Simona Gray-Momenty


Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že to, aký je váš život, určili náhody? Pozreli ste sa niekedy spätne na tie momenty vo vašom živote, ktoré ste považovali za nedôležité…?Možno preto, lebo ich zatienili iné, veľkolepejšie udalosti…ale tie momenty…na prvý pohľad celkom nevinné, každodenné udalosti, ktorým nikto neprikladá veľkú váhu…tie dôležité. A mali by sme si ich zapamätať.

Myslíme si, že svoj život máme pod kontrolou. Že…svoj príbeh staviame na našich vlastných rozhodnutiach. Úplne mylne sa domnievame, že môžeme rozhodovať o tom, ktorým smerom sa uberie náš život… A pritom…pritom nad tým nemáme nijakú moc. Náš život určujú práve tie momenty. Náhody. To, že sme v danú chvíľu boli na určitom mieste. A že v danú chvíľu tam bol aj niekto iný.

Naučil som sa, že udalosti v našom živote sú ako…rad čísel, vygenerovaný počítačom. Ak máte šťastie, dostanete šťastné čísla.

Alebo aj nie.

Bola nízka a chudá, nakrátko ostrihané čierne vlasy vytŕčajúce spod sivej fedory jej v zlatých lúčoch slnka žiarili na červeno, na očiach mala starožitne vyzerajúce slnečné okuliare, ktoré by sa hodili skôr do osemdesiatych rokov a plné pery roztiahnuté do veselého úsmevu.

Keď vošla, na chvíľu som si myslel, že je anjel… Len som na ňu pozeral, kým si nesadla ku stolu pri okne a nevytiahla z obrovskej tašky notebook a ja som si neuvedomil, že je mojím úplne prvým zákazníkom a ak chcem na šéfa urobiť dobrý dojem, mal by som sa správať ako…profesionálny čašník.

Tak som si teda vyrovnal zásteru s logom kaviarne a so zápisníkom a perom v ruke som vykročil k nej, tváriac sa, akoby som nebol obyčajný nový čašník v zapadnutej kaviarni na rohu zapadnutej londýnskej ulice, ale čašník v jednej z tých nóbl reštaurácií, kde ešte aj vášho domáceho maznáčika posadili na zamatovú stoličku.

Keď som pri nej stál bližšie, všimol som si, že na zápästiach mala najmenej sedem bavlnených náramkov, a že pokožka pod nimi bola bledá, zatiaľ čo zvyšok ramien mala opálený do bronzova. Všimol som si, že mala na sebe tričko Queen s nápisom “Show must go on” a aj jej notebook, nad ktorým sa skláňala, bol polepený nálepkami tipu “keep calm and break free”, “keep calm and listen to Queen” alebo “keep calm and love Freddie”.

“Čo to bude, slečna?” opýtal som sa jej a snažil som sa nečervenať. Neviem ako vy, ale ja som…akosi veril v lásku na prvý pohľad. Veril som, že keď niekoho uvidíte po prvý krát, tak v tom momente akosi inštinktívne cítite, že je ten pravý. Že je to ten, s ktorým chcete stráviť zvyšok života.

Prstami prestala behať po klávesnici, zodvihla hlavu od monitora. Elegantne si zložila slnečné okuliare a pozrela na mňa obrovskými hnedými očami.

Keď na to teraz pozerám spätne, cez hustý závoj rokov a iných udalostí, uvedomujem si, že to bol ten moment. To, ako si dala dole tie okuliare a pozrela na mňa, okrúhla tvár, široký úsmev a hnedé oči, to bol ten moment, ktorý rozhodol. Vtedy. Tam. S ňou. V zapadnutej kaviarni na rohu zapadnutej londýnskej ulice v zlatých lúčoch vychádzajúceho slnka. (Aj keď…možno bola tým momentom, ktorý rozhdodol ,chvíľa, keď som asi tri dni pred tým kráčal po ulici, padal londýnsky dážď a ja som náhodou uvidel oznam, že hľadajú čašníka…)

“Espresso, toľko cukru, koľko tam dokážeš rozpustiť a tie dobré, sladké slivkové rolky, ktoré tu máte ako špecialitu podniku,” odvetila mi s úsmevom (keď sa usmievala, jeden kútik úst vyťahovala vyššie ako ten druhý, čo jej dodávalo akúsi….diabolskú iskru a vtedy mi po prvý krát napadlo, že asi nie je anjel a možno patrí skôr k tej druhej strane).

