Slavomír Majcher z Trebišova Sťahovanie priateľa


Bol som už dva roky po skončení SOU v Trebišove, keď môjho najlepšieho priateľa opustil otec na vždy… zomrel na infarkt. Zhruba mesiac po pohrebe Petrova matka prehlásila, že sa odsťahujú do jej rodnej dedinky neďaleko Spišského hradu… presnejšie povedané… Do dedinky Jablonov… Ležal v lone nádhernej matky prírody. Asi päť kilometrov od neho sa týčil náš najväčší Spišský hrad. Dookola vysoké hory, husté lesy a čistý horský vzduch. Nádherná časť nášho Slovenska. Deň pred sťahovaním som si chcel v práci vybaviť dovolenku… Veľmi sa to môjmu majstrovi nepáčilo, ale keď som mu povedal dôvod, tak mi s ochotou vyhovel. No a teraz… Ako vlastne prebiehal môj príbeh…

Bol som už dva roky po skončení SOU v Trebišove, keď môjho najlepšieho priateľa opustil otec na vždy… zomrel na infarkt. Zhruba mesiac po pohrebe Petrova matka prehlásila, že sa odsťahujú do jej rodnej dedinky neďaleko Spišského hradu… presnejšie povedané… Do dedinky Jablonov… Ležal v lone nádhernej matky prírody. Asi päť kilometrov od neho sa týčil náš najväčší Spišský hrad. Dookola vysoké hory, husté lesy a čistý horský vzduch. Nádherná časť nášho Slovenska. Deň pred sťahovaním som si chcel v práci vybaviť dovolenku… Veľmi sa to môjmu majstrovi nepáčilo, ale keď som mu povedal dôvod, tak mi s ochotou vyhovel. No a teraz… Ako vlastne prebiehal môj príbeh…

– – –

Po výdatných raňajkách, čo mi pripravila mama, odchádzam na autobusovú zastávku. Stála tristo metrov od môjho bydliska. Autobus meškal. – Čo je s tým autobusom?! – trochu nervózne pozerám na náramkové hodinky. Hlava mi stále lietala smerom k príchodu MHD… – No konečne! – vydýchol som si po desiatich minútach autobusového meškania a úmorného čakania. Nastúpil som do neho…

– Prečo máte meškanie? – vyhŕklo zo mňa… – Buď rád, že som vôbec prišiel… mal som poruchu s rýchlostnou pákou! – odpovedal vodič trochu podráždene. Lístok mi netrebalo kupovať, lebo mesačná preukážka bola ešte platná. Počas cesty sa moje myšlienky stabilizovali… ukľudnil som sa. Po výstupe pri podniku odpichnem píchačku… Na šťastie to bolo ešte pred šiestou hodinou a poďme ho do šatne… vyzliecť civilné šaty a natiahnuť na seba montérky. Dôjdem na dielňu… Majster sedel vo svojej kancelárii, ako vždy… tak že si nevšimol môj trochu oneskorený príchod. Zašiel som do kancelárie… – Dobré ráno majster. Potreboval by som dovolenku, lebo chcem pomôcť priateľovi pri sťahovaní, – požiadam ho… – Slavo… veľmi dobre vieš, že ti dovolenku nemôžem dať, lebo mám malo ľudí a plán nám horí… Do konca mesiaca musíme dokončiť várku desiatich boxov do Sovietskeho zväzu… A načo to vlastne potrebuješ dovolenku? – vyčítavo na mňa pozrel… – Ále… priateľovi zomrel otec a chcú sa sťahovať do Jablonova… – Čo sa mu stalo? – nenechal ma dohovoriť…

