Elizabeth: Zrkadlo – brána do fantázie

Každý jeden z nás má doma zrkadlo. No väčšina ľudí, ktorí nemajú dobrú fantáziu o jeho úžasných schopnostiach pochybujú. A pritom je to tak jednoduché. Stačí sa sústrediť a nechať sa unášať vírom fantázie…

Každý človek má doma zrkadlo. Aspoň jedno v domácnosti by sa hádam malo nájsť. Každý sa v zrkadle prezerá, kontroluje svoj vzhľad, no existuje zrkadlo, ktoré nie je len zrkadlom. Navonok je to obyčajné zrkadlo. Pre človeka s malou fantáziou a so zmyslom pre realitu. No pre dievča, ktoré túto šedivú realitu a svet nenávidelo, bolo zrkadlo vstup. Vstup do svetov utajovaných pred ostatnými. Svet otvorený len ľuďom obdareným veľkou fantáziou. Zrkadlo bola vstupná brána.

 

Jedného dňa pred ním znovu stála. Vonku husto snežilo a vietor kvílil. Spod zamračenej oblohy sa zdal svet čierno-biely. Všetky farby akoby vymizli. Z vedľajšej miestnosti sa ozývala hádka jej rodičov. Už to nevedela ďalej znášať. Oči mala plné sĺz a pohľad upierala na svoj odraz v zrkadle. Túžila po tom, aby žila v inom svete. Aby bol tento svet len snom – zlou nočnou morou. Chcela žiť niekde, kde šeď oblakov nebude zakrývať slnko, ktoré by sfarbilo svet. Vtedy však ešte netušila čo práve jej zrkadlo dokáže. Ani by si to len nemyslela. Uhladila si svoje hnedé vlasy spletené do dlhého vrkoča a stále neprestajne hľadela na svoj odraz.

 

Zrazu mala pocit, akoby na ňu z druhej strany zrkadla tiež niekto pozeral. Pohľad mal upretý do jej očí. Bola to ona sama na druhej strane zrkadla. Mala pocit, akoby prestala vnímať. Rozhorčené hlasy vo vedľajšej miestnosti zneli už len tlmene. Nevnímala nič z reálneho sveta, v ktorom žila. Zaplavil ju pocit, ktorý ani nevedela opísať, bolo to akési mravenčenie, ale také príjemné, že by takto najradšej zostala večne. Prestala vnímať zem pod nohami, akoby vzlietla. Niečo ju akoby posúvalo bližšie a bližšie k zrkadlu. Nevedomky natiahla ruku pred seba. Pohľad z druhej strany ju stále pozoroval. Keď čakala, že ruka sa dotkne hladkého skla zrkadla, stalo sa niečo, čo by nikdy neočakávala. Jej prsty splynuli so zrkadlom a ponárali sa hlbšie a hlbšie. Akoby sklo zmäklo. Akoby za zrkadlom nebola žiadna stena, ale voľný priestor, celkom iný svet. A vtedy v ten svet skutočne uverila. už nemala pocit, že za zrkadlom je obyčajná stena a že to zrkadlo je obyčajné zrkadlo. Verila, že ju zanesie niekam, kde skutočne chce byť. Zrkadlo si ju napokon vtiahlo celú. Keď sa však ocitla v tme, trochu sa vyľakala. Neskôr sa však tma vyjasňovala. Zrazu jej do očí začalo svietiť slnko a vnímala krásnu vôňu kvetov. Och, áno. Ocitla sa vo svojom raji.

 

Pomaly kráčala po vyšliapanom lúčnom chodníčku. V diaľke si všimla týčiace sa hory a vzduch bol teplý a príjemný vánok jej strapatil ofinu. Mala chuť rozpustiť si vlasy a nechať ich viať okolo svojej tváre. Tak aj urobila a cítila sa voľná ako nikdy predtým. Toto je ten svet, ktorý si predstavovala. Jej vysnené miesto. Privoňala k červeným ružiam, ktoré kvitli popri cestičke. Cítila ich nádhernú vôňu. Potom zbadala ako niekto stojí v diaľke a pozerá na hory. Pomaly sa zdvihla od kvetín a vydala sa k nemu. Bol to chlapec, čiernovlasý, vyzeral akoby na niekoho čakal. Keď začul jej kroky, otočil sa. Mal veľmi peknú tvár. Milo sa usmial.

“Emily?” Vyslovil jej meno.

“Áno. A kto si ty?” Prezrela si ho od hlavy až po päty. Uvedomovala si, že je presne taký, akého si predstavovala svojho priateľa.

“Tvoj priateľ z fantázie.” Usmial sa. “Páči sa ti tu?”

“Že sa pýtaš! Je to tu presne také, aký som si predstavovala lepší svet.” Rozhliadla sa naokolo. Stále bola okolím uchvátená, nevedela spustiť oči z toho sveta. Vtom jej to došlo. “Takže zrkadlo je vstup sem?”

“Áno, zrkadlo je vstup do fantázie. Brána do fantázie. Ale nie každý jú vie otvoriť. Tebe sa to podarilo a preto si sa dostala sem. A ja môžem ostať s tebou dovtedy, kým si to budeš priať.”

“To je úžasné.” Niečo jej napadlo. “Ako sa voláš?”

“To je len na tebe. Je to tvoja fantázia.”

“Tak…” odmlčala sa, keď vymýšľala meno pre priateľa. Keď naň prišla zasmiala sa. “Mike. Čo povieš?”

“Skvelé. Tak čo, nepôjdeme sa prejsť?”

“Jasné.” Súhlasila Emily.

 

Počas prechádzky však zaznel známy hlas, ktorý Emily poznala celý svoj život. Niekto, koho stále počúvala hádať sa a kričať. Tento raz kričala jej meno. Bola to jej mama.

“Emily? Emily!” Niečo ju ťahalo späť. Svet, ktorý si vysnívala a v ktorom túžila žiť večne zrazu potemnieval. Chcelo sa jej plakať, nevedela čo má robiť, či má kričať. Mike vyzeral, že vedel, o čo ide. Jeho výraz však nebol smutný.

“Ešte sa uvidíme, neboj.” Povedal jej celkom pokojne a napokon ho už úplne pohltila tma. Emily sa znovu ocitla pred zrkadlom. Vlasy, ktoré si rozpustila boli znovu spletené do dlhého vrkoča a svet znovu zošedivel. Vietor stále kvílil a snehové vločky sa sypali z oblohy.

Vedľa nej však stála jej mama, ktorá ňou stále triasla a volala jej meno. Hlasy už nevnímala tlmene, ale skutočne. Jej krik ju takmer ochromil.

“Emily? Čo sa s tebou deje?” Pýtala sa zlostne mama.

“Nič, som v pohode.” Povedala ticho Emily. Jej matka sa na ňu zahľadela prísnym pohľadom a napokon odišla. Zrejme jej chcela niečo povedať, no zaskočená Emilyinou reakciou a tým, že Emily akosi nemohla zobudiť, radšej odišla. Emily si smutne vzdychla a posadila sa na posteľ. Vzala si svoju obľúbenú knihu, keď ju znovu vyrušil známy hlas. Tento krát sa z neho však potešila.

 

“Mike!” Chcela ho objať, no on ju pohľadom zastavil.

“V tomto svete nie som skutočný. Teda sa ma nemôžeš dotknúť, nie som hmotný. Ale za to s tebou budem. Stvorila si si ma práve preto. Žijem len pre teba.”

Emily sa však usmiala a tešila sa z toho, že Mike tu s ňou bude. Verila v to, že pre ňu skutočný je. A vždy bude.