Simona Gray Les mŕtvych


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: Dreyonea

Obeť
Zaujímalo ho, či sa po vojne niekto dozvie, čo sa s nimi stalo. Či niekoho bude zaujímať, kam sa podeli. Prečo sa nevrátili domov spolu s ostatnými.
Desila ho predstava, že ich len prehltne zem a tým to skončí, nikomu nebudú chýbať, nikto nevyroní slzu nad ich hrobom, pretože nebudú vedieť, kde ležia. Možno si na nich nikto nespomenie, pretože ich mená budú vymazané z histórie, a nikto nebude mať odvahu ukázať na biele miesta a opýtať sa čo tam bolo. Možno to bude akoby ani nikdy neexistovali.
Bola tma a všade okolo znela streľba. Prehlušovala ľudské výkriky, prehlušovala plač mužov, ktorých vliekli na smrť.
Spomenul si na svoju matku. Na to, ako plakala a prosila ho, aby neodchádzal. Ako jej sľúbil, že sa čoskoro vráti domov.
Nemal sľubovať niečo, nad čím nemal nijakú moc. Do očí sa mu začnú tlačiť slzy. Výkriky zaznievajú bližšie a bližšie.
Je nemožné povedať, kedy sa vráti domov.
Nikto z nich sa nevráti, pretože ich nepriateľ je rudé monštrum, kolos, ktorému nezáleží na ničom a na nikom.
Zatvorí oči a hneď to aj oľutuje, pretože zakopne o hrubý koreň stromu a vojak za ním mu zaborí medzi lopatky hlaveň svojej zbrane. Čosi na neho vykríkne a on zvažuje, že sa otočí a jednu mu vrazí, aspoň mu zlomí nos, urobí aspoň niečo, nech je to akokoľvek zúfalé, len aby nemal pocit, že ho odviedli bez boja.
Nakoniec ale neurobí nič, len ďalej kráča, pretože všade okolo neho sú ľudia, ktorí už viac nie sú ľuďmi, len mechanické príšery a tiene. Kráča ďalej s pohľadom upreným na chrbát väzňa pred sebou a v duchu sa začína domáhať Boha. Boha, o ktorom mu matka hovorila, že je stále s ním, že na neho dáva pozor a zosiela svojich anjelov, aby ho chránili. Teraz je ten Boh asi príliš zaneprázdnený, pretože naňho v celom svete volajú stovky ľudí, a on nemôže byť pri každom jednom z nich. Zrejme mu už aj dávno došli anjeli. A možno, možno bol taký znechutený, keď sa na nich pozrel z nebies, že sa rozhodol, že ich nechá napospas ich osudu. Že ich nechá, aby sa navzájom vyvraždili, všetci do jedného, a on potom stvorí ďalšieho človeka, dokonalejšieho ako toho predtým.
Existovala však i možnosť, že jeho matka, že všetky matky sa mýlia a nebdie nad nimi nijaký Boh. Ak by to totiž bol taký milujúci otec, ako o ňom hovoria, dovolil by, aby jeho synovia trpeli v tme a boli vedení na smrť ako baránky?
Boli stratení, všetci, celá jedna várka, ktorú priviedli po zotmení, pod rúškom tmy, viac ako tristo duší, ktoré musia umrieť. Aj všetci ostatní. Všetkých ich čaká smrť. Nepriateľ si rozdelil ich zem, vzal im ich slobodu a teraz si berie aj ich životy.
