Slavomír Mejcher z Trebišova – Operácia chrbtice


Ilustrácia: Slavomír

Veľmi veľa ľudí neverí na život po živote, ale ja som to naozaj prežil, keď som bol operovaný na chrbticu, ako malý desaťročný chlapec. Bol som skoro na druhej strane, resp. na druhom svete, keď som prežil klinickú smrť. Na moste ( obrázok: ” Most na druhú stranu ” ) som stretol svoju nebohú prababku, ktorá zomrela asi tri roky pred mojou operáciou. Možno tejto mojej príhode nebudú veriť viacerí ” čitatelia “, ktorí si prečítajú môj príbeh.

Písal sa január 1973, keď ma ako desaťročného chlapca prijali do Bratislavskej nemocnice na Kramároch na detské chirurgické oddelenie. Mal som veľké bolesti v krížovej oblasti chrbtice vyrážajúce do oboch dolných končatín. Laboratórne výsledky ukázali, že mi pod chrbticou rastie nádor a tlačí mi do miechy. V prípade neskoršieho nástupu liečenia by som už nebol medzi živými a preto bola nutná operácia. A teraz ako prebiehal tento môj príbeh.
– – –
Bolo mi šesť rokov a ako každé iné dieťa som sa veľmi rád hojdal na hojdačkách. V jeden krásny letný deň, čo čert nechcel ma mohutná železná hojdačka udrela do krížovej oblasti… preletel som asi tri metre. Zo začiatku to nevyzeralo až tak vážne.
“ Veď každé dieťa si niečo udrie? “
Došiel som domov so slzami v očiach a tak trochu ťarbavo. – Čo sa ti stalo? – mama mala o mňa starosť. – Vonku ma udrela hojdačka… aha tuto, – ukazujem mame udreté miesto. – Ukáž… pozriem sa tam, – sťahuje mi zapotené tričko. Veľmi pozorne obzrela postihnuté miesto. – Nemáš tam nič, len tak trošičku červenú kožu. Poď namastím to masťou proti bolesti, – zo skrine vybrala tubu. Jej jemné dotyky mi bolesť uvoľnili.
Po roku nastupujem do prvej triedy na ZDŠ z dôvodu, že mi zle vychádzali roky, resp. narodeniny som oslavoval až v decembri. Škola mi nešla veľmi dobre. Proste… už sa pomaly ukazovali náznaky úrazu. Začínali mierne bolesti a nemohol som sa tak sústrediť na učenie. Nastala častá návšteva lekára. V treťom ročníku som bol nútený nastúpiť nemocničné liečenie, lebo bolesti v krížoch boli intenzívnejšie… nabrali na svojej sile. Lekári dlhú dobu nemohli prísť na koreň bolesti, i keď ma hospitalizovali v Trebišovskej nemocnici. Vraj som simulant a nechcem chodiť do školy. Zneli slová pána primára. Z nemocnice ma prepustili po mesačnej liečbe. Ako-tak som tretí ročník ukončil. Po nástupe štvrtej triedy sa môj zdravotný stav trochu viac stabilizoval. Návštevy nemocnice neboli až tak časté a aj prospech v škole bol lepší. Ďalšie vážne následky nastali po nástupe piatej triedy. Zo začiatku som nastúpil do Trebišovskej nemocnice. – Zase ty? – zneli uvítacie slová pána primára. Po prijatí nastal šialený dom: rentgény chrbtice, každé ráno odber krvi, infúzie na posilnenie organizmu. No, keď si lekári nevedeli dať rady previezli ma do Košickej fakultnej nemocnice.
Ráno o šiestej hodine.– Vstávaj ideš sanitkou do Košíc a hýb sebou, lebo sanitka nebude čakať večne! – budí ma primár. Bol to veľmi zlý človek. Čakal od mojich rodičov nejaké peniaze, ale my sme si také niečo nemohli dovoliť. Myslím tým, dať úplatok. Počas cesty sanitkou som si všimol, že vonku sneží. Bolo to v novembri a tušil som, že Vianočné sviatky prežijem v nemocnici. Nebolo mi to príliš po vôli, ale čo spravím? Musím sa liečiť a odluku od rodičov nejako prežiť. V Košickej fakultnej nemocnici znovu nastal šialený dom. Rentgény, injekčné liečenie bolestivými injekciami. Na šťastie už bez infúzii. Košickí lekári z laboratórnych vyšetrení dospeli k tomu, že je nutná operácia chrbtice, lebo mi pod ňou rastie nádor. Samozrejme v krížovej oblasti kde ma udrela hojdačka. Nevedelo sa, či je nádor zhubný, alebo nie.
