Našťastie sa boje skončili iba s niekoľkými ľahkými zraneniami a veľkým zatýkaním. Zatknutých mafiánov odviezli vrtuľníkom do Moskovského dobre stráženého väzenia.
Tatiana Dmitrievna po návrate z nevydarenej cesty zašla do svojej kancelárie, aby tajné dokumenty uložila v trezore vedľa svojho priečinku, ktorého kombináciu čísiel poznala iba ona. Nenápadne sa poobzerala, či ju niekto nesleduje. Po opustení kancelárie ju na ulici oslovil neznámy a vysoký sympatický chlap. – Dobrý deň! Vy ste Tatiana Dmitrievna? – vynoril sa spoza neďalekého rohu. – Áno… to som ja… a vy ste? – pozrela na neho prekvapeným pohľadom. – Prepáčte… nepredstavil som sa… Menujem sa Ziaren Darbis veľvyslanec z planéty Dragón, – uklonil hlavou a priložil dlaň na hruď. – Ako mi to môžete dokázať? – neverila mu. – Prosím… nasledujte ma, – požiadal ju o láskavosť a chytil za plece dlhými prstami. Tatiana sa cítila ako keby bola v tranze a poslušne ho nasledovala. Zašli za najbližší roh vysokej budovy do miestnosti podobnej garáže. Ziaren na divnom predmete naťukal palcom nejaký kód. V strede steny garáže vznikol priehľadný kruhový otvor z ktorého vytryskla belasá žiara… otvoril prechodový portál na planétu Dragón. Obaja vyšli na široké námestie v ktorého strede stála asi sto metrov vysoká snehobiela budova podobná egyptskej pyramíde. Po prebratí sa z tranzu… – Kde som to? Takú nádheru som ešte v živote nevidela. Azúrovo-modrá obloha, tá sýtosť a hustota zelenej trávy, sťa plyšový koberec, – lietala očami po neznámom svete. – Ste na planéte Dragón a pán prezident vás očakáva. Jeho kancelária je na najvyššom poschodí, – vošli do útrob budovy. Nastúpili do rýchlovýťahu, ktorý ich vyviezol na dvadsiate piate poschodie. Dvere prezidentskej kancelárie sa nachádzali oproti vstupným, fotobunkou riadeným, dverám rýchlovýťahu. Po výstupe kráčali širokou chodbou, ktorej steny boli obložené ebenovým drevom. Sklenené dvere sa samočinne otvorili… – Poďte ďalej… už vás čakám… som prezidentom zjednotenej planéty Dragón a moje meno je Drago Zardiel, – vstal z čierneho kresla a podišiel k nim s načiahnutou rukou. Bol to tridsaťročný, veľmi sympatický, vysoký chlap s mierne kučeravými čiernymi vlasmi. – Teší ma… ja som Tatiana Dmitrievna… špeciálna agentka a komisárka na Moskovskom komisariáte, – podala mu pravú ruku a jemne uklonila hlavou. Všetci traja zasadli do čiernych koženkových kresiel. – Slečna… – Áno? – pozrela sa mu do sivomodrých očí. – Môžem vás ponúknuť čiernou kávou? Je to pravá turecká káva, dovezená priamo z planéty Zem. Na našej planéte sa rastlinám čiernej kávy akosi nedarí… skúšame to už od samého začiatku našej spolupráce so Zemou, – milo na ňu pozrel a usmial sa. – Ďakujem… veľmi rada. Dnes som ešte kávu nepila, – oponovala mu milým úsmevom. Prezident stlačil nenápadné tlačítko na stole po pravej ruke. Malý robot, ktorý sa vynoril z nenápadného otvoru z hnedej koženkou obitej steny, ich všetkých obslúžil. – Prečo ste ma sem vlastne priviedli? – preletela pohľadom po celej kancelárii. Zrak jej ostal visieť na veľkých digitálnych hodinách vbudovaných do steny nad prezidentovou hlavou. Veľké zelené číslice ukazovali devätnásť hodín a tridsať minút miestneho času. – To je už toľko hodín? – vyhŕklo z nej. – Na vašej planéte je teraz momentálne šestnásť hodín, – odpovedal s úsmevom. Tatiana Dmitrievna sa zarazila… – Prečo ste ma sem priviedli? – zopakovala otázku. – Jeden náš dobrý známy vám odovzdal určité spisy a rád by som vedel, kde ste ich uložila. Nechceme, aby sa dostali do nesprávnych rúk, lebo by to mohlo vyvolať vojnu medzi dvoma svetmi, i keď sme mierumilovná civilizácia, – nahodil vážnu tvár. – Nemusíte mať obavu. Tie spisy som uložila vo svojom trezore vedľa môjho kancelárskeho stola a kombináciu čísiel poznám iba ja, – odpovedala s úsmevom na perách. – To ste ma ukľudnila, – oponoval jej úsmevom. Dopili kávu… – Môžete ma už vrátiť späť na Zem? Cítim sa tak trochu unavená, – požiadala. – Dovoľte, nech vás odprevadím, – ponúkol Ziaren svoju pravicu. – Veľmi rada a dovidenia pán prezident… dúfam, že sa ešte niekedy stretneme, – uklonila hlavou. Obaja vyšli z kancelárie a rýchlovýťahom sa zviezli na prízemie. – Slečna Dmitrievna… dovolíte, ešte jeden snímok na rozlúčku, ak sa nenahneváte? – Ale áno… veľmi rada, – nevedela však, že je to prístroj na čiastočné vymazanie pamäte. Ziaren znovu otvoril priechodový portál, aby sa Tatiana vrátila na Zem.
