Ilustrácia: Logo AP (Denis)
Bol v lese už tretí deň, keď si odrazu uvedomil, že zablúdil. Chodník sa mu vytratil spod nôh akoby tam ani nikdy nebol. Slnko rýchlo klesalo za obzor a aj to málo svetla, ktoré preniklo cez hustý múr stromov sa rýchlo sa stenčovalo.
,,Beda,” pomyslel si, ,,stratený v Počarovanom lese, sám a míle vzdialený od akéhokoľvek ľudského obydlia. Ak rýchlo nenájdem cestu, už zrejme nikdy neuvidím biele múry svojho mesta ani nevezmem do rúk biele dlane svojej najdrahšej.”
Pútnik síce klesal na duchu a jeho myšlienky boli chmúrne, ale bol to mocný bojovník a neplánoval predať svoju kožu lacno. Po niekoľkých pokusoch sa mu podarilo založiť oheň pod starobylým stromom, ktorého koruna musela siahať vysoko nad strechu temného lesa. Nemal však dostatok dreva a nechcel ho ísť hľadať ďalej zo strachu, že by sa ešte viac vzdialil od chodníka. Uspokojil sa teda len s popadanými konárikmi hoci nevedel určiť, z akého stromu pochádzajú. Oheň dymil a horel zelenkavým plameňom a Pútnik pri ňom sedel s vytaseným mečom a očami na stopkách.
Svetla postupne ubúdalo, až nakoniec pod korunami stromov nastala noc a Pútnik zmieral túžbou zazrieť aspoň kúsok oblohy medzi stromami, aspoň jednu hviezdu. Ani raz však nepreklial deň, kedy sa vydal na cestu, pretože vedel, že také slová by v Počarovanom lese len vrhli temnejší tieň na jeho osud.
O Počarovanom lese sa hovorilo ako o najnebezpečnejšom mieste v celom kraji a nikto sa do neho neodvážil vstúpiť, pretože tam vraj na každého nešťastníka, ktorý by zišiel z cesty čakala smrť. Pútnik týmto slovám nikdy neveril – voči čarom a povedačkám sa staval s neveriacou mysľou a mal sa na pozore len pred nabrúseným ostrím a svižne vystreleným šípom. A predsa sa mu v srdci usadila tieseň, keď zistil, že najrýchlejšia cesta domov vedie cez Počarovaný les. Keby sa však bol vybral okľukou okolo, do Bieleho mesta by prišiel až o päť dní neskôr ako skrz les, a vediac o radostným správach od svojej manželky sa tam chcel dostať čo najskôr.
Teraz si však už svojím zbrklým rozhodnutím nebol taký istý a pohľadom sa snažil preniknúť cez tmu okolo seba a mal sa na pozore pred každým prasknutím halúzky.
***
Noc sa ešte ani nepreklenula do druhej polovice a na Pútnika začali padať driemoty. Bol na ceste už piaty deň a tri strávil v tiesnivom, dusnom vzduchu lesa a začala ho zmáhať únava. Bál sa však zaspať, pretože by sa tak mohol stať ľahkým cieľom pre akékoľvek divé zvery, ktoré mohli žiť v Počarovanom lese. Rozhodol sa preto vstať a poprechádzať sa okolo ohňa v nádeji, že ho to trocha preberie a uľaví jeho boľavým nohám. Neprešiel však ani päť krokov, keď odrazu zhrozene zastal a inštinktívne siahol po svojom meči, len aby si uvedomil, že ho nechal ležať na zemi pár centimetrov od ohniska. Vytasil teda aspoň krátku dýku, ktorú vždy nosil so sebou, a vystrel ju pred seba.
Keď totiž oheň zapraskal a k nebu sa vzniesol vysoký plameň, jeho svetlo ožiarilo cudziu tvár skrývajúcu sa v tieni stromov, pozorujúcu Pútnika nehybnými žltými očami.
,,Čo si zač?” zvolal Pútnik smerom k bytosti ukrytej pod nízkymi konármi, dýku pritom držal pevne v rukách. Nebál sa, ešte nie. Nemal prečo. Povedačkám o lesných duchoch neveril a bytosť pred ním mu ešte neublížila.
