Kery – Tajomstvo Arvanu: 4.kapitola Fénix


felix

Korekcia: Lucell
Ilustrácia: Peter Papcun

Po tom, čo Moart a Faeri odleteli, ostal som uprostred lesa sám. Na východe spoza horizontu vytŕčali prvé slnečné lúče tohto rána. Návštevu mladého Jazdca som pochopil ako nočnú obchôdzku, keď už bol ten „strážca Arvanu“.
Bolo mi nevoľno a pripadal som si, akoby som nebol vo svojej koži. Pravda bola, že som ani netušil, ako dlho som spal – mohli to byť pokojne dni, nie len pár hodín. Zabudol som sa na to opýtať, kým ma Mia vyhnala. Doteraz som nechápal, prečo vlastne. Viem, že mi hovorila, že musím ešte niekoho stretnúť, alebo niečo podobné, ale nemohol som to brať ako predpoveď mojej budúcnosti. Alebo áno? Vedela, čo ma čaká? Možno áno, vie predsa čítať myšlienky.
Ako mi odľahlo, keď som sa dozvedel, že o mojich perverzných myšlienkach nič nevie. Tá by mi ešte dala! V podstate som takýto nikdy nebol. Dievčatá ma nezaujímali, pretože som sa celý život poctivo učil. Biológia, chémia, fyzika. To všetko ma zaujímalo oveľa viac ako opačné pohlavie. Doma som študoval staré grécke báje, to bolo to, čo som vnímal a čo mi do mozgu vháňalo dopamín, teda hormón radosti. Nesústredil som sa na svoje pudy vypustené pubertou. Vzrušoval ma strach z príbehov o gréckych bohoch a obludách.
Znova mi do uší doľahol orchester, tentokrát sa po oblohe preháňal len nejaký kŕdeľ malých vtákov. Ich spev sa rozniesol celým lesom a ja som pri ceste za vychádzajúcim slnkom dostal chuť spievať a tancovať. Napriek tomu, že som patril do skupiny parketových levov, na spev som sa nikdy neodvážil. Vraj si nemám ani potichu pospevovať, lebo to ruší pokoj zosnulých. Toto mi vravievala sestra. Niekedy bola naozaj protivná.
Zavrhol som všetky myšlienky na svoju minulosť do najtmavšieho kúta mysle, pretože teraz som sa snažil nájsť odtiaľto cestu preč. Sústredil som sa na prítomnosť, na to, čo všetko sa odohrávalo okolo mňa. Veselý spev sa odrazu zmenil na nepríjemný škrekot, až som zvrtol hlavu k oblohe. Priamo na mňa zo vzduchu čosi letelo. Uhol som sa guli obalenej perím a ďalšia ma zasiahla do zadnej strany krku. Kúsok odo mňa padli ďalší dvaja vtáci. So strachom som dvihol zrak od nich späť k nebesiam. Tipoval som síce, že to bol ten gryf, ale pochyboval som, že by ich takto „pohádzal“ k zemi. Spôsob lovenia tohto živočícha mi nebol vôbec známy. A kým som si obzeral mŕtve telá vtákov, ten tvor sa stratil z oblohy tak rýchlo, ako prišiel. Potom sa ale niečo oblohou znova mihlo. Jasne oranžový tieň preletel nebom svetelnou rýchlosťou. Sondoval som ho pohľadom. Veril som, že teraz ho už zazriem. Všetko v tej chvíli ustalo, nastalo ticho, no ja som očakával, že už každú chvíľu uvidím zdroj smrti všetkých tých úbohých zvierat, čo mi ležali pri nohách.
Pomaly som sa otočil s tým, že už nič neuvidím, keď som pred sebou na konári nízkeho stromu zazrel veľkého, ohnivo červeného vtáka. Perie na konci chvosta mu oblizovali malé plamienky ohňa. Pripomínali mi zažatú sviecu v mojom vnútri. Tú, ktorá horela nádejou, šťastím, alebo aj túžbou po lepšej budúcnosti. Hoci som si to najprv neuvedomil, pri pohľade do očí fénixa som tu chcel ostať. Vedel som, že ma tu čaká niečo nevídané, nádherné, úžasné…stačí, aby som tu ostal. Aby som odtiaľto nehľadal cestu.