“Jasné.” V duchu som sa stokrát prefackal a ohádzal o stenu. Skutočne, Spencer? To nedokážeš povedať nič lepšie ako jasné?

Išiel som za bar a začal som chystať jej objednávku, nezabúdajúc na cukor. “Ideš, Tiger,” šepol mi do ucha Adrien, asi štyridsaťročný nízky chlap s čiernymi vlasmi, ktorý bol čírou náhodou mojím šéfom a keď videl, ako sa červenám, korunoval sa za môjho osobného dohadzovača. Chlapsky ma potľapkal po pleci, žmurkol na mňa a nechal ma, aby som priniesol Kráľovnej jej objednávku. “Tá baba sem chodí často. Náhodou viem, že nikoho nemá.” Keď som sa ho opýtal, ako to vie, diabolsky sa uškrnul a povedal, že má svoje zdroje.

Keď som jej na stôl skladal z tácky tú kávu a pirohy, z notebooku ticho hrala pesnička Killer Queen a ja som sa rozhodol, že sa jej prihovorím.

Proste som cítil, že musím. Že jej musím aspoň niečo povedať, pokúsiť sa…

“Máš rada Queen?”

Vďaka môjmu periférnemu videniu mi neušlo, že Adrien si zničene prešiel rukou po tvári a porazenecky mávol rukou naším smerom.

Fajn. Možno som sa nemal pýtať na Queen.

Ale ona sa len usmiala a pravú ruku si priložila na srdce. “Milujem Queen! Milujem Bohemian Rhapsody. Fat Bottomed. A The Show must go on. A čo ty?”

No….mám doma gramofón a platne Mozarta a iných skladateľov vážnej hudby minulých storočí.

“Ech…Mám rád Rolling Stones” Neklamal som. Nie úplne. Páčila sa mi ich pesničky Laugh, I nearly died. Ale nič viac som nepoznal…

“To je skvelé!” Tvár sa jej rozžiarila. “Zbožňujem Angie. Ale nič nie je lepšie ako Sympathy for the Devil. Je to úplne dokonalé. ”

O tej pesničke som v živote nepoul, čo musel prezradiť výraz mojej tváre (ona vlastne vždy hovorievala, že sa vo mne dá čítať ako v otvorenej knihe, a dokonca má urobené aj záložky), pretože sa zatvárila trochu sklamane, potriasla hlavou a povedala: “Nič? No ták! Musíš to poznať! Bolo to v kope filmov, seriálov…” Začala prstami po stole vyklopkávať rýchlu melódiu, hlavou si pokyvkávala do rytmu (vždy som miloval, keď to robila; vydržal by som ju sledovať celé hodiny). “Please allow me to introduce myself…I am man of wealth and taste…”

Snažil som sa predstierať, že aspoň melódia je mi známa, ale nakoniec to nebolo potrebné – Adriena prestalo baviť sledovanie mojich chabých pokusov udržať rozhovor.

“Spencer má rád klasickú hudbu, Jo,” zavolal (v tom momente som sa dozvedel, ako sa volá. Jo. Jo je skratka od Joanna. Jo…), “a údajne má doma aj gramofón.”

Pozrela na mňa a v očiach jej tancovali iskričky (často mala ten pohľad; keď ju niečo nadchlo, alebo okúzlilo, keď bola niečím očarená, vždy som mal pocit, že hviezdy museli zmiznúť z oblohy, pretože sú zrazu v jej očiach). “Skutočne? Vždy som chcela gramofón!”