Bol len ostražitý.
Bytosť mu však neodpovedala, len ho ďalej pozorovala znepokojujúco žltými očami, ktoré boli okrem nejasného obrysu jediná vec, ktorú dokázal v sliepňavom svetle ohňa rozlíšiť.
Sklonil dýku, aby nepôsobil ako hrozba a kývol postave v tieni, aby pristúpila bližšie. ,,Poď do svetla,” zvolal nebojácnym hlasom, ,,je tu teplejšie.”
Očakával, že bytosť buď zmizne alebo sa na neho vrhne s neľudským výkrikom a mierne sa prikrčil, očakávajúc útok. Nestalo sa však jedno ani druhé; po krátkej chvíli urobila bytosť pár krokov, pristúpila ku kruhu svetla a Pútnik si ju tak mohol konečne obzrieť.
Mala podobu mladého muža oblečeného do čiernej tuniky s plášťom, ktorého kapucňu mal prehodenú cez hlavu a zakrývala mu tak kadere svetlohnedých vlasov, ktoré sa v žiare ohňa leskli ako zlato.
Keď sa Pútnik postavil vedľa neho, musel pozerať dohora, ak mu chcel pozrieť do tváre. Pristihol sa pri tom, že premýšľa, či sú mužove vlasy na dotyk také hebké ako tie jeho ženy.
Pár minút obaja len tak stáli, nehybne a ticho, hľadeli jeden na druhého a zdalo sa, že neznámy muž pozerá na Pútnika s rovnakou zvedavosťou ako on na neho.
,,Zišiel si z cesty.”
Pútnika mimovoľne striaslo, keď začul zamatový hlas muža so žltými očami. Nečakal, že bude hovoriť jeho jazykom a kým sa stačil spamätať, bytosť sa posadila na veľký kameň blízko ohňa a ukryla si dlane do rukávov plášťa. ,,Ak by ťa našiel niekto iný, ako ja, bol by si už mŕtvy,” skonštatoval mladík vecne, keď sa pohodlne usadil.
,,Viem sa brániť,” namietol Pútnik rýchlo, zdvihol zo zeme svoj meč a posadil sa oproti neznámemu, ktorý sa uškrnul.
,,Stál som tam asi dve hodiny, než si si ma všimol,” poznamenal sucho. ,,Mal som niekoľko šancí skočiť ti po krku.”
Pútnika pri tých slovách pochytila triaška, rýchlo sa však ovládol a zachoval si chladnú tvár. ,,Tak prečo si to potom neurobil?” opýtal sa.
Vyšší muž pokrčil plecami. ,,Neviem,” povedal. ,,Možno sa mi nechcelo. Možno sa mi nechcelo. A navyše ani nie som hladný.”
,,Ako sa voláš?” Len, čo Pútnik položil túto otázku, pocítil na sebe prekvapený pohľad dvoch žltých očí a on začal premýšľať, či bolo múdre opýtať sa ho na meno. Možno sa to nepatrí a možno lesní duchovia nemajú mená. Opäť sa pripravil na možný útok, ale muž pred ním si len zložil kapucňu a nechal svetlo ohňa, aby sa odrazilo od jeho vlasov.
,,Moje meno by si nedokázal vysloviť, nie v mojom rodnom jazyku,” povedal so zvláštnym úsmevom. ,,Ale môžeš mi hovoriť Aniku.”
,,Aniku,” zopakoval zamyslene Pútnik. To slovo zanechávalo na jeho jazyku príjemnú chuť a on si uvedomil, že z neho opadá nervozita aj ostražitosť.
,,Vyvediem ťa z lesa, ak chceš,” vyhlásil odrazu Aniku vážne. ,,Ale budem od teba za to niečo chcieť.”
Pútnik zdvihol hlavu, prekvapený náhlou ponukou. Jeho stretnutie s lesných duchom sa vôbec neuberalo smerom, aký popisovali povedačky starých tulákov.
,,A čo odo mňa budeš chcieť?” opýtal sa a bol pripravený dať mu čokoľvek, len nech sa už konečne dostane z lesa.
