Simona Gray Spisovateľov démon

,,Prečo si tí dvaja zaslúžia šťastní koniec a tí v tej druhej poviedke nie?”

,,Choď preč.”

,,Nie, nie, nie, kým mi neodpovieš. Prečo si to napísala tak, ako si to napísala?”

Povzdychla som si a zdvihla hlavu od klávesnice. Frustrovane som fľochla na nízku bytosť zahalenú v čiernom plášti, ktorá sedela rozvalená na mojej posteli. Z hĺbky čiernej kapucne svietil len pár šibalských očí žiariacich na zeleno.

Opäť ma raz navštívil démon spisovateľov, strašná, mýtická bytosť, ktorá bola stvorená len k tomu, aby otravovala spisovateľov s jediným cieľom: vyvolať v nich aspoň štipku ľútosti nad ich postavami, prinútiť ich oľutovať všetky ich strašlivé činy a hlavne sa zabaviť na ich reakciách.

Ale ja som nemala v pláne sa poddať.

,,Napísala som to tak preto,” začala som, uchlipnúc si zo šálky zeleného čaju, ktorý som si pred chvíľou uvarila, ,,pretože sa to tak lepšie hodilo. Chápeš?”

Démon nahol hlavu nabok ako zvedavé dieťa. ,,Nie,” povedal prosto a posunul sa bližšie ku mne.

Fuj, ako sa ho zbavím?

Zrejme mi čítal myšlienky, pretože vydal akýsi hrdelný, bublavý zvuk, ktorý mal byť smiechom. ,,Nezbavíš,” zakrákal, ,,privolali ma tvoje výčitky svedomia.”

Nadvihla som obočie. ,,Aké výčitky svedomia…?”

,,Ehm….” bytosť vyzerala byť v úzkych, ,,predsa…..tvoje skryté výčitky svedomia! Tie podvedomé, veď vieš.”

Nadvihla som obočie ešte vyššie a bytosť sa stiahla. Ja som sa spokojne otočila späť k počítaču a položila ruky na klávesnicu, pokračujúc v týraní svojej obľúbenej postavy.

Tak ja ukazujem svoju lásku.

Tak väčšinu z remesla preukazuje svoju lásku.

V periférnom videní som videla démona sediaceho na mojej posteli, oveľa menej sebavedomého ako pred malou chvíľou.

,,Priviedol som k slzám samotného Moffata,” zakňučal, ,,a teba nie?”

,,E-eee,” zaujato som udierala do klávesnice, ,,vieš, neber to tak, že som necitlivá. Plačem prakticky pri všetkom….ale nie vtedy, keď som pôvodcom ja. A pravdu povediac….si mizerný spisovateľský démon.”

Bytosť opäť zakňučala. ,,Ja som dobrý, to len ty si sadistka.”

Prestala som písať a so záujmom som na neho pozrela. ,,Vieš, démon,” začala som, ,,poviem ti niečo, čo vie každý spisovateľ, teda aspoň taký, ktorý vie, čo robí. Všetci ľudia sú, hlboko vo svojej podstate, sadisti vyžívajúci sa v utrpení iných. Preto takto píšeme, aby sme ukojili ich túžby, uhasili ich smäd po utrpení a bolesti. Ľudia totižto sami trpia, každý deň sa stretávajú s utrpením, vlastným a svojich blízkych a možno aj preto, na sklonku dňa, keď padnú tiene, si radi prečítajú o utrpení iných. Občas si potrebujú dokázať, že na tom nie sú až tak zle. Že sa nájde niekto, aj keď len na papieri, kto má eše horší osud ako oni. To, môj milý démon, je ľudstvo. To je dôvod, prečo tí prví nemali právo na šťastní koniec – boli šťastní už predtým a kto by čítal príbeh, v ktorom sú všetci šťastní? Ľudia by ho nenávideli, pretože by ich pohltila závisť voči takýmto ľuďom, ktorí dostali všetko. A tí v tej druhej poviedke, myslíš, že po tom, čím som ich nechala prejsť, budú niekedy skutočne šťastní….?” Temne som sa usmiala.

Démon zavyl a rezignovane vstal. ,,Raz ťa prinútim ľutovať ich, raz ťa prinútim plakať,” vyhlásil, ukazujúc na mňa kostnatým prstom, ,,a tvoja duša je aj tak moja.”

Zmizol s efektom horiaceho papiera a na podlahe po ňom zostala atramentová škvrna. Ďalšia do zbierky, pomyslela som si, upierajúc pohľad na koberec, ktorý zakrýval najmenej tucet ďalších podpisov spisovateľovho démona.

Pokrčila som plecami a vrátila som sa k ďalšej poviedke, ktorá nebude mať šťastný koniec.