Ale potom prišli ďalší zákazníci, ktorým som sa musel venovať a aj s Adrienom sme mali plné ruky práce. Ona pomaly pila horúcu kávu, odhrýzala si zo slivkovej rolky a čosi ťukala do klávesnice.

Keď odchádzala, zakývala mi.

Adrien sa ku mne nahol a šepol: “Si jej Frieddie Mercury, tiger. Chodí sem pol roka takmer každý deň a s nikým okrem mňa sa ešte nezhovárala.”

***

Adrien neklamal; skutočne chodievala každý deň. Zavčasu ráno, vždy prichádzala so slnkom. Kým nevošla, nemal som istotu, že prišlo ráno; kým som nevidel lesknúť sa v jej vlasoch zlato, nemal som istotu, že vyšlo slnko. Kým som jej nepriniesol esspreso (kde bolo viac cukru ako normálnej kávy….) môj deň nemohol plnohodnotne začať.

Dozvedel som sa, že jej obľúbení spisovatelia boli Neil Gaiman a E. E. Cummings a milovala Dobré znamenia a I carry your heart with me. Povedala mi, že je pôvodom Poľka a narodila sa v Amerike, že jej predkovia patrili k tým, ktorí sa na začiatka dvadsiateho storočia doplavili loďou na nový kontinent, aby tam začali nový život. Dozvedel som sa, že jej rodičia sú teraz za morom dosť vysokopostavená rodina a ona mala študovať na nejakej prestížnej univerzite, čo sa jej ale nepáčilo a odišla do Anglicka, aby im ukázala, že vie stáť na vlastných nohách a nepotrebuje, aby okolo nej skákali a dávali pozor, aby si nerozbila nos.

Týždne plynuli a my sme sa poznali čoraz lepšie; rozumeli sme si čoraz lepšie. A pomaly, tak, že si to ani jeden z nás nevšimol, ako keď sa rozplynie ranná hmla, sme sa stali párom.

Myslím, že Adrien veľkou časťou prispel na tom, že sme sa dali skutočne dokopy. Ak by nebolo jeho, bola by to len platonická láska z mojej strany, ale nič viac. To vďaka nemu sme sa s Jo do seba tak beznádejne zamilovali, vďaka nemu som s ňou zrástol a ona mala moje srdce. (Teraz, keď sedím v studenej izbe a náhodou si spomeniem na tie momenty, plné tepla a svetla, nenávidím ho za to a chcem ho udrieť; ale potom si spomeniem, že kaviareň už vlastní nejaká vysoká, červenovlasá žena, pre ktorú je to len a len biznis a prerobila celý interiér tak, že už vôbec nevyzerá ako vtedy, keď sme sa tam stretli. Ale možno je to tak aj lepšie).

To Adrien nás vláčil po baroch a často sa záhadne vytrácal, vyhovárajúc sa na milión vecí, ktoré musí vybaviť, akoby sme boli decká na strednej. Keď raz takto odišiel, žmurknúc na mňa, keď si bral kabát a vychádzal z dverí, Jo sa ku mne nahla a šepla mi do ucha, že musíme Adriena určite pozvať na svadbu. Dych jej sladko voňal po nejakom kokteily, ktorý predtým vypila, a pery jej chutili po višniach.

A odvtedy sme patrili nerozlučne k sebe. Boli sme dvoma kúskami puzlí, ktoré do seba perfekte zapadli, boli sme dva organizmy, ktoré boli stvorené na to, aby spolunažívali v symbióze, boli sme dvoma tóninami, ktoré boli predurčené na to, aby zneli súčasne; a aby jedna z nich doznela skôr.

***

Jo bývala v slnečnom apartmáne neďaleko kaviarne a väčšinu jej stien tvorila knižnica z tmavého dreva, plná najrôznejších kníh najrôznejších žánrov, kníh, ktoré voňali novotou a kníh, ktoré už zažili všetko a na ich zažltnuzých stránkach dýchal samotný Čas. Okrem nich, starej hudby (cédečká a dokonca aj kazety tiež zaberali nezanedbateľné miesto na policiach) a svojch svojej gitary Jo milovala kvety a jej byt ich bol plný; muškáty, biele, červené, ružové, niekoľko druhov orchideií, ktoré boli neustále v rozpuku. Zelené draceny, yuky, areky, rozkonárené fikusy so zdravými listami. Prezradila mi, že jej kvetom sa tak darí preto, lebo aktívne využívala metódu popísanú v jej obľúbenej knihe – často sa svojím kvetom vyhrážala a zastrašovala ich za zvukov Queen.