Do svitania bolo už len pár hodín, ale on vedel, že ho už nezažije. Tentoraz ho pred diabolskou mocou noci nezachráni zakikiríkanie kohúta, ako keď bol malé dieťa. Teraz je príšera spod postele skutočná a zje ho zaživa.
A potom aj všetkých ostatných.
Zastane.
Už čoskoro. Už je pred ním len pár ľudí. Už len chvíľa a všetko sa skončí. Bude môcť ísť domov.
Príde mu zle a kolená sa mu začnú podlamovať. Všade okolo neho je smrť, prichádza každých pár minút. Telá padajú k zemi takmer synchronizovane, padnú do prachu a už nevstanú, a potom na ich miesto naženú ďalšieho nešťastníka. Všimne si, že zrýchľujú. Zrejme si uvedomili, že do rána to nestíhajú a musia sa poponáhľať.
Už len chvíľa.
Keď opäť pozrie pred seba, žalúdok mu urobí salto, pretože tam vidí toho mladého dôstojníka, s ktorým sa zhováral v tábore. Pochádzali z rovnakého mesta, mal vlasy červené ako mrkva, a nemal tu byť. Nikto z nich tu nemal byť, ale nie on, on nie, takmer chlapec, takmer dieťa, ktorého doma čakala matka. Bože, ak existuješ, ak ti na nás záleží, nenechaj ho umrieť. Nenechaj už nikoho z nás umrieť.
Boh sa však neozýva, a keď sa za chlapca postaví vojak a priloží mu zbraň na zátylok, on je jediný, ktorý mu hľadí do očí. Snaží sa ho pohľadom upokojiť, snaží sa vsugerovať mu myšlienku, že všetko bude dobré, ale nedarí sa mu to, keď tomu sám neverí. Drobné telo padne na zem s tupým buchnutím, a Boh stále nič neurobil.
Je to tu.
Je na rade.
Postavia ho tesne k okraju plytkej jamy, v ktorej ležia desiatky tiel, ale on pozerá len na ryšavého chlapca, cítiac ľútosť a hnev. Jeho slepé zelené oči pozerajú na hviezdnatú oblohu. Ako môžu svietiť hviezdy, keď ich krv kropí zem?
Na zátylku zacíti chladivý dotyk kovu. Uvedomí si, že na jeho rozhorúčenej pokožke je to takmer príjemné.
Nezatvorí oči; uprene pozerá na vojaka pred sebou, na toho, ktorý to má všetko na starosti. Vyzerá ako človek. Ale nie je to človek.
Dá do toho pohľadu toľko nenávisti, koľko dokáže a krvavému dôstojníkovi sa to, samozrejme, nepáči. Vrazí mu a čosi na neho kričí; chce, aby zavrel oči, aby na neho nepozeral.
Zbabelec.
Potkan.
Sviňa.
Na perách sa mu pomaly sformuje pohŕdavý úsmev a napľuje mu k nohám.
Vojak, ktorý stál za ním sa toho pohybu zľakol, neočakával to, a tak vystrelí. Prestrelí mu krk a on padne na zem, na ryšavcovo mŕtve telo, dusiac sa vlastnou krvou.
V zornom poli má len mŕtve telá a čižmy svojich vrahov, ktoré tmavnú. Zatvorí oči. Spomína na svoj rodný dom a premýšľa, ako sa asi bude tváriť jeho matka, keď sa dnes tak neočakávane ukáže vo dverách. Prekvapí ju.
Výstrely sa lesom mŕtvych ozývajú až kým nesvitne chladné, aprílové ráno. Vtáci ho však tentokrát neohlásia spevom a medzi stromami sa drží mŕtve ticho.