Spamätaj sa, Blaine!
Moja myseľ sa vrátila do stavu pokoja a ja som si v tej chvíli stačil uvedomiť, že so mnou čosi manipuluje. Vták neuhol pohľadom, sledoval ma a čakal na moju reakciu. Avšak ja som nebol schopný ani sa hýbať. Prižmúril som oči a tvár mi zaliala vlna hnevu. Od prvej sekundy, čo som sa prebudil na tomto mieste som si neprial nič iné, len prežiť a vypadnúť z tohto miesta čo najskôr. A on si dovolil na malú chvíľu moje plány zmeniť!
„A ty si čo zač? Fénix? Skvelé, už ožívajú aj bytosti z Harryho Pottera,“ zavrčal som. Už som si pripadal ako on. Lenže ja som bol starší, krajší, neoháňal som sa krivou paličkou, nechodil som odetý do smiešnych čiernych šiat, nemal som so sebou sovu, na čele mi nesvietila jazva v tvare blesku, nesnažil som sa zabiť nejakého plešatého starca bez nosa, a už vôbec som nenavštevoval nejakú trápnu školu mágie. Ale tie bytosti mi boli blízke práve z príbehu Rowlingovej.
Tentokrát som nepočul žiadny ľudský hlas. Aj keď som potajme dúfal, že ma odtiaľto toto vtáča dostane, ono ani len neprehovorilo. Vlastne som chcel, aby ma odtiaľto niekto dostal, nech by to už bol ktokoľvek. Ani len Moart mi nepomohol. Asi jediný človek na tomto mieste.
Zoskočil z konára a prešiel hrdým pávím krokom k mojim nohám. Vzal si do zobáka jedno mŕtve telíčko a celé ho prehltol. S nechuťou som odvrátil zrak. Bolo to odporné!
To isté urobil aj s ďalšími troma vtákmi. Vôbec som ho nezaujímal, pozbieral si svoje raňajky a potom sa pristavil pohľadom na oblohe. Už som čakal, že odletí, keď odrazu dvihol k oblohe aj krídla, spojil ich špičkami k sebe a malý plamienok z jeho chvosta sa rozlial rýchlosťou blesku po celom chrbte. Pokračoval krídlami a hlavou, až z toho vtáka nakoniec ostal len prach. Úplne som zabudol, že sa prebudí zo svojho popola, takže som si zakryl ústa rukami, aby som nevykríkol a rýchlo som sa snažil ratovať to úbohé zviera. Hrabal som sa v sivom popole a tichučko šepkal, že som to nemal dopustiť a mal som ho uhasiť, keď sa mi pod rukami vytvorila malá hrča.
Nahnalo mi to strach, preto som okamžite odskočil, ale keď som uzrel vtáča menšie, než moja dlaň, ako sa driape spod všetkého popola, opatrne som podišiel bližšie. Natiahol som k nemu ruku a ticho som žasol nad zázrakom, ktorý sa mi práve udial pred očami. Bol som taký zaskočený, že ma v tejto chvíli najmenej zaujímalo práve to, že som vedel, že povstane.
Vtáča som si narýchlo vzal do rúk, hoci ma chcelo ďobnúť. Bolo to len zo strachu, ale ja som ho tam nechcel nechať ležať, preto som ho zabalil k sebe do bundy a zašepkal som jeho smerom: „Ochránim ťa, kým z teba opäť nebude hrdý a mocný fénix.“ Toto sotva operené, ešte bielučké vtáčatko bolo omnoho roztomilejšie, ako to, čo len pred malou chvíľou hrdúsilo svoju vlastnú čeľaď.
S trasúcim mláďaťom pod bundou som sa vydal vpred. Mal som v úmysle nájsť mu nejaké mäso, ktorým by sa mohol nakŕmiť. Ale to nebolo také jednoduché ako doma. Nemal som tu žiadny obchod, kde by som mu kúpil balené mäso za pár drobných.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s