Simona Gray – Keď Smrtka zaklope na dvere

Ilustrácia: Peter Papcun

Jej Smrtka si po ňu prišla o druhej ráno a z nejakého neznámeho dôvodu na seba vzala podobu Ewana McGregora.

Treba asi dodať, že keď sa Maya v tú nekresťanskú hodinu vyštverala z postele a otvorila dvere len na to, aby pred svojimi dvermi objavila ryšavého Škóta v čiernom plášti s kosou v ruke, rozhodne nebola pobavená.

,,Je pol druhej ráno a Halloween bude až o mesiac,” zašomrala, ,,ktokoľvek si, vráť sa ráno, aby som ťa mohla vyberane poslať do horúcich pekiel, pretože teraz mi nenapadá nič múdre.” Po týchto slovách sa chystala zabuchnúť zmätenému Smrtiakovi dvere pred nosom. Ten však nestratil duchaprítomnosť a strčil nohu medzi dvere, čím si vyslúžil namrzané zavrčanie od spánkom deprimovanej spisovateľky.

,,Som Smrť a prišiel som si po teba,” povedal rýchlo, spomínajúc si na školenie, ktoré dostal po svojom postúpení z rádového pomocníka na samostatného Smrtiaka.

Maya nadvihla obočie a pobavene si ho premerala. ,,To je vtip?”

,,Hm…nie?”

,,Vedela som, že nie je dobrý nápad otvárať tú fľašu vína navečer,” poznamenala žena stojaca vo dverách, viac pre seba ako pre neho. Potom ale rýchlo zodvihla hlavu a venovala mu ten najdesivejší úsmev, aký kedy videl. Začínal mať z toho zlý pocit.

,,Netušila som, že McGregor pracuje ako Smrtka. Som si istá, že väčšina žien takto umiera s úsmevom na tvári,” poznamenala so šialeným úškrnom.

Smrtiak (ktorého meno bolo Ben, čo v skutočnosti nikoho veľmi nezaujímalo, ale jemu to dodávalo pocit individuality) sa začínal cítiť trochu nepríjemne. Tá žena vyzerala šialene. Celkom určite bola šialená. Pošúchal nohami a prehodil si kosu do druhej ruky. Začínali sa mu potiť dlane.

,,Hm…Ewan McGregor…pre nás nepracuje,” odpovedal nervózne, uhýbajúc očami zo strany na stranu. ,,Je…ešte stále nažive…A…slávni ľudia pre nás v skutočnosti nepracujú…my na seba len berieme ich podoby….”

Maya chápavo pokyvkala hlavou. ,,Áno, samozrejme,” povedala, ,,človek skôr odíde dobrovoľne s niekým známym ako s cudzincom. Máš ale nejaký konkrétny dôvod na to, prečo vyzeráš ako Ewan McGregor?” Podozrievavo na neho pozrela a on preglgol. Sklonil hlavu a prikývol. Nevedel si pomôcť, ale tá žena v ňom vyvolávala chuť prepadnúť sa pod čiernu zem. Bola to jeho prvá úloha a frustrovalo ho to.

,,Nuž….ale musíš ísť so mnou,” naliehal a snažil sa dostať k veci, uvedomujúc si, ako detinsky znel jeho hlas.

,,A to už prečo?” opýtala sa a oprela sa o rám dverí, prekrížiac si ruky na hrudi.

Ben zažmurkal a opäť si prehodil kosu do druhej ruky. Nikto ho neučil, čo robiť, keď sa budúci zosnulý pýta také otázky. Asi bude musieť improvizovať. ,,Huh…no…si prvá v mojom zozname na tento týždeň.”

Skepticky nadvihla obočie tak vysoko, až jej zmizlo pod strapatou ofinou. ,,A si si tým úplne istý?”