Pri najbližšej návšteve mojimi rodičmi.
– Mami chcú ma operovať na chrbticu a ja sa toho bojím… – A prečo sa bojíš tej operácie? – pohladila ma po smutnej tvári. – Dopočul som sa, že minule tu operovali jedného pacienta na chrbticu a ostal ochrnutý, – odpovedám so strachom v očiach. – Ale nemusíš sa toho báť, – ukľudňovala ma. – Nie… ja sa tu nedám operovať! Radšej zomriem! – odpovedám strnulo. – Môžem s vami hovoriť? – požiadal primár mojich rodičov. Zašli do jeho kancelárie. Po chvíľke sa ku mne vrátili. – Čo vám hovoril primár? – zvedavo na nich pozriem. – Musia ťa operovať, lebo pod chrbticou ti rastie nádor a tlačí do miechy, – odpovedá mama so slzami v očiach. – Ja nechcem, aby ma tu operovali! – zopakoval som plačlivým hlasom. – No uvidíme čo sa dá robiť, – mama tiež mala obavu v hlase. – Tak čo… ako ste sa rozhodli? – znovu ich oslovil primár. – Chlapec sa bojí, že ostane po operácii ochrnutý, – vymenili si pohľady s primárom. – Áno… stalo sa nám, že pacient ochrnul, ale to sa stáva málokedy, – ospravedlnil sa. – Nie… nesúhlasíme s operáciou! – vyletelo z maminých úst. – Tak teda mi musíte podpísať regres, že s operáciou nesúhlasíte! – odpovedal nervózne. – Mami podpíšte to a ja pôjdem domov, – žiadam rodičov. – Podpíšeme regres, – odpovedal otec. Primár znovu zašiel do svojej kancelárie. Zhruba po desiatich minútach opustil kanceláriu s papiermi v pravej ruke. Otec si papiere pozorne prečítal. Z ľavého vrecka ťažkého kabáta vybral pero a podpísali to obaja rodičia. Podpísané papiere odovzdal primárovi. – Tak teda dobre… Zdravotný stav vášho chlapca je momentálne stabilizovaný a keby ste si to rozmysleli s operáciou sme k dispozícii. Ešte vám dám papier, aby váš syn bol oslobodený od telesnej výchovy, lebo chrbticu nesmie veľmi namáhať a zajtra si ho môžete odviesť domov. Ak chcete tak vám dám aj sanitku, aby ste nemuseli platiť cestovné, – odišiel späť do svojej kancelárie. Po chvíľke sa vrátil a podal otcovi do rúk obálku s laboratórnymi výsledkami, prepúšťaciu správu a papier na oslobodenie od telesnej výchovy.
Ráno okolo ôsmej rodičia pre mňa došli. Pán primár objednal sanitku, ktorá nás odviezla priamo domov. Po návrate z Košickej fakultnej nemocnice som bol doma ešte mesiac. Tak že Vianočné sviatky v 1972-hom som oslávil doma. Počas mesiaca december sa otcovi podarilo skontaktovať s bratom mojej krstnej. Pracoval vo Vojenskej nemocnici v Bratislave ako primár. On zase cez svojho známeho mi vybavil hospitalizáciu na detskom chirurgickom oddelení, kde ma aj operovali. Do nemocnice na Kramároch som mal nastúpiť v januári 1973. Tak že škola sa odložila na neskôr. Niekedy v prvej dekáde mesiaca január ( už si presný deň nástupu nepamätám ) sme vycestovali rýchlikom do Bratislavy. Sanitka nás už čakala na hlavnej železničnej stanici. Odviezla nás na Kramáre. Rýchlovýťahom sme sa vyviezli tuším asi na dvanáste poschodie ( tiež si dotyčné poschodie nepamätám ). V ústrety nám vyšiel vyšší a chudší pán mal okolo päťdesiat rokov. Bol to primár detskej chirurgie. – Vítam vás… priateľ mi o vás rozprával, kde máme toho malého pacienta? – podal si ruku s otcom a vyčaril mierny úsmev na perách. – Dobrý deň, – pozdravím ho. – Ahoj… sestrička ti ukáže kde budeš ležať… dobre? Ja sa zatiaľ porozprávam s tvojim ockom, – podal ruku aj mne. Bol to veľmi sympatický človek a jeho zvráskavené čelo ho robilo ešte milším. Obaja odišli do jeho kancelárie, aby sa porozprávali ohľadom môjho zdravotného stavu a otec odovzdal všetky papiere z predošlých vyšetrení a nemocníc.