– – –
Z cely predbežného zadržania doviedol Alixij Mužnikov k výsluchu jedného zo zadržaných. – Prečo ste prenasledovali komisárku Dmitrievnu? – spýtal sa prísnym hlasom. – Budem odpovedať len v prítomnosti svojho právnika! – odvrkol drzým hlasom. – Nech sa páči… môžete si ho zavolať? – podal mu do ruky mobilný telefón. Vyťukal nejaké číslo… – Dobrý deň… tu je Alexander Drastnikov, mohli by ste mi dať k telefónu pána doktora Misižnikova? – požiadal ho k telefónu. – Je mi ľúto, ale pán doktor tu nie je… je niekde mimo vlasti, – ozval sa ženský príjemný hlas na druhej strane drôtu. – Tak čo… pán doktor nie je prítomný? – spýtal sa ironicky
a natiahol ruku po mobilnom telefóne. – V poriadku… Komisárku Dmitrievnu sme prenasledovali preto, lebo má spisy, ktoré patria nášmu šéfovi! – odpovedal. – Ja som počul niečo iné! Tie spisy patria našej armáde a vláde! – opravil jeho odpoveď so skríženými rukami na hrudníku. – Môžem sa vrátiť späť do cely? – požiadal. – Ale áno, nech sa páči, – ukázal mu posunkom ruky. Alexander Drastnikov opustil vypočúvaciu miestnosť. Alixij sa vrátil späť do kancelárie… – Komisárka Dmitrievna… dostavte sa do mojej kancelárie… chcem sa s vami rozprávať! – vyťukal na mobile jej číslo. – Áno šéfe… hneď som u vás, – odpovedala. Prešlo asi päť minút… – Áno… vstúpte, – ozvalo sa spoza dverí. – Dobrý deň… o čom sa chcete so mnou rozprávať? – Sadnite si, – ponúkol jej prázdne kreslo… – Tak teda… mohla by ste mi vysvetliť, čo sa to vlastne stalo?! – hodil na ňu prísny pohľad. – Cestou do Dnepropetrovska sa mi do rúk dostali určité tajné spisy, ktoré mi odovzdal sprievodca vlaku… – O aké spisy sa jedná? – skočil jej do reči. – Prepáčte šéfe, ale to vám nemôžem povedať, lebo som to sľúbila Nikolajovi Ivánovičovi Bodarevovi ešte pred skonaním v mojom náručí a za svojím sľubom stojím! – sklopila zrak. – Beriem do úvahy… je mi ľúto Nikolaja Ivánoviča… bol to môj veľmi dobrý známy a sľubujem, že vás s tým už nebudem trápiť, – kývol hlavou na súhlas… – Môžete odísť, – ukázal posunkom ruky. – Tak teda dovidenia… stretneme sa zajtra v práci… aj tak je už po pracovnej dobe, – vstala z kresla a opustila kanceláriu.