Lesný duch sa opäť usmial a v šere sa zaleskli jeho zuby. Pútnikovi sa na okamih zamarilo, že to boli ostré tesáky čierneho vlka.
,,Budem za to chcieť….” Na okamih sa odmlčal, akoby premýšľal a uprene pri tom hľadel na Pútnika. Ten mal dojem, že ten žltý pohľad vidí jeho myšlienky, jeho tajomstvá a nič pred ním nezostane ukryté. ,,Budem za to chcieť prameň tvojich vlasov,” dokončil Aniku pomaly a Pútnik sa zasmial.
,,Prameň mojich vlasov?”zvolal s uľaveným smiechom, ,,dám ti aj tri, ak ma skutočne vyvedieš z tohto pochmúrneho miesta.”
,,Tvoje vlasy sú ako oheň,” poznamenal Aniku zamyslene, po úsmeve na jeho tvári ani stopy. ,,Hrajú farbami umierajúcich listov a zapadajúceho slnka a nikdy som také u vašich ľudí nevidel.”
,,Dobre,” prikývol Pútnik a prestal sa smiať, keď uvidel, ako vážne sa lesný duch tvári. ,,Dám ti prameň svojich vlasov, ale až keď ma vyvedieš z lesa.”
,,To je spravodlivé,” vyhlásil Aniku spokojne a nahol sa k Pútnikovi, takže ich tváre sa takmer dotýkali. ,,Mali by sme našu dohodu stvrdiť.”
,,Tak dobre,” súhlasil Pútnik. ,,Ako váš ľud stvrdzuje dohody?”
,,Začneme bozkom,” uškrnul sa lesný duch a takemr nežne chytil do dlaní Pútnikovu tvár.
Ten sa nebránil.
***
Ráno prišlo nečakane a Pútnik sa prudko strhol zo spánku, náhle si uvedomujúc hrboľatosť zeme, na ktorej ležal, studený vzduch na jeho nahej pokožke a rýchlo chladnúce teplé miesto vedľa neho, kde ešte pred malou chvíľkou ležal Aniku. Práve jeho neprítomnosť bola to, čo ho prebudilo.
Ospalo sa posadil a pod krkom si pridržal Anikuho ťažký plášť, ktorým bol počas noci zakrytý. Lesného ducha nikde nevidel a na chvíľu ho premohla panika, strach, že ho oklamal a nechal ho napospas čiernej zlobe lesa.
Netrvalo však dlho a z húštia po jeho ľavici sa vynoril Aniku, oblečený vo svojich čiernych šatách. Rukávom si z úst utieral niečo červené a Pútnik si nebol istý, že to boli lesné maliny.
,,Ach, už si hore,” zvolal veselo, keď videl, že Pútnik ho pozoruje. ,,Nevedel som, kedy sa asi prebudíš. Nemám ani poňatia, ako dlho vy ľudia spíte.”
Posadil sa na zem vedľa Pútnika a akoby podvedome zablúdil rukou do jeho vlasov. Pútnikovi naskočila husia koža, ale dotyk mu bol príjemný a pristihol sa, že sa do neho opiera, zatiaľ čo lesný duch sa samoľúbo uškŕňa.
,,Obleč sa,” rozkázal mu a vytiahol mu ruku z vlasov. Pútnik mal čo robiť, aby nad stratou dotyku frustrovane nezastonal. ,,Naraňajkuješ sa po ceste, musíme vyraziť čo najskôr. Ak chceš odísť z lesa ešte pred svitaním, čaká nás celodenný pochod.”
Pútnik vstal a čiernu róbu zo seba nechal skĺznuť na zem pri jeho nohách.
Anikuho pobavený úsmev odhalil jeho vlčie zuby.
***
Lesný duch ho neviedol po chodníku; viedol ho pomedzi pichľavé húštiny a husté kríky, skrz úzke stružky potôčikov, ktoré sa kľukatili cez celý les a priťahovali roje komárov.
