Slavomír Majcher z Trebišova – Sánkovačka


KOREKCIA: Lucia
ILUSTRÁCIA: Slavomír Majcher z Trebišova

 

Písal sa december roku 1984, keď sme s priateľom Víťazoslavom cez víkend navštívili nášho veľmi dobrého dlhoročného priateľa, ktorý býva v nádhernej dedinke Jablonov, neďaleko Spišského Podhradia. Osemnásť rokov sme spolu vyrastali v jednom vchode, no keď priateľovi zomrel otec, odsťahoval sa. Dedinka sa nachádzala v lone nádhernej matky prírody. Asi päť kilometrov od nej sa na kopci pnel obrovský Spišský hrad, ktorý splýval s nádhernou prírodou. Žiaľ, tá bola zatiaľ bez snehu.
O pol ôsmej ráno sme vycestovali vlakom z Trebišova. Vonku poriadne fúkalo. Po nástupe sme vošli do voľného kupé, v ktorom bolo našťastie príjemne teplo. Cestu sme si krátili hraním kariet. Keď nás omrzeli, prišli na rad kocky. Cesta ubiehala jedna radosť. Na stanici v Michaľanoch sme museli prestupovať na prípoj do Košíc. Tam naše čakanie na ďalší spoj smerom na Spišskú Novú Ves trvalo o niečo dlhšie (takmer hodinu), a tak sme si zašli do staničného bufetu na malé občerstvenie a pivo.
Po dlhom čakaní sme konečne nastúpili do vlaku, ktorý nás vzal k nášmu priateľovi. V Spišských Vlachoch sme opäť čakali na prípoj motorového vlaku. Oči mi lietali po okolí, ale žiaľ, po snehu ani chýru, ani slychu.
– A sme sa dosánkovali, – povedal som priateľovi.
– Neboj sa, pozri na západ, aké sú tam ťažké mračná, – upokojoval ma.
– Skôr by som povedal, že bude poriadny lejak a poľadovica! – odvetil som, tak trochu nahnevaný na sivobiele mračná.
Mrazivý vietor neustále fučal. Konečne dorazil Motoráčik – tak som ho nazval. Bol to len jeden vagón spolu s riadiacou kabínou. Nastúpili sme. Zhruba o pol hodinu sme dorazili do Spišského Podhradia. Zrak mi ihneď padol na mohutný Spišský hrad, najväčší v Európe. Dedinka Spišské Podhradie bola vzdialená od Jablonova asi päť kilometrov. K priateľovi sme sa vybrali pešo, čakať na autobus by bolo márne.
Pri silnom vetre sme poriadne premrzli. Mrazivý vzduch sa nám tlačil až pod nechty. Potôčik tečúci popri ceste bol ukrytý pod hrubou vrstvou ľadu. Konečne sme dorazili k priateľovi, aj keď zmrznutí ako cencúle. Nos a líca sme mali červené sťa čerstvé jahody. Teta nás usadila do kuchyne, zatiaľ čo chystala voňavý teplý čaj s rumom, aby sme sa trochu zohriali.
– Prišli sme sem, že sa trochu posánkujeme, ale nevidím žiaden sneh! – vravím trochu podráždene.
– Neboj sa ty nič, uvidíš, že sa posánkujeme. U nás je počasie nevyspytateľné. Doobeda teplo a poobede začne snežiť, – povzbudil ma Peter. Len čo to dopovedal, pozrel som na okno a div sa svetu- vonku nebolo vidieť na špičku nosa. Z neba padali vločky obrovské ako pingpongové loptičky. Oči sa mi rozžiarili veľkou radosťou.
– Čo som ti hovoril? – usmial sa na mňa popod fúzy. Teta pripravila neskorý obed. Keď sme sa najedli, poďho do krčmičky povyše dedinky.
– Nie že sa napijete! – vystríhala nás teta.
– Nebojte sa, nenapijeme, – odpovedal som za všetkých.
Čerstvo napadaný sneh nám vŕzgal pod nohami. Za krátky čas ho napadalo zhruba päť centimetrov. Obrovské vločky nám padali do tváre. Po príchode do krčmičky sme vyzerali ako snehuliaci. Usadili sme sa za najbližší stôl.