– – –
Tatiana Dmitrievna bývala sedem blokov od Moskovského komisariátu. Keď došla domov, čakalo ju nemilé prekvapenie. Celý byt mala rozhádzaný, lebo komplici ruského podsvetia sa jej doň vlúpali. Hľadali tajné spisy, ktoré ich šéf chcel získať za každú cenu, aby narušil mierové dohody medzi pozemšťanmi a mimozemšťanmi. Túžil po pomste za svojho syna, odsúdeného Moskovským súdom na trest smrti pre brutálnu vraždu vysokopostaveného politika. Najviac nenávidel Tatianu Dmitrievnu, lebo ona jeho syna usvedčila. – Dočerta… tie svine! – pohoršovala sa nad rozbitým nábytkom a vylomenými dverami. Vyťukala na mobilnom telefóne číslo 199… – Dobrý deň… polícia? – Áno… s čím vám pomôžem? – oslovil ju príjemný hlas službukonajúceho policajta. – Pri telefóne komisárka Dmitrievna… vlúpali sa mi do bytu… – Á… to ste vy slečna komisárka? Ničoho sa nedotýkajte… hneď sme u vás, len mi nadiktujte vašu adresu… – Záhradná 1620/3 a bývam na štvrtom poschodí, – odpovedala napätým hlasom. Zhruba po piatich minútach znelo Záhradnou ulicou kvílenie policajných sirén. Všetci prítomní chodci sa obzerali, čo sa to vlastne deje. Skupina piatich policajtov vbehla do vchodu. – Ja som kapitán Makarov… veliteľ zásahovej jednotky, – predstavil sa vysoký a veľmi sympatický chlap v modrej uniforme. Mohol mať tridsať rokov. – Teší ma… Tatiana Dmitrievna, – podala mu ruku. – Ak sa môžem spýtať… čo mohli u vás hľadať? – To asi budú tie tajné spisy… ktoré sa mi dostali do rúk cestou vlakom… – O akých tajných spisoch to rozprávate? – Prepáčte kapitán Makarov, ale to vám nemôžem povedať, – sklopila zrak. – Slečna komisárka… ak chceme vyriešiť tento prípad, tak musíme vedieť o čo ide, – sadol do medovo sfarbeného mohutného kresla oproti nej. Pracovníci z policajného laboratória odoberali vzorky z rozhádzaných vecí. – Pán kapitán… – Našli ste niečo? – pozrel na seržanta stojaceho pri vypáčených dverách… – Je mi ľúto, ale lupiči museli používať rukavice… boli to určite profesionáli. Nenašli sme vôbec nič, – vravel skleslým hlasom. – Tak teda slečna… mohli by ste mi povedať o aké tajné spisy to išlo?! – zvraštil hrubé obočie. – Dobre… verím vám. Cestou vlakom do Dnepropetrovska sa mi do rúk dostala hrubá hnedá obálka, v ktorej boli uložené tajné kódy k pristávaniu a štartovaniu mimozemských vesmírnych lodí… – O akých mimozemských vesmírnych lodiach to rozprávate? Nerobte zo mňa blázna! – rozčúlil sa. – Je to naozaj pravda! – zamračila sa. – Takže my máme vo vesmíre priateľov? – poznamenal ironicky. – Áno… vravel mi to Nikolaj Ivánovič Bodarev… – Videli ste ich? – vysmial ju. – To som si mohla myslieť, že mi nebudete veriť! Ak chcete, aby som… – Prepáčte slečna, už budem mlčať… pokračujte, – prerušil jej nakúsnutú vetu. – Tak teda… o týchto tajných kódoch vedia len naši vesmírni priatelia a najvyšší predstavitelia armády… – Ale viete o nich aj vy! – Ja ich nepoznám. Obálka s kódmi bola zalepená a zapečatená. Šéf ruského podsvetia ich chce dostať z toho dôvodu, aby rozpútal vojnu medzi planétou Zem a Dragónom… – Ale prečo? – znovu jej skočil do reči. – Riešila som jeden prípad brutálnej vraždy a vrahom bol jeho syn… Moskovský súd ho odsúdil na trest smrti… nemohol zniesť spravodlivosť a kuje pomstu celému svetu… – To musí byť ale extrémista… nevie, že tým ohrozuje aj svoj život?! – nechápavo vrtel hlavou. – Dávam vám to za pravdu… myslím si, že naši vesmírni priatelia majú oveľa ničivejšie zbrane ako my, – nenápadne si ho premerala od hlavy po päty. – Prepáčte… ja už musím ísť, – kútikom oka pozrel na náramkové hodinky… – Povinnosti volajú… o ďalšom vyšetrovaní vás budeme informovať, – vstal z kresla a odišiel… – Ešte… že by som nezabudol… nechám vám tu nejakú ochranku, keby sa niečo podobné zopakovalo, – opustil jej byt.
Tatiana Dmitrievna po odchode polície zatelefonovala svojmu známemu, čo mal súkromnú firmu na výrobu nábytku. – Ahoj Sergej… tu je Tatiana… – Ahoj… ako sa máš? – Ani sa nepýtaj… vlúpali sa mi do bytu a potrebujem tvoju pomoc… – Vieš, že som ti stále k dispozícii. Potrebuješ opraviť dvere… však? – Nie len to… – Hneď som u teba a pozriem, čo sa dá robiť, – zložil telefón. Zhruba po polhodine… – Dobrý deň… kto ste a čo tu chcete? – Menujem sa Sergej Pľuškin. Slečna Dmitrievna mi pred chvíľou telefonovala, aby som jej prišiel opraviť dvere… – Prosím si váš preukaz totožnosti. – Nech sa páči, – podal mu ho do ruky. – Môžete vojsť, – odstúpil od dverí. – Sakra… tu to ale vyzerá! – prešiel po celom byte. – Koľko ma bude stáť celá oprava? – zvedavo si ho prezrela. – No… lacné to teda nebude, – poškriabal sa za hlavu… – Budem musieť prísť zajtra a všetko prehodnotiť, ale aspoň dvere ti opravím… Grátis, ako pre teba, – usmial sa na ňu. – Ďakujem, – oponovala mu milým úsmevom. Sergej šikovne opravil vylámaný zámok a provizórne upravil poškodený probukaz.
Amatérske príbehy 