Zatiaľ čo Aniku sa cez nízky konáre a vyššie kriačiny pohyboval s ladnosťou a svižnosťou lane, Pútnik bol čoskoro vyčerpaný a zúfalo túžil po odpočinku. Vo vlasoch mal zamotané tenké konáriky a lístie a kožu, ktorú nemal zakrytú mal čoskoro celú doškriabanú, červenú a opuchnutú od štípancov. Keď sa lesného ducha napoludnie zúbožene opýtal, prečo nejdú po chodníku, Aniku mu odpovedal, že to už pre nich nie je bezpečné. Viac mu nepovedal a Pútnik bol príliš unavený na to, aby vyzvedal viac.
Boli na ceste už takmer celý deň, keď si Pútnik s radosťou v srdci všimol, že stromy okolo nich konečne začínajú rednúť a pomedzi ich konáre preniká čoraz viac svetla. Husté kríky taktiež začínali miznúť a čoskoro položil nohu na mäkkú rovnú lesnú pôdu, pokrytú len vrstvou machu a tlejúcich listov. Keď zodvihol hlavu a pozrel sa pred seba, zbadal, že les náhle končil a medzi stromami sa črtala zelená lúka zaliata slnkom.
Aniku zastal pár krokom za ním, neprekročil pomyslenú čiaru oddeľujúcu Počarovaný les od zvyšku sveta.
,,Tu sa naše cesty rozídu, Pútnik,” vyhlásil lesný duch potichu, akoby smutne, a Pútnik si všimol, že si cez hlavu opäť prehodil kapucňu. ,,Nezabudol si na našu dohodu, alebo áno?” Naklonil hlavu nabok ako zvedavé dieťa, netrpezlivo očakávajúc Pútnikovu reakciu.
,,Nie….” odvetil mu zamyslene a pravou rukou si váhavo siahol na opasok, z ktorého mu visela jeho krátka dýka. ,,Pravdaže som nezabudol.” Pomaly ju vytiahol z pošvy a zodvihol si ju k hlave, chytiac do druhej ruky pramienok svojich medených vlasov.
Aniku ho sústredene sledoval, žlté oči mu svietili z tieňa kapucne a Pútnika na moment premohol závrat, svet sa s ním zatočil a všetky zmysly na neho kričali, aby sa otočil a utiekol preč, čo najďalej od lesného ducha, do bezpečia, tam, kde nad ním už Počarovaný les nebude mať moc.
Zvalil to však na dusný vzduch a zostal stáť na mieste. Sľúbil lesnému duchovi svoje vlasy a on je muž slova. Dohody vždy dodrží.
Jediným rýchlym pohybom odrezal prameň vlasov spoza pravého ucha a bez slova ho podal Anikuovi, ktorý sa za ním bez slova natiahol.
Až keď uvidel spokojný úsmev lesného ducha, obrátil sa na odchod s pocitom, že to už viac nevydrží, že ho stiesnená atmosféra lesa zabíja a musí sa dostať preč. Hlava sa mu motala a kolená akoby nedokázali niesť jeho váhu. Už tam nevydrží ani o minútu dlhšie. Zastavil ho však hypnotický hlas, ktorý ho prinútil zostať na mieste.
,,Ja som ti dal svoje meno, Pútnik,” zavolal za ním Aniku zvláštnym tónom, ,,neprezradíš mi ty svoje?”
Niečo mu hovorilo, aby mlčal, aby len pre všetko na svete neprezradil lesnému duchovi svoje meno, pretože je to tá posledná vec, ktorá ho drží v bezpečí, ale v hlave mu stále znel jeho hlas a neustále musel myslieť na dotyk jeho horúcich rúk.
,,Oberyn,” odpovedal napokon chrapľavo, zvuk si ledva hľadajúc cestu spomedzi jeho popraskaných pier. ,,Volám sa Oberyn.”
Aniku meravo prikývol a pramienok červených vlasov zmizol v koženom vrecku na jeho opasku. ,,Rád som ťa spoznal, Oberyn,” povedal vážne. ,,Niečo mi hovorí, že sa ešte stretneme.”
Zmizol ako hmla a Pútnik by bol prisahal, že sa mu to celé prisnilo nebyť kratších vlasov za jeho pravým uchom a ledva viditeľných modrín na jeho krku a hrudi.