– Dostal infarkt… – A koľko mal rokov? – nadvihol hlavu od papierov a milo na mňa pozrel. – Mal asi 52 rokov a s priateľom bývame na jednom sídlisku osemnásť rokov. Aj kvôli tomu by som mu chcel pomôcť, – sklopím zrak… – Mladý človek? – poľutoval ho. Zo stola vybral nejaké papiere a začal v nich listovať… – Choď na dielňu a po práci ti dám vedieť, – pousmial sa popod výrazný nos. Majstrovu kanceláriu som opustil a išiel po svojej práci. Práca mi išla od ruky… snažil som sa. Ranná smena mi rýchlo prebehla. – Slavo poď do kancelárie, – zavolal ma majster desať minút pred ukončením smeny. Poslúchol som ho… – Pozrel som do tvojich papierov… Máš tam ešte päť dní starej dovolenky a koniec mesiaca je čo nevidieť… Tak dobre… zoberieš všetkých päť dní? – pýtal sa ma s úsmevom na tenkých perách… – Áno… majster… všetkých päť, – odpadol mi veľký kameň zo srdca… – Dávaj si pozor a veľmi sa tam nenaťahuj, veď vieš, že máš problémy s chrbticou? – pohrozil mi ukazovákom…

– Dobre majster… budem si dávať pozor, – opúšťam kanceláriu s úsmevom na perách… – Čo si taký vysmiaty… dostal si nejakú finančnú… prémiu, keď si bol u majstra?! – pýta sa ma spolupracovník s trochou závisti v očiach počas cesty na šatňu. – Nie… lepšie ako prémiu, – odpovedám s úsmevom na perách. – Hm… a čo také? – nedal mi spolupracovník dopovedať.

– Dostal som dovolenku, – vravím mu hrdo. – Do čerta a mne dovolenku nechcel dať! – rozčuľoval sa. – Ak vieš šetriť… tak dovolenku dostaneš, – vysmejem ho.

– Nerozumiem, – nechápavo krúti hlavou. – Ja mám ešte päť dní starej dovolenky a treba ju vyčerpať do konca mesiaca, aby neprepadla, – poučujem ho. – Ahá, už chápem. Ja som svoju dovolenku vyčerpal ešte minulý mesiac, tak preto si nemôžem vybrať ďalšie voľno, – pochopil to. Došli sme na šatňu. Zo skrinky som si vybral solvinu… Zobliekam sa do pol pása, aby som si umyl ruky zababrané od oleja. Po umytí sa prezliekam do civilných šiat. Po odpichnutí pichačky pri bráne podniku odchádzam na autobusovú zastávku. – Kde ideš na dovolenku? – dobehol ma už spomínaný spolupracovník. – Ale nikde, len priateľ sa sťahuje do Jablonova a ja mu chcem pomôcť pri sťahovaní, – odpovedám. – Pre toto by som si dovolenku nebral!

– odvrkol pohŕdavo. – Ty možno nie, ale ja bývam s priateľom na jednom sídlisku od narodenia a patrilo by sa pomôcť, či nie? – odpovedám mu otázkou. – No, keď to tak berieš… Určite áno, – sklopil zrak. Rozišli sme sa.

Autobus už prišiel na čas. – Dobrý deň. Rýchlostná páka už funguje? – pýtam sa šoféra. Bol to ten istý, ktorý šiel ranným spojom. – No konečne ju dali do poriadku. Slavo… nechceš sa so mnou povoziť na dolný koniec Trebišova? – usmial sa na mňa. – Veľmi rád, – opieram sa o zábradlie pri dverách. Cesta ubehla jedna radosť. Vrátil som sa domov. – Kde si bol tak dlho?! Obed ti vychladol – pokarhala ma mama. – Išiel som zo šoférom autobusu na konečnú zástavku, – odpovedám s rozvahou. – Dostal si dovolenku v práci? – mama na mňa hodila vyčítavý pohľad.

– Áno mal som ešte päť dní starej dovolenky a do konca tohto mesiaca ju musím vyčerpať, – odchlipnem z paradajkovej polievky. Najedol som sa. Asi desať minút po štrnástej hodine pre mňa zvoní kamarát. – Ideš nám pomôcť? Ávia je už pristavená pri schodoch… – Dobre, už idem, – zídem o poschodie nižšie. Tam totiž býval Peter. Vošiel som do rozbrajkovaného bytu. – Slavo… Ty budeš nosiť len menšie dielce nábytku, lebo vieš že máš problém s chrbticou, – teta mala o mňa starosť. – Dobre teta… budem nosiť len tie malé veci, – súhlasil som. Sťahovanie nábytku sme zmakli za necelé tri hodiny. Po namáhavej a úmornej práci v horúčave sme zašli do najbližšieho hostinca na pivo. V ten deň slúžil náš dobrý priateľ, ako vrchný čašník.

