Simona Gray TO

,,Niečo stojí za mojím oknom.”
Chvíľku mi trvá, kým sa preberiem z hlbokého spánku, takého, aký postihuje len úbohých študentov, ktorým býva dlhodobo odopieraný odpočinok. Preto si hneď neuvedomím, čo sa deje. Chvíľu mi to trvá. Pretriem si oči, zazívam a zašmurkám na sestrinu bledú tvár, ktorá svieti v tme mojej izby.
,,Čo?” opýtam sa hlúpo a opäť hlasno zazívam.
,,Je to za mojím oknom.”
Maja ma nástojčivo chytí za ruku a vylezie ku mne do postele, zrejme v snahe ukryť sa pod perinou so svojou staršou sestrou, ako keď bola malá a bála sa búrky.
Ale teraz je už dosť veľká a chápe, že ma nemá ukracovať o drahocenné hodiny spánku a vie, že v jej skrini sa neskrýva príšera, ktorej by sa bolo treba báť.
Preto viem, že čohokoľvek sa Maja bojí, zrejme sa bojí právom.
Nie je človek, ktorý by robil zbytočnú paniku.
A dnes v noci sme doma pradsa samé. Ktokoľvek sa to mohol dozvedieť. Okno v Majinej izbe je nízko.
Posadím sa,položím sestre ruky na plecia a vážne pozriem do je bledej tváre.
,,Čo je za tvojím oknom, Maja?”
Neodpovedá hneď. Oči jej chvíľku blúdia po tmavej izbe a zastavia sa pri okne. Potom pozrie opäť na mňa. Drobné plecia sa jej chvejú.
,,To.”
Zamračím sa, ale nepoviem nič. Na pokraji mojej mysle vyvolalo to slovo vzdialenú spomienku, nejasnú a nekonkrétnu. Nahlas ale nepoviem nič. Len otvorím zásuvku nočného stolíka a vytiahnem odtiaľ malý vreckový nožík, ktorý si vložím do vrecka županu. Chytím Maju za ruku a do voľnej ruky vezmem baterku. Pomaly prejdeme na chodbu a ku schodom, ktoré vedú dole a k Majinej spálni.
,,Stálo to za oknom,” pošepla mi moja mladšia sestra trasúcim sa hlasom. ,,Stálo to za oknom a pozeralo na mňa.”
Nepoviem nič, len jej silnejšie stisnem ruku. Začínam mať taký zvláštny pocit, ako keď pozeráte film a viete, že neskončí dobre.
To. Stálo to za mojím oknom a pozeralo to na mňa.
Kedysi, ešte na strednej, som bývala na inetrnáte. Nebolo to pohodlie domova, ale mala som tam dostatočný pocit voľnosti a samostatnosti a bolo to fajn. Aspoň kým sa spolubývajúca nezačala v noci budiť….
Posledný schod. Na druhom konci chodby je Majina izba a v slabom svetle baterky vidím, že dvere sú zatvorené.
,,Keď som odchádzala, nechala som otvorené,” pošepne mi a ja cítim, ako mi na tele vyskakuje husia koža. Aj vlasy vzadu na krku mám odrazu zježené. Všetky svaly v tele napnuté, som pripravená utekať alebo bojovať. Ďakujem evolucií za to, že nám ponechala zvieracie inštinkty.
Podarí sa mi vytiahnuť si ruku z Majinho železného zovretia a obrátim sa k nej. ,,Počkaj tu,” poviem a podám jej baterku. ,,Nech sa stane čokoľvek, nechoď za mnou.”
Otočím sa čelom k dverám.
Teraz sú pootvorené.

,,Občas sa v noci preberiem a niečo za tebou stojí. Vidím tieň, akoby niečo stálo za záclonami.”
Spávala som pri okne, zatiaľ čo ona v najtmavšom kúte izby, pretože jej pri zaspávaní vadilo svetlo.
Neverila som jej. Aspoň som sa o to snažila.

Som asi päť krokov od Majinej izby a snažím sa odhandnúť, koľko je asi hodín. Dôjdem k záveru, že do svitania ešte chýbajú najmenej dve dlhé hodiny.
Prosím, nech to bol len tieň nejakého stromu.
Ibaže my na záhrade predsa nemáme nijaké stormy.
Prosím, nech to bol len nejaký zlodej. Nejaký človek. Nech to bol človek.
Okolo celého domu je vysoký plot a vonku číha pes.
Som pri dverách. Jemne do nich buchnem a s vŕzganím sa otvoria, akoby sa do nich bol oprel víchor.

,,Včera v noci to už nestálo pri okne. Včera v noci to stálo vedľa tvojej postele.”
Na druhý deň som sa pobalila a z internátu som odišla.

Izba je prázdna. Aspoň na prvý pohľad sa to tak zdá. Ale ja viem, že nič nie je klamlivejšie ako prvý pohľad.
Pretože Majina spálňa celkom iste nie je prázdna.
Oproti mne sa v okne črtá na tmavosivom pozadí tieň. Vysoký tieň, ktorý rozhodne nie je ľudský.
Nezdvihnem pohľad vyššie. Nepozriem sa na miesto, kde by mal mať ten tvor hlavu. Akosi totiž viem, že by to nemusel byť dobrý nápad.
Tak tam len stojím, v otvorených dverách, a pozerám na hruď tvora, ktorý nás občas všetkých máta v snoch.
Teraz to viem.
Teraz už všetkému chápem.
Občas sa to na vás prilepí a nepustí vás. Je to parazit, ktorý vás prenasleduje, kamkoľvek sa pohnete. To je tá tichá, desivá prítomnosť na okraji vašich snov, kam sa neodvážite ísť, keď sa v noci nepokojne prehadzujete, pretože neviete, čo vás prebudilo a snažíte sa nepozerať na okná.
Viete totiž, že tam niečo stojí. Váš mozog to vie, vaše periférne videnie to registruje a váš šiesty zmysel vám hovorí, že sa tam nemáte pozerať.
Nechce to byť videné.
Ani vy to nechcete vidieť.
Musíte to ignorovať. Musíte predstierať, že to tam nie je, ak chcete prežiť, nechajte to v tieňoch.
Ak totiž urobíte niečo iné, ak po tom začnete pátrať, ak sa to budete snažiť zahliadnuť- ak urobíte túto zásadnú chybu, už nebude cesty späť. Aj ono vás potom prestane ignorovať. Vystúpi to z tieňa a vy už nebudete mať kam utiecť.
Preto sa nesnažím uvidieť to. Preto to držím len v kútiku svojho periférneho videnia, pretože tak je to bezpečné. Urobím múdru vec. Vypustím to z hlavy. Zavriem oči a prestanem na to myslieť, pretože len tak budem v bezpečí. Len tak to nado mnou nebude mať nijakú moc.
Obrátim sa, vyjdem z izby a zatvorím za sebou dvere.
,,Nič tam nebolo,” poviem svojej sestre prehnane veselo, pretože ju musím presvedčiť, musím dosiahnuť, že na to ani ona nebude myslieť. ,,Muselo sa ti to len zdať.”
Nikdy sa jej nič nezdá a obe to vieme.
A aj ono to vie.