Slavomír Majcher z TrebišovaTajomstvo papierového srdca II (1.časť)


Komisárka Tatiana Dmitrievna cestovala vlakom EUROCITY do kúpeľného mesta Dnepropetrovsk na dovolenku… Dostala totiž poukaz na kúpeľnú liečbu za kvalitnú prácu a vyriešenie závažného prípadu brutálnej vraždy vysokopostaveného politika. Nebohý skončil s podrezaným hrdlom, vylúpnutými očami a vyrezaným nápisom KUULK na hrudníku.

– – –
Bol nádherný letný deň, keď v kancelárii komisárky Dmitrievnej zazvonil telefón. – Slečna Dmitrievna? – znel v telefóne vystrašený ženský hlas. – Áno… čo môžem pre vás urobiť? – Neviem, ako vám to mám povedať, ale môjho suseda som už nevidela celý týždeň a mám obavu, či sa mu niečo nestalo… – Ste si istá, že nešiel na nejakú služobnú cestu? – To viem určite… bol totiž chorý… – Dobre teda… tak mi nadiktujte vašu adresu… – Moje meno je Tamara Jerichová a bývam na Konvalenkovej ulici 1325/5… – Za krátku chvíľku sme u vás, – odpovedala a zložila telefón. – Šéfe… pred malým okamihom som mala telefonát z Konvalenkovej ulice… – Čo sa tam stalo? – Volala mi slečna Jerichová… vraj suseda už nevidela celý týždeň a má o neho strach… – Zoberte so sebou poručíka Larionova a choďte sa tam pozrieť! – podal jej pokyny po služobnom telefóne. – Áno šéfe… hneď sa tam ideme pozrieť. Poručík Larionov… – Komisárka? – čiernovlasý vysoký chlap vstal spoza vedľajšieho stola… – Tu máte kľúče od služobného auta… máme prácu, – hodila mu ich do ruky. Obaja nastúpili do auta a opustili podzemnú garáž Moskovského komisariátu.
Vošli do luxusnej vily. – Dobrý deň… vy ste slečna Jerichová? – Áno, to som ja, – premerala si ju od hlavy až po päty. – Som komisárka Dmitrievna a toto je môj spolupracovník poručík Larionov, – preukázala sa odznakom. – Nech sa páči… poďte ďalej, – pozvala ich do vnútra. – V ktorej vile býva váš sused? – Hneď vedľa mojej… tu napravo, – ukázala im snehovo biely dom cez okno. Dvor a záhrada boli krásne upravené. Anglický trávnik, sýtozelený živý plot, veľký bazén naplnený belasou vodou až po okraj a veľká terasa vyzdobená zvláštnym drevom. – Nedáte si kávu… kým sa pustíte do vyšetrovania? – pretrhla Tatianin zasnený pohľad. – Máme dosť času a kávu si dám veľmi rada, – usadila sa do pohodlného hnedého plyšového kresla. – A vy… pán poručík? – Nie… ďakujem, už som mal jednu v práci, – zahľadel sa na obraz visiaci nad kozubom. – Tento obraz mi daroval sused… o ktorého mám obavu, – prezrela si ho so slzami v čiernych očiach… – Je to totiž môj strýko, – dodala a odišla do kuchyne urobiť kávu. Prešlo zhruba desať minút, keď na presklený okrúhly stôl postavila šálku so silne rozvoniavajúcou čiernou kávou. – A kde pracuje váš strýko… ak sa smiem spýtať? – Tatiana odpila trochu z kávy. – Strýko pracuje vo vysokej politike… je ministrom vnútra, – prisadla si ku komisárke. – Budeme sa snažiť, aby sme vášho strýka našli, – uistila ju. Dopila kávu. Obaja s poručíkom odišli obhliadnuť susednú vilu. – Pán Jerich… – zaklopala komisárka na dvere. Vrátili sa späť k slečne. – Slečna Jerichová… – Áno komisárka? – Nemáte kľúč od strýkovej vily? – požiadala ju. – Tu niekde by som ho mala mať, – otvorila vrátka na kuchynskej linke. – Nech sa páči, – podala jej ho do ruky. Vrátili sa späť k vedľajšej vile. – Nedá sa to otvoriť… – Možno zvnútra je prekrížený kľúč? – dodal poručík. – Tak budeme musieť vyraziť dvere! – pohoršovala sa komisárka. – Nechajte to na mňa, – poručík vykopol dvere. – Fuj, aký odporný zápach, – priložila si vreckovku k nosu. Po vstupe do vnútra… miestnosti boli rozhádzané. V kuchyni na podlahe ležal polonahý chudý starší pán, ktorého telo bolo už v rozklade. Mal podrezaný krk, vylúpené oči a na hrudníku vyrezaný veľký krvavý nápis „ KUULK “. – Tá sviňa… takúto brutálnu vraždu som už dávno nevidela! – odvrátila zrak od ležiacej obete. Opustila miesto činu. Na nádvorí vyťukala číslo 199. – Haló… šéfe… máme tu brutálnu vraždu. Mohli by ste tu poslať pracovníkov z laboratória? – Pošlem vám doktora Smarlikova, je to najlepší laboratórny pracovník, – odpovedal.