– No poď… ukážem ti tvoju izbu. Určite si tu nájdeš nejakých priateľov a ako sa voláš? – sestrička ma jednou rukou jemne uchytila za plece a v druhej niesla tašku s mojimi vecami. – Volám sa Slavo… – Máš pekné meno, ešte som také nepočula, – milo na mňa pozrela. Ja som jej milý pohľad opätoval. Došli sme do izby. – Aha pozri… máš tu tri voľné postele. Vyber si ktorú chceš, – ukázala posunkom ruky. – Tá pri okne sa mi páči… tam budem ležať, – vybral som si. Sestrička otvorila stolík a rad za radom z tašky vyberala odev, pričom ho ukladala na kôpky do stolíka. Po vážnej debate s primárom sa otec prišiel so mnou rozlúčiť. Vyobjímal ma. – Buď tu poslušný a počúvaj lekárov, – upozornil ma. – Dobre… budem, – odpovedám plačlivo. – Neplač bude ti tu dobre… vyliečime ťa a pôjdeš domov, – upokojoval ma primár čupol si ku mne a pohladil po hlave. Plač ustal. Ešte raz som vystískal otca a vyprevadil k východu z oddelenia. Zamávam mu už s úsmevom na perách. Sestrička ma vzala za ruku a priviedla do izby, aby som nezablúdil. Bolo to veľmi veľké oddelenie.
Na druhý deň tesne pred raňajkami ma k sebe zavolal pán primár. – Slavko budem ti musieť pichnúť injekciu… nebojíš sa? – nahodil jemný úsmev. – Nie nebojím, – poviem hrdo. – Tak mi daj rúčku, – požiadal ma. Smelo som mu ju vystrel. Musel mi odobrať krv na laboratórne vyšetrenie. – No tak ty si zlatý… ani slzičku si nevyronil, – pochválil ma. Odišiel som na svoju izbu. Vedel som sa už trochu zorientovať. V Bratislave na Kramároch som ležal mesiac, keď prišiel deň operácie. Večer pred operáciou mi dali klistýr na prečistenie čriev a žalúdka. Sestrička ma večer vykúpala. – No… zajtra dáme tej chorobe po nose, – pohladila ma po nose štíhlym ukazovákom a dala bozk na čelo. – Budete tam aj vy? – pýtam sa. – Áno a budem ti držať palce, aby ti choroba už dala pokoj, – pohladila mi trochu mokré vlasy. Osušila ma hebkou osuškou, prezliekla do čistého pyžama a odprevadila na izbu. – Prajem ti dobrú nôcku a vyspinkaj sa do ružova, – dala mi ešte jeden bozk na čelo.