,,Áno, som si istý!” vybuchol. ,,Mám ťa na zozname, je tu tvoje meno…” Rukou, ktorá od nervozity začínala nadobúdať svoju klasickú podobu zašmátral vo vnútornom vrecku plášťa a vytiahol odtiaľ starobylo vyzerajúci zvitok. Ťarbavo ho roztvoril, pričom mu takmer vypadla kosa a on ju ledva zachytil. Cítil, ako sa začína červenať.

,,Človek by si myslel, že technika došla už aj k vám,” poznamenala Maya s pozdvihnutým obočím.

,,No…keď k nám prišiel Steve Jobs, ponúkol sa, že nám to všetko zmodernizuje a zavedie elektronický systém, ale Smrť na tom nevedel narábať, tak to vyhlásil za Satanovo dielo a nechal Steva Jobsa, aby bol reinkarnovaný ako mních v stredoveku,” vysvetlil jej nervózne a prstom prechádzal po zozname mien napísaných starobylo vyzerajúcim kaligrafickým písmom. ,,Tu si!” zvolal náhle. ,,Maya S. Adlerová!”

Žena pred ním prepukla v hysterický smiech a on ju mohol len zmätene sledovať, nevediac čo robiť.

Bola definitívne šialená.

,,Maya S. Adlerová?” zvolala medzi záchvatmi smiechu. ,,Takže ona to urobila? Ona ma odsúdila na smrť? Si si istý, že si to neprečítal zle?”

Ben sa zamračil. Bola to rečnícka otázka, alebo spochybňovala jeho schopnosť čítať? I napriek tomu ale vrhol ďalší pohľad na zoznam vo svojej ruke. Maya S. Adler, stálo tam čierne na bielom.

,,Takže Maya musí z kola von,” dostala zo seba spisovateľka zamyslene, viac pre seba ako pre neho. ,,Vlastne som vedela, že to budem ja. Nechávala ma nažive už príliš dlho a nemalo to zmysel.”

,,Všetko umiera,” vyhlásil Ben, opäť si hmlisto vybavujúc lekcie od profesora Smrti. ,,Skôr či neskôr vyprší čas každej živej bytosti a na jej miesto príde niekto iný.”

Maya ho potľapkala po ramene. ,,Nechaj si to strašné klišé pre seba,” povedala mu. ,,Budem vám musieť napísať niečo lepšie. Originálnejšie. Povedz..existuje šanca, že sa na druhej strane stretnem s Poeom alebo Shakespearom?”

Ešte stále zmätený z jej náhlej zmeny správania prikývol a neprotestoval, keď prekročila prah domu a preplietla si ruku okolo jeho ramena.

,,Neznášam alegóriu, vieš?” zdôverila sa mu, keď kráčali po trávniku a dom sa im vzďaľoval. Neobzerala sa. ,,Ale ona hej. Ona ju miluje. Alegóriu a to, keď veci nedávajú zmysel. Občas si myslím, že tomu ani ona sama nerozumie.”

Teraz bol na rade on, aby chápavo prikývol a chlácholivo ju potľapkal po ruke. ,,Občas je v živote potrebné urobiť miesto pre trochu alegórie,” povedal jej. ,,Zopár nejasností, aby svet zostal krásny. Človeka by to predsa prestalo baviť, keby bolo všetko jasné, nie?” Odvážil sa na ňu usmiať a ona to gesto opätovala.

,,Možno máš pravdu,” povedala, keď prišli k starej železnej bráne, ktorú na záhrade predtým celkom iste nemala, ,,možno občas to jediné, čo potrebujeme, je trochu inotaje, ktorá nás nechá dumať nad významom toho všetkého.” Na chvíľu sa odmlčala a zastala. ,,Sľúb mi, že si ponecháš túto podobu,” usmiala sa na neho, ,,pristane ti.”

O druhej ráno sa prebudila z nepokojného sna. Nepremýšľajúc nad tým, čo robí, vzala zo stola nedokončený rukopis a hodila ho do ohňa, neprítomne sledovala, ako plamene oblizujú papier, ako atrament splýva s popolom.

Ráno našla v kozube len pár ohorených zdrapov papiera a na niektorých sa dalo prečítať meno. Maya S. Adler.