– No nazdar chlapi… ste akýsi unavení? Čo ste robili? – poľutoval nás a ihneď odišiel načapovať pivo. Po príchode… – Ale… sťahovali sme tuto hľa Petra, – ukážem posunkom ruky. – A kde ste ho sťahovali? – pýta sa. – Až zajtra ráno cestujeme do maminej rodnej dedinky. Mama tam zdedila domček, – poopravil ma Peter. – Jaj, aha… a o koľkej ráno vyrážate? – bol zvedavý. – Už ráno o štvrtej, – odpovedal Vojto.  – Dáte si ešte pivo? – vrchný pozbieral prázdne poháre. – Ešte si dáme, – požiadal ho Víťazoslav.  Hodili sme sotva päť kôl kockami, keď pred nami na stole stálo päť orosených krígľov naplnených zlatistým mokom. – Toto je na môj účet… môžem si hodiť s kockami aj ja? – nahodil úsmev. Podal som mu kocky do ruky. Hodil si s nimi. – Vyhral som? – opýtal sa. – Áno… hodil si najvyšší počet bodov, – pochválil som ho. – Tak to zaplatím ešte jednu rundu, – vyhlásil víťazne. Vypili sme ďalšie kolo pív.

– Chalani… už je veľa hodín… ideme domov, lebo zajtra ráno nám  treba skoro vstávať, – pozriem na náramkové hodinky. Po vyplatení sme odišli domov. Ešte som sa stihol osprchovať, lebo deň bol pre mňa tak trochu namáhavý a páchol som samí pot. O desiatej hodine líham do nádherne voňajúcej postele čerstvo prezlečenej. Ani neviem ako… usnul som.