Už skoro ráno ma previezli posteľou na operačnú sál a napichali do mňa nejaké injekcie. Ani neviem ako… zaspal som. Chvíľku som vôbec nevnímal svet okolo mňa… stalo sa to až trochu neskôr. Zahalila ma veľmi hustá tma… niečo ako železničný tunel a na jeho konci oslepujúce svetlo. Na moje telo prestala pôsobiť zemská príťažlivosť… Bol som ľahký ako pierko. Pozriem smerom dolu… Visím na operačnom stole, sťa prasa pri zabíjačke. Vidím ako moje krehké telo rozrezávajú a potôčiky krvi stekajú na dlážku. Sestrička podáva primárovi do rúk malú sekeru. Primár presekáva moje kosti. Začínam vnímať hlasy lekárov, sestričiek a neznesiteľné pískanie elektronických prístrojov. Nejaká záhadná sila ma začína priťahovať k oslepujúcemu svetlu. Obrátim sa tvárou k tej žiare. Letím obrovskou rýchlosťou, ale hlasy lekárov ešte stále počujem. – Pán primár… on nám odchádza, – vraví sestrička vystrašeným hlasom. Ešte raz hodím zrak smerom dole. Monitor ukazuje už len hrôzostrašnú rovnú čiaru. – Rýchlo defibrilátor musíme ho priviesť späť, – požiadal primár. Otočili ma hore značky a vidím ako elektródy prikladajú na môj hrudník… nadhodilo ma, ale ja nič necítim len letím ďalej a vzdiaľujem sa. Prenikavé svetlo už mám na dosah. Čím bližšie som k nemu tým viac pociťujem voľnosť. – Škoda ho, taký mladý chlapec a aký bol zlatý, – začul som smutný hlas sestričky. – Vrchná začnite písať… Smrť nastala o sedemnástej hodine… – Pán primár skúsme to ešte raz… – Sestra… je to zbytočné, veď ho oživujeme už päť minút… – Prosím, – požiadala ho jedna zo sestričiek so slzami v očiach. Bola to tá ktorá ma večer kúpala. – Myslíte? No tak to teda skúsme ešte raz, – hodil na ňu ustarostený pohľad. Znovu prikladajú na môj hrudník elektródy… prudké nadhodenie tela a ja zase nič necítim. Na monitore trošku vyskočila vlnovka a zase hrôzostrašná zelená linajka bez pravidelnej sínusoidy. – Je mi ľúto, je mŕtvy, – primár nechápavo krúti hlavou. – Prebuď sa prosím… nesmieš zomrieť… si veľmi mladý, – sestra mi robí masáž srdca. Slzy jej stekajú po tvári a padajú na moje bezduché telo. – Sestra… už mu nepomôžete, – odpovedá primár skleslým hlasom.
– – –
Po dosiahnutí svetla sa mi pred očami rozprestrela nádherná panoráma neopísateľnej krásy. Nejaká osoba mi vyšla v ústrety. Bola to moja nebohá prababka. – Slavko… ty tu ešte nepatríš a vráť sa pekne späť na zem. Si veľmi primladý na opustenie sveta. Čaká ťa ešte veľa dobrého. Mamka a ocko si to nezaslúžia, aby si ich opustil. Boli by veľmi smutní a ako batoľa si im narobil dosť veľa starostí… No tak sa vráť späť, – milo na mňa pozrela a pohladila ma po tvári. Uposlúchol som ju a začal vracať späť. Zamávam jej. Po preklenutí svetla znovu letím tmavým tunelom. Vniknem do svojho tela.
– – –
Niečo ma prudko potriaslo… Bol to defibrilátor. Pocítil som silné nadhodenie. Na monitore nabehla pravidelná vlnovka. – Uff… konečne, už som si myslel, že je po ňom. Položme ho na operačný stôl a v operácii budeme pokračovať, – vydýchol si. Sestrička mu utrela pot zo zvráskaveného čela. V hlbokom spánku ma držali celý týždeň, lebo operácia bola veľmi náročná na vtedajšie pomery. Vôbec som nevnímal okolitý svet. Po prebudení vedľa mojej postele sedel na stoličke ošetrovateľ tmavej pleti. Trochu ma to vyľakalo, lebo černocha som v živote nevidel. – Kde som to… v nebi, alebo v pekle? – zneli moje prvé slová. – Neboj sa… si v nemocnici, – odpovedal. V posteli som ležal dole bruchom z mierne vyvýšenými nohami, aby krv zhromažďujúca sa v mieste operácie odtekala cez tenkú hadičku do pripravenej fľaše stojacej na dlážke. Do žily v ľavej ruke mi vtekala krv, lebo som jej pri operácii stratil priveľa.