Zhruba po pol hodine došiel na miesto činu doktor Smarlikov. Z čiernej Lady vystúpil nižší prešedivelý pán… – Dobrý deň pani komisárka som doktor Smarlikov. Váš šéf mi telefonoval, že tu máte nejakú brutálnu vraždu. Mohli by ste mi ukázať miesto činu? – Poďte za mnou, ale je to hrozný pohľad… – Ja som na také niečo zvyknutý, – pousmial sa. – Čo je s mojím strýkom? – došla k nim Tamara. – Radšej sem ani nechoďte! – vystríhala ju. Vošli do kuchyne. Tamara musela vybehnúť von, lebo z pohľadu na mŕtveho a brutálne zavraždeného strýka jej prišlo zle… vyvrátila všetko jedlo. Po spamätaní sa… jej čierne oči zaliali slzy. – Prečo práve on? Bol to taký dobrý človek, – skĺzla sa popri drevenému stĺpu a sadla si na schod. Po chvíľke k nej došla komisárka… – Je mi to veľmi ľúto a cítim s vami, – jemne ju pohladila po tmavo-gaštanových vlasoch siahajúcich poniže pliec. – Veď on by neublížil ani muche, – odpovedala so slzami v očiach. – Slečna Jerichová sľubujem, že vraha vášho strýka nájdem a budem bojovať za to, aby dostal ten najvyšší trest! – zvraštila tenké obočie. – Slečna komisárka… – Áno pán doktor? – vstala zo schodu a podišla k nemu. – Ja už končím… vzal som odtlačky prstov z tela nebohého a predložím ich na podrobnejšie pozorovania. Vy zatiaľ môžete zavolať na patológiu, aby telo ku mne previezli… musím ešte urobiť pitvu, – opustil miesto činu. Telo nebohého previezli v plechovej rakve. Tatiana Dmitrievna po návrate na komisariát ihneď zasadla za počítač, aby mohla podľa odtlačkov prstov identifikovať páchateľa. V práci sa zdržala trochu dlhšie, ako to mala vo zvyku. – To snáď nie… odtlačky prstov patria synovi najväčšieho bossa ruského podsvetia! Musím varovať slečnu Jerichovú… hrozí jej nebezpečenstvo, – pomyslela si. Urýchlene opustila kanceláriu… Autom sa vrátila na Konvalenkovu ulicu. – Slečna Jerichová, slečna Jerichová, – zabúchala na dvere. Nik neotváral. – Sergej… príď za mnou na miesto činu! – Čo sa stalo Tatiana? – Slečna Jerichová mi neotvára. – Možno šla za známymi, aby ich informovala o smrti strýka. – To by som nepovedala, lebo v izbách má zasvietené svetlá! – Hneď som pri tebe… – Kam ideš Sergej? – zo spálne ho oslovila manželka. – Volala mi komisárka Dmitrievna… má nejaký naliehavý prípad… – A kedy sa vrátiš? – došla k nemu v nočnej košeli. – To teda neviem, ale ty s deťmi si môžete ľahnúť, – pobozkal ju na hladké čelo. – Dobre… Ale daj na seba pozor, – pohladila ho po tvári. – Neboj sa… určite budem, – vyčaril jemný úsmev. Opustil ich.
Autom dorazil na miesto stretnutia zhruba za desať minút. – Konečne si tu… videla som v okne pohybujúcu sa siluetu… – Ja to obídem zozadu a ty Sergej toď… spredu, – ukázala posunkom ruky. – Uhm, – prikývol hlavou. Prichystali si pištole, pre istotu. – Ruky hore! – vyrazil dvere a natiahol spúšť. Ihneď za ním došla aj Tatiana. Uprostred izby stál chlap strednej postavy v čiernom obleku so zakrvaveným nožom v ruke. – Odhoďte ten nôž! – zakričala. Chlap odhodil nôž na zem. Tatiana sa k nemu opatrne priblížila, aby mu nasadila putá na ruky. Chlap šikovne zdvihol nôž, ale mal smolu, lebo Tatiana ho nečakaným pohybom zvalila na zakrvavenú podlahu. Vedľa gauča ležala na zemi zranená slečna Jerichová. Z krku jej striekala krv. Násilník prerezal krkovú tepnu. – Sergej… okamžite volaj záchranku, aby Tamara nevykrvácala, – po zneškodnení násilníka priložila na miesto krvácania časť svojho odtrhnutého odevu. – Haló… rýchla zdravotnícka pomoc? – Áno… – Tu poručík Larionov… na Konvalenkovej ulici číslo 1325/5 máme zraneného človeka a veľmi krváca. Potrebuje okamžitú pomoc… – Ihneď tam posielam záchranku, – zložil telefón. Prešlo asi päť minút, keď záchranári dorazili.
Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s