***
Po dlhých dňoch strávených bez možnosti pohľadu na jasnú oblohu sa jej Oberyn nedokázal nabažiť. Biele múry jeho mesta sa majestátne vypínali oproti modrej oblohe a vojaci stojaci na svojich miestach na hradbách poslušne salutovali, keď uvideli svojho kráľa vracajúceho sa z dlhej cesty. Mesto ho privítalo so všetkými poctami a manželka synom, ktorý mal vlasy presne takej istej červenej farby ako on, ale i napriek tomuto všetkému nedokázal nájsť pokoj.
V myšlienkach sa neustále musel vracať do temnoty Počarovaného lesa a hoci jeho kráľovná bola mladá, krásna a múdra, on myslel na lesného ducha.
Týždeň po svojom návrate začal náhle chradnúť. Nedokázal spať a nemohol jesť, netešil sa z teplých slnečných lúčov na svojej koži, netešili ho slová jeho manželky, ani pohľad na syna. Strácal sa a felčiary mu dlho nedokázali pomôcť, pretože nevedeli, čo mu vlastne je. Až napokon prišiel počas Svätojýnskej noci neznámy liečiteľ, o ktorom sa hovorilo, že po meste robil zázraky a kráľovná ho dala zavolať do paláca, aby sa pozrel na jej manžela. Ten mu venoval len jeden krátky pohľad, bezmocne pokrčil plecami a ukryl si dlane do rukávov svojho čierneho plášťa.
,,Jeho duša zostala v Počarovanom lese,” povedal vážne. ,,Ukradol mu ju lesný duch a teraz ho k sebe volá.”
Kráľovná prepukla v plač a ukryla si tvár do dlaní. ,,Nie je nič, čo by sa dalo robiť?” opýtala sa a zahľadela sa svojmu manželovi do tváre. Už celé dni nepovedal ani slovo, len hľadel von oknom na vzdialené vrcholce stromov Počarovaného lesa.
,,Treba nájsť ducha, ktorý mu dušu zobral,” odvetil Liečiteľ zamatovým hlasom. ,,Treba nájsť ducha, ktorý mu počaroval a prinútiť ho, aby odvolal dohodu, ktorú s ním uzavrel.”
Kráľovná na neho pozrela s nádejou v očiach a zúfalo ho chytila za ruku. ,,Prosím, pomôžte mu,” zvolala, ,,nájdite toho lesného ducha a zrušte tú dohodu.”
,,Budem ho musieť zobrať zo sebou,” povedal Liečiteľ a kývol na kráľa. ,,Bude so mnou musieť opäť vstúpiť do Počarovaného lesa.”
,,Urobte čokoľvek, len nech ho to zachráni.”
Nevšimla si, že Liečiteľ sa pod tmavou kapucňou uškrnul.
,,Vieš,” začal Pútnik a obrátil hlavu, aby mal lepší výhľad na Anikuho, ktorý sa rozvaľoval vedľa neho, ,,mohol si jej povedať, že to “zrušenie dohody” znamenalo, že si mi nikdy neukázal cestu a ja tu musím ostať.”
Aniku vyceril zuby a pretočil sa, takže ležal na bruchu a mohol pobavene pozorovať nahého muža vedľa seba. ,,Prečo, vadí ti to?”
Oberyn sa uškrnul a Aniku zacítil náhly príval hrdosti keď sa pozrel do jeho jasnožltých očí. Musel uznať, že s ryšavými vlasmi vyzerali dobre. ,,Nie veľmi,” odvetil, ,,tu sa mi to páči viac.”
Nahol sa bližšie k Anikuovi a vzal jeho tvár do dlaní, aby ho pobozkal. Vyšší muž bol však svižnejší a rýchlo sa pretočil, takže sedel na Oberynovej hrudi a prebral kontrolu nad situáciou.
,,Vitaj na temnej strane, Pútnik,” zašepkal mu do ucha a vkĺzol rukou do jeho červených vlasov, pevne ich zvierajúc až kým menší muž nevydal tichý ston.
Dvaja lesní duchovia strávili na lesnej pôde celú Svätojánsku noc. A po nej aj každú ďalšiu.
Amatérske príbehy 