Ráno vstávam svieži ako rybička. Po výdatných raňajkách idem na miesto stretnutia. Do tváre ma udrel svieži a vlhký vzduch. Večer trochu spŕchlo a ešte stále jemne pršalo. Slnko skrývajúce sa za oblakmi už ožarovalo vrcholky vzdialených hôr. Obzerám sa… nikde nikoho. – Kde sú všetci? – pýtam sa sám seba v duchu. Hodím pohľad na náramkové hodinky. Ukazovali päť minút po štvrtej hodine. – Však sme sa dohodli na štvrtú hodinu! – preletelo mi hlavou. Ešte raz pozriem na náramkové hodinky. – Štvrť na päť! – hovorím si v duchu. Konečne sa začali črtať v jemnom šere od protiľahlého bloku obrysy postáv. Boli to Marián s Miroslavom. – Ahoj, kde ste tak dlho?! Veď včera sme sa dohodli na štvrtú hodinu! – trochu ich karhám. – No… veď nesme predsa poslední… ostatní sú kde? – bránili sa. Postupne došli aj ďalší… čo sa sľubovali na výpomoc. Spolu nás bolo šesť. Každý jeden si so sebou doniesol niečo pod zub a nejaké peniaze, lebo cesta do Jablonova bola pridlhá… Veď menovaná dedinka stála až v Spišskom regióne pod Spišský hradom, najväčším v celej Európe. Nastúpili sme na oplachtenú korbu Ávie. Stále ešte trochu popŕchalo. Konečne došli vodič, teta a Petrova sestra Jana. Obe si sadli na predné sedadlá kabíny. Z Trebišova sme vyrazili o trištvrte na päť. Marián vybral z ruksaku karty a poďme ho na hru tri hore. Cesta nám ubiehala jedná radosť, ale keď sme došli na Branisko auto začalo robiť menšie problémy, lebo sa motor začal nadmerne prehrievať. Šofér bol nútený odstaviť automobil na najbližšom oddychovom parkovisku. Čo čert nechcel… Okolo toho všetkého sme dostali aj defekt. – No chlapci… poďte z korby dole! – rozkázal nám šofér. – Čo sa vlastne stalo? – Peter na neho pozrel vyčítavo. – Ruplo nám koleso, – odpovedal pohotovo. – Bude to dlho trvať… oprava defektu? – obával sa Vojto. – No dosť dlho, lebo sa nám prehrial aj motor! – odznela podráždená odpoveď. – Keď je tak… ja si odskočím… trochu ma pritislo… – Dobrý nápad… my si tiež odskočíme… – Ale nie že vás budeme dlho čakať! – kričal za nami. – Nebudeme dlho, – odpovedám za všetkých. Zašli sme do hustého lesa. Letmo pozriem na náramkové hodinky. Veľká ručička prekrývala malú. Do jedenástej hodiny chýbalo päť minút. Vojto zašiel hlbšie do lesa… Trochu sa ostýchal. Keď sme všetci, teda skoro všetci urobili potrebu… – Vojto kde si? – volal na neho Peter. Les ostal nemý, ba ani ozvena nezaznela. – Do čerta, kde je ten Vojto?! – znepokojoval sa Peter. Začali sme blúdiť lesom v tesnom kruhu, aby sme sa aj my nepotratili. Peter neustále volal jeho meno. Hlbšie v lese sa už začala ozývať aj ozvena. Prešli sme zhruba tristo metrov a nič… Vojto nikde. Začali nás prenasledovať pochmúrne myšlienky, či sa mu niečo nestalo, alebo nebodaj… Mali sme o neho strach. – Vojto… – zakričal som. – Tu som… dolu… poďte sem… niečo som našiel, – ozval sa vzdialený hlas za našimi chrbtami. Kráčali sme naprieč vzdialenému hlasu. Ani jeden z nás si však nevšimol, že v zátiší štyroch mohutných dubov zíva zem obrovskou čiernou dierou z ktorej vzdialený hlas vychádzal. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa pred nami otvorila zem. Bola to nejaká jaskyňa, alebo čo to bolo. Pomaly schádzame po dosť klzkej hline. Vytvorili sme živú reťaz, aby sa nikto neskĺzol a neublížil si. – Ako si to dokázal… zísť dole bez našej pomoci? – obdivoval ho Marián. – Mám na nohách kopačky so štupľami, pochválil sa. Po dosiahnutí dna začneme kráčať hlbšie do jaskyne. – To je určite vojenský kryt, ktorý postavili partizáni počas druhej svetovej vojny, – vyhlásil víťazoslávne Miroslav. Nachádzali sa tam staré zhrdzavené zbrane a niečo podobné posteliam. – Fuj… to je puch! – posťažoval sa Víťazoslav. – Ozaj to tu smrdí! – pritákam mu. Hodím pohľad na náramkové hodinky… – Chlapci… už je veľa hodín… poďte… ideme späť k autu, – požiadal som ich. Poslúchli ma… – Kde ste tak dlho?! – pokarhala nás teta. – Ale… tu…  Vojto sa stratil v lese a museli sme ho ísť hľadať, – odpovedám. Nasadneme na korbu a pokračujeme v ceste ďalej.