Kat

Keď mu povedali čo má urobiť, nepýtal sa prečo. Nikdy sa na nič nepýtal, nespochybňoval metódy a rozhodnutia dôstojníkov, a to z neho robilo dobrého vojaka. Bol dobrý vojak a to bol jeden z dôvodov, prečo ho spolu s inými vybrali a odviezli na odľahlé miesto, dali im tam do ruky zbrane a povedali, že to, čo teraz urobia, robia pre vlasť a budú o tom mlčať, až kým im nepovedia inak.
Nabil teda svoju zbraň a bol dobrým vojakom.
Byť dobrým vojakom ale neznamená, že prestanete byť človekom, hoci občas si želal, aby to tak bolo.
Celú noc stál na vlhkej lesnej pôde, načúval cvakaniu a výstrelom ich zbraní a ignoroval výkriky tých, o ktorých im povedali, že sú to nepriatelia. On totiž vedel, že nie sú, nehovorili správnou rečou a vôbec nevyzerali nebezpečne. Boli to obete, ktoré sa ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi a odmietali sa vzdať ktorémukoľvek z nich. Príliš hrdí na to, aby dobrovoľne prijali cudzie názory a ideológie, a príliš slabí na to, aby povedali nie a postavili sa im.
Neprestával si opakovať, že to robí pre vlasť, ale táto technika padla s prvým mužom, ktorý sa mu zvalil do blata pri nohách.
Takmer mu prišlo zle.
Takmer, pretože bol dobrý vojak a dobrý vojak vždy plní rozkazy, i keď to občas znamená, že nemôže byť dobrým človekom.
Keď obloha celkom sčernela a v nevidomých očiach mŕtvych sa začali odrážať hviezdy, začal si sám pre seba v duchu odpočítavať v nádeji, že tak upokojí svoje rozdrásané nervy. Že bude schopný sústrediť sa na niečo iné, ako na kovový pach krvi, ktorý mu stúpal k nozdrám a usádzal sa tam. Matne si spomínal, že niečo také robil už ako dieťa, keď sa potreboval upokojiť; počítal od desať, stále dokola a dokola, znova a znova, neustále si opakujúc, že to už počíta naposledy.
Už len desať ľudí, opakoval si v duchu, hoci dobre vedel, že to nie je pravda. Už zastrelím len desať ľudí, a potom to skončí.
Z jednej desiatky sa ale stala ďalšia, a po nej opäť odznova, presne ako keď bol dieťa. Vedel, že to nemá zmysel či bude počítať alebo nie, bude tam stáť, nabíjať a strieľať až do rána, alebo kým plukovník nepovie dosť.
Ráno bolo však ešte ďaleko za Uralom a plukovník stál nehybne, pasívne, nezainteresovane dohliadal na masaker, uprostred ktorého stál.
Desať…
Nízky, chudý muž so šedivejúcimi vlasmi, ktorý sa odmietal otočiť chrbtom a tak ho musel zastreliť odpredu, takže posledná vec, ktorú vo svojom živote videl, bola jeho tvár, tvár jeho kata a hlaveň zbrane. Mal sa radšej otočiť a pozerať na hviezdy.
Deväť…
Vysoký, chudý vojak so strapatými vlasmi, ktorý niečo zúfalo vykrikoval. Zazdalo sa mu, že v jeho zmätenej reči začul slovo mama.
Osem…
Sedem…
Šesť…
Päť…
Vysoký, kostnatý chlapec s červenými vlasmi v dôstojníckej uniforme, primladý na to, aby ju nosil a primladý na to, aby tam vôbec bol. V bledej tvári posiatej pehami mal strach, a kým ho zastrelil (pretože to musel urobiť, musel zastreliť všetkých, aj toho chlapca, pretože bol dobrý vojak a keď vojna skončí, možno bude môcť opäť byť aj dobrým človekom), krátko pozrel na ďalšieho väzňa a potom vyvrátil hlavu k oblohe.
Jeho telo dopadlo na zem ako všetky ostatné.
Štyri…
Tento tvrdým pohľadom prevŕtaval plukovníka, ktorému sa to nepáčilo. Niekoľkokrát naňho zakričal, aby pozeral na zem, ale on nepočúval. Možno nerozumel. Keď napľul plukovníkovi k nohám, prekvapilo ho to tak strašne, že vystrelil skôr a trafil ho do krku. Spadol k červenovlasému chlapcovi a mykal sa, kašľal, snažil sa nadýchnuť a z krku sa mu valila krv.
Nebol ale čas pozastaviť sa nad tým, nebol čas uštedriť mu ešte jeden výstrel z milosti, aby ukončil jeho trápenie. Nebol čas ani vhodné miesto dovoliť výčitkám svedomia, aby sa vynorili na povrch.
Dobrí vojaci nemajú výčitky svedomia a to ich odlišuje od dobrých ľudí, ktorí sú zvyčajne zlými vojakmi.
Treba pokračovať, lebo ráno je ešte stále za Uralom a plukovník stále nedal nové rozkazy.
Tri…
Dva…
Jedna…
Ten muž bol ešte stále nažive a prestal sa trepať až vtedy, keď ho prikryli telá ďalšej desiatky.

Keď napokon svitlo ráno a denné svetlo odhalilo jatky a smrť okolo nich, plukovník konečne drsne zakričal, že je koniec. Vtedy jeden z jeho vojakov klesol na všetky štyri, do blata zmiešaného s krvou a opakoval, že on v tú noc zabil len desiatich ľudí.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s