sa smerom, kam ukazovala. Bola to veľká a krásna hrobka. „Máme ju na dosah. Len musíme čakať kým nastane zatmenie.“
„Fajn, čo dovtedy?“ spýtala sa Clara.
„Dohodneme sa. Keď bude kúzlom zaklínať deň a slnko, aby sa zmenilo na noc, bude stáť na tamtom kopci,“ ukázala Beatrice znovu von oknom. Kopec bol ďalej za cintorínom, no bol dosť vysoký a zdalo sa, že pokrytý skalami. Beatrice pokračovala: „Tam musíš ísť ty. Samozrejme, že my pôjdeme s tebou. Než vyriekne zaklínadlo, odvedieme jej pozornosť a ty ju zničíš.“

Tri dni ubehli tak rýchlo, že tomu Clara nedokázala uveriť. A bol tu, ten osudný deň D, kedy mala zničiť Kráľovnú. Mala strach. Na jej pleciach bola veľká zodpovednosť. Bála sa, že zlyhá. Že sa niečo pokazí a celý svet umrie jej vinou.
Stála so všetkými duchmi z domu vonku. Sam jej dodával odvahu povzbudivými slovami, no ona bola i tak veľmi vystrašená. Keď sa mesiac, ktorý mal prekryť slnko, blížil, vybrali sa všetci na kopec. Skutočne bol samá skala a výstup bol pre Claru zložitý.
Keď sa vyškriabala hore, videla, že mesiac už celkom prekryl slnko a svet zahalila tma. No nebola to taká tma ako býva v noci.
Zbadala samotnú Kráľovnú temnôt. Bola sama, odetá v čiernych, dlhých šatách a plášti. Striebristá, priesvitná, no temná a zlá. Tvár jej zdobil zlovestný úsmev. Všetci z domu ju obkolesili, aj Sam s Beatrice. S Beatrice sa za posledné dni veľmi zblížila a nechcela si ani predstavovať, že o chvíľu zmizne. A takisto aj Sam.
Keď Kráľovná temnoty uvidela Claru a aj ostatných, rozosmiala sa ešte väčšmi. Sam zvolal: „Clara, teraz!“
Kráčala po skalnatej cestičke. V mysli si vybavila svoju silu dotknúť sa duchov. Dotknem sa jej a zničím ju, pomyslela si. Svet bude fungovať ďalej, hoci už nikdy neuvidí svojho brata. Rmútilo ju to. V ceste však pokračovala, nedala na rozpoltenosť pocitov. Vedela, že to musí urobiť. Pozrela sa vôkol seba, na všetky striebristé postavy.
Podišla ku Kráľovnej temnôt a položila dlaň na miesto, kde má byť srdce. Pozrela do očí Kráľovnej, no v tých sa nič nezmenilo.
Stále sa chladne usmievala a vtom Claru odhodila akási neviditeľná sila. Prekotúľala sa popri všetkých duchoch a takmer spadla zo špicatého útesu, ktorý bol neďaleko. Zachytila sa okraja a vytiahla sa hore.
Nechápala, čo sa deje, chcela to skúsiť znovu, no Kráľovná temnôt zdvihla dlaň a vyriekla neznáme slová. Z dlane jej vyšľahol akýsi prúd čierneho dymu. Zabodol sa Clare do hrude a ona spadla neďaleko Sama, ktorý sa k nej okamžite sklonil.
„Clara, Clara! Preber sa!“ volal. Nedokázal jej však nijako pomôcť, nemohol. On bol mŕtvy a Clara sa pomaly ponárala do večného spánku.
Clara pomaly prestala vnímať, posledné, čo si všimla bolo, ako Kráľovná temnôt začala odriekať zaklínadlo. Chcela sa postaviť, zastaviť ju, no nevládala sa ani len pohnúť, nedokázala ani len dýchať. Upadala do temnoty tak, ako celý svet, keď Kráľovná temnôt dokončí svoj krutý plán.
„Noc, volám ťa k sebe, ukáž svoju moc, budem ti slúžiť po tvojom boku. Buď večná, zahub svetlo, svet upadať bude, ó večná noc!“ zdvihla ruky k nebu a slnko sa dočista stratilo z oblohy.
Objavilo sa už len strieborné svetlo mesiaca. Bolo po všetkom. Zlyhali všetky plány. Kráľovná temnôt sa skutočne stala kráľovnou. A už ju azda nič nezastaví.
Clara fyzicky zomrela. Stal sa z nej však duch, rovnako ako Sam a Beatrice, ktorí zostali na svete. Neoslobodili sa. A tak mohla zostať s nimi, veriť, že raz azda príde čas, keď svet budú môcť znovu obnoviť a zachrániť.
Snažili sa veriť, že noc nebude večná. Že raz príde správny čas a budú vedieť ako Kráľovnú temnoty celkom zastaviť a zastaviť aj umieranie sveta.
Prebývali v prázdnom dome pri cintoríne a viera bola všetkým, čo im zostalo.
A všetci vedeli, že Kráľovnej temnôt sa nikdy, nikdy nepodvolia.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s