Po zídení z Braniska sme došli do Spišského podhradia. Napravo od nás sa týčil obrovský Spišský hrad na vysokej skale. Spoza odkrytej plachty na neho bol nádherný pohľad. Ešte nikdy som nevidel hrad s tak blízkej vzdialenosti. To sa nedá opísať… Proste… niečo fantastické. Blížili sme sa do Jablonova úzkymi serpentínami dedinských ciest. Po vojdení do dediny sa nám pred očami mihali maličké prízemné a biele domčeky. Dva domy mali jeden spoločný dvor chránený dreveným plotom. Ostali sme stáť. – To sme už na mieste? – pýtam sa Petra. – Áno… toto je mamin rodný dom… vystupovať, – vyklonil sa a pozrel pozdĺž korby smerom do predu. Všetci sme vystúpili. – Kto ma bude navigovať? – vystúpil aj šofér z kabíny. – Ja, – Peter  ponúkol svoju pomoc. Teta otvorila drevený plot, aby šofér mohol zacúvať do úzkeho dvora. Podarilo sa mu to hneď na prvý pokus. Len čo odstavil motor a prišiel otvoriť zadnú bočnicu korby… Nastalo okamžité vynášanie nábytku. Teta ešte nestihla otvoriť dvere domu, keď Víťazoslav s Miroslavom držali v rukách skriňu. – Chlapci… neponáhľajte sa tak… Je ešte dosť času, – požiadala ich. Vojto, Marián, Peter a ja sme odniesli do domu postele, stôl a stoličky. Vykládka nábytku prebehla za necelé dve hodiny. – Chlapci… čo vám urobím na obed? – spýtala sa teta. – Nerobte si starosti. Dnes už máte toho dosť. My zájdeme na salaš a tam sa najeme. Vy si na kľude urobte poriadok vo svojich veciach, – poľutoval som ju. – No… ako myslíte, ale mne by to nerobilo problémy, – odpovedala trochu skleslo.

Náramkové hodinky ukazovali štrnásť hodín a pätnásť minút, keď sme všetci šiesti opustili dedinku a krížom cez pole navštívili Spišský Salaš. Reštaurácia stála na vrcholku hory nazývanej Siva brada. Poniže hory vedľa cesty vyvieral siričitý  prameň minerálnej vody, ktorá sa dala piť a pocestný sa mohli v horúcich letných dňoch občerstviť. No naopak…na vrcholku hory neďaleko reštaurácie v určitých intervaloch z útrob Zeme vystrekovala tiež siričitá voda, ale tá nebola pitná kvôli určitým minerálom škodiacim zdraviu.

Zasadli sme do príjemného prostredia reštaurácie. – Dáte si niečo na jedenie? – oslovila nás čašníčka milým hlasom. – Veľmi rád… preletím letmým pohľadom po prísediacich… – Sedem porcií bryndzových halušiek… – A šesť pív, – doplnil ma Peter. – Ja by som si dal aj niečo ostré, – zvedavo na nás pozrel Miroslav. – Tak dobre… Dáme si aj šesť krát poldeci Slivovice, – súhlasil Peter. – Áno…hneď to bude, – čašníčka opustila náš stôl. Odrazu ostala stáť a vrátila sa späť. – Hovorili ste… sedem porcií bryndzových halušiek? – nechápavo na mňa pozrela. – Áno hovoril som! – odpovedám. – Ale vy ste len šiesti… ak dobre počítam! – vytkla mi. – Áno… šiesti, ale ja zjem dve porcie, – poznamenám ironicky. Spolu prísediaci sa sladko zasmiali. – Ahá… chápem, – znovu opustila náš stôl. – Prešlo zhruba pätnásť minút, keď čašníčka pred nás položila sedem porcií príjemne rozvoniavajúcich bryndzových halušiek, šesť pív a šesť poldecákov Slivovice. – Prajem vám dobrú chuť, – opustila náš stôl. – No… tak si teda upime… nech sa nám to nechytí žalúdka, – Peter pozdvihol pohárik. – Nazdravie, – zaznelo zborovo. Štrngli sme si. Slivovica bola výborná. Po dobrom obede sme si dali ešte zopár pív. Reštauráciu sme opustili okolo dvadsiatej hodine. Teta s Janou nám prichystali večeru a pripravili lôžka na prenocovanie. V Jablonove sme sa zdržali dva dni. Pomáhali sme v menších úpravách izieb domčeka. Pri opúšťaní dedinky mi trochu zovrelo srdce, lebo to bola nádherná časť Slovenska. V duchu som Petrovi trochu závidel, ale bolo mi aj ľúto, že strácam dobrého priateľa. Osemnásť rokov sme spolu vyrastali a kamarátili sa. Veľmi som túžil po ďalšej návšteve nádhernej dedinky pod Spišským hradom. Túžba sa mi splnila v ten istý rok v zime, ale to je už ďalší príbeh.

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s