Po týždni ku mne došiel pán primár… – Tak čo, ako sa má náš malý pacient? Počas operácie si nám dal poriadne zabrať. Už som si myslel, že nás navždy opustíš… – Prečo? – pýtam sa. – Museli sme ťa oživovať, lebo si bol mŕtvy… – Ako mŕtvy? – nechápal som. – Nebilo ti srdiečko a ani si nedýchal. Mohol by si mi povedať, čo si videl na druhej strane? – mierne nadvihol hrubé obočie. – Akú druhú stranu spomínate? – pozerám na primára s tak trochu nechápavým výzorom v tvári. Akosi mi to vypadlo z hlavy… tmavý tunel, silne oslňujúce svetlo, nebohá prababka, jej slová a nádherná panoráma nevysvetliteľnej krásy. – No vtedy, keď si nebol tu na zemi, ale tam hore, – ukázal prstom smerom na plafón a čupol si k posteli. Pohladil ma po vlasoch. Na chvíľu som sa odmlčal… – Bola tam nádherná lúka plná kvetov od výmyslu sveta a rozprával som sa s nebohou prababkou. Ona mi povedal, že na opustenie zeme som ešte veľmi primladý a rodičom by bolo bezomňa veľmi smutno, – vyjasnilo sa mi v hlave. – Tak to teda mala pravdu. Ozaj si veľmi primladý, aby si opustil tento svet. Veď celý život je ešte len pred tebou. Čo by povedali tvoji spolužiaci, súdružka učiteľka a mnoho ďalších ľudí, čo ťa poznajú, keby si už nebol medzi nimi? Im by tiež bolo bez teba smutno a aj mne by si spôsobil veľký zármutok. Priviedol som ti niekoho, – vyčaril úsmev na perách a vstal od postele. Jeho kroky smerovali ku dverám. Do izby vstúpila moja už tak trochu známa a obľúbená sestra. – Ahoj… tak čo… dali sme tej chorobe po nose? – vyčarila milý úsmev a jemne ma pobozkala na zarosené čelo od potu. Srdce mi obliala veľká radosť, lebo som znovu uvidel moju milú sestričku. – Dá sa to vydržať, len ma trochu svrbí chrbát, – posťažujem sa. – To je v poriadku… z toho vyplýva, že miesto operácie sa ti hojí, – znovu sa na mňa milo usmiala a pohladila po vlasoch. Obaja s primárom opustili izbu. – Ešte sa pri tebe zastavím, – zneli jej posledné slová. Počas dňa ma navštívila ešte dvakrát. Mala totiž službu.
Na ďalší deň ku mne došla moja izbová lekárka. Bola to staršia pani tak trochu prešedivela nízkej strednej postavy. – Tak Slavko a teraz ti musím odpojím hadičku z miesta operácie, krv sa tam už nezhromažďuje. Trošku ťa to štipne, – upozornila ma. Pri vytrhnutí hadičky ma to ozaj trošku štiplo. – Zajtra sa budeme musieť rozlúčiť, lebo si pre teba prídu z lôžkovej časti detského chirurgického oddelenia, – oznámila mi. Už som sa veľmi tešil, že znovu budem medzi deťmi a pri svojej milej sestričke.
Nemocničné liečenie trvalo ešte dva mesiace. V každý pracovný deň ku mne došiel súkromný učiteľ, lebo som mal vymeškaných strašne veľa učebných hodín. Bol to tiež veľmi príjemný človek a naučil som sa pri ňom viac, ako v škole. Každý víkend nám dlhodobo nemocným a pripútaným na lôžko premietali rozprávky. Samozrejme, že sa k nám pridružili aj ostatné deti. Ani neviem ako… Dva mesiace zbehli sťa voda. Po prepustení z nemocnice som maródoval ešte jeden mesiac, aby sa narušený organizmus lepšie zregeneroval po ťažkej operácii.
V máji som nastúpil do školy. – Tak čo, už si zdravý? – pýtala sa ma triedna učiteľka. – Je to celkom v pohode, len mám ešte malé problémy pri chôdzi, – vravím a odovzdávam jej papier ohľadom oslobodenia od telesnej výchovy. – Choď si sadnúť do prvej lavice, – pohladila ma po vlasoch. Počas veľkej prestávky ma obkolesili moji spolužiaci… – Tak hovor… ako bolo v nemocnici? Čo ti tam robili? Nebál si sa? Pichali ti veľa injekcií? A mal si tam veľa priateľov? – kládli mi otázku za otázkou. Nestíhal som odpovedať. Piaty ročník som ukončil úspešne, i keď som bol prvý polrok neklasifikovaný z dôvodu dlhodobej neprítomnosti v škole. Veľmi mi pomohlo učenie v nemocnici súkromným učiteľom.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s