– Dobrý večer, čo vám prinesiem? – prišla k nám mladá, vysoká a veľmi pekná čašníčka. Mohla mať okolo dvadsiatky.
– Tri pivá a tri poldeci slivovice, – objednal Peter.
– Hneď to bude, – nespúšťala zo mňa oči. Zvrtla sa na podpätku a pri odchode sa na mňa milo usmiala. ´Možno sa jej páčim,´ preletelo mi hlavou. Mladík sediaci pri vedľajšom stole na mňa hodil vyčítavý pohľad.
– To je jej priateľ, teda aspoň si to myslí, – povedal mi Peter a hneď dodal, – ale Mariena oňho nejaví záujem.
Neprešlo ani desať minút, keď tri krígle zlatého moku a tri poldecáky stáli na našom stole.
– Budete si ešte niečo prosiť? – zaznel mi v ušiach jej milý hlas.
– Ovčí syr máte? – vyletelo mi z úst.
– Áno, – odpovedala.
– Tak nám, prosím, doneste tridsať deka, – opätoval som jej milý pohľad.
Mladík ma znovu prebodol vyčítavým pohľadom. Veľmi sa mu nepáčilo, že flirtujem s jeho, povedzme, frajerkou. Pravdepodobne nechápal, že nejde o flirt, ale len o objednávku. Vstal od stola a jeho kroky smerovali ku nám.
– Počúvaj ma, ty frajer, to je moje dievča, tak jej daj pokoj! – zvýšil na mňa hlas. Mariena si to všimla a hneď k nemu pribehla.
– Ja nie som žiadne “tvoje dievča“! Daj pokoj zákazníkom, lebo budem musieť zakročiť! – zvraštila tenké obočie a odstrčila ho od nášho stola. Mladík chtiac-nechtiac odišiel späť na svoje miesto. Mariena nám priniesla na kocky pokrájaný syr posypaný červenou mletou paprikou a nadrobno posekanou cibuľkou. K syru pribudol aj košík plný čerstvo nakrájaného chleba. Vypili sme ešte po pive a opustili dobre vyhriatu krčmičku.
Vonku stále poriadne snežilo a kým sme sedeli v krčme pribudlo zhruba ďalších desať centimetrov snehu. Po príchode sme sa navečerali a začali hrať karty, v televízore nedávali nič zaujímavé. Spať sme išli približne o polnoci.
Po raňajkách Peter vybral sane z komory a mohli sme vyraziť na sánkovačku. Počas noci napadlo ešte viac snehu. So sánkovačkou sme začínali na menšom kopčeku v ich záhrade.
– Poďme tam, – ukazoval som rukou. Za ich záhradou bol naozaj veľký kopec. Čím vyššie sme kráčali, tým bol sneh hlbší. Vyšli sme takmer na vrchol kopca, aby bola sánkovačka čo najlepšia. Od záhrady sme boli vzdialení okolo dvesto metrov, tam vyzeral terén najlepšie na spúšťanie sa na saniach. Žiaden väčší výmoľ, len rovná cesta.
Ako prvý sa spustil Peter, aby preskúmal dráhu. Keď vyštartoval, nevideli sme nič, len veľký kúdoľ čerstvo napadaného snehu.
– Peter, žiješ? – obával sa Víťazoslav.
-Nemaj strach, som v úplnom poriadku, – odpovedal. Po vytiahnutí saní sa spustil ako druhý Víťazoslav. Počas trasy natrafil na zabudnutý hasiaci prístroj, ktorý ho vyvrátil do snehu. Pod hrubou vrstvou ho nebolo vidno. Ďalším respondentom som bol ja. Ľahnem a odrážam sa. Sypký sneh ma pichal do tváre ako ihly. Ešte niekoľkokrát sme sa spustili a vrátili sa späť. Silný mráz nás poriadne vyštípal. Bola to naozaj výborná sánkovačka.
Do Spišského Podhradia sme dorazili okolo druhej popoludní. Sprevádzal nás aj Peter. Po rozlúčke sme nastúpili do preplneného vlaku.
Tak skončil môj príbeh o sánkovačke v dedinke Jablonov. Všetko dopadlo dobre a na tento pekný výlet sme ešte dlho spomínali.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s