Čo sa týka mňa a kvetov v mojom byte, veľmi sa im tam nepáčilo – vädli, žltli a opadávali im listy. Ja som tvrdil, že je to tak preto, lebo nemajú dostatok slnka, no podľa Jo som si u nich nevybudoval dostatočnú autoritu a oni teraz potrebujú pevnú ruku. Adrien s ňou len ticho súhlasil.

Keď prišli zimné mesiace, trávili sme studené večery u mňa doma. Niekedy bol s nami aj Adrien, vtedy sme všetci traja sedeli na mojej starej, pohodlenej pohovke, jedli pizzu a pozerali filmy, ktoré, ktovie odkiaľ, zohnal Adrien. Vždy mal talent nachádzať veci, o ktorých iní ľudia nemali ani šajnu. A niekedy sme tam boli len my dvaja, ja a Jo, navlečený v hrubých, vlnených svetroch, ktoré mi mama dávala na Vianoce a učil som ju hrať na piano. (Dnes piano zapadá prachom; príliš to bolí otvoriť ho, vypustiť z neho jej ducha, zabudnuté ozveny jej hlasu, vôňu jej parfému…a každá melódia, ktorú zahrám je ako tisíc žiletiek do srdca). Alebo sme sedeli na koberci uprostred spálne, zakrútení do deky a celé hodiny sme sa rozprávali, hľadiac na mesiac, ktorý sa snažil pútať pozornosť obyvateľov mesta aj cez londýnsku hmlu.

Čoskoro bol môj byt plný spomienok na Jo. Zabudnuté cédečká Frieddieho Mercuryho, tričká s motívmi Led Zeppelin, AC/DC a Rolling Stones sa pobaľovali na všetkých možnách aj nemožných miestach a kvety sa po niekoľkých týždňoch začali dvíhať a zelenať – musel som Jo priznať, že jej metóda funguje. (Teraz sú suché a mŕtve, všetky do jedného, ale ja nemám to srdce ich vyhodiť, rovnako ako príliš bolí poliať ich a spomínať si na to, ako to robila ona).

 

Mal som prsteň. Drobný, strieborný, jemne vypracovaný, s čiernym kameňom uprostred. Keď som ho ukázal Adrienovi, aby mi povedal, čo si o ňom myslí, ubezpečoval ma, že Jo ním bude nadšená.

Ale nestihol som jej ho dať.

***

Bol asi týždeň po Vianociach, ktoré sme prežili v Cardiffe vo Walese, v dome mojich rodičov, spolu s mojimi štyrma súrodencami, ktorí Jo privítalo ako sestru, ktorú nikdy nemali (mal som dve sestry, mimochodom. Tie si Jo hneď vzali na starosť a dotiahli ju snáď do každého obchodu v Cardiffe). Jo bola unesená z toho, ako sme boli ako rodina súdržní. Prezradila mi, že putá medzi ňou a jej rodinou nikdy neboli ktovieako silné. Vtedy som si povedal, že sa postarám o to, aby mala skutočnú rodinu.

Keď sme v pondelok ráno vyrazili na spiatočnú cestu do Londýna, Jo mala na sebe štrikovaný sveter od mojej mamy ( s nápisom Show must go on) a ja som bol rozhodnutý, že keď prídeme do môjho bytu, zhasnem svetlá a zapálim sviečky. Potom vytiahnem prsteň.

Ibaže Vesmír nemá rád, keď plánujete.

Možno, keby sme nešli v ten deň, keby sme šli inou cestou, možno by sa mi podarilo tomu vyhnúť. Možno by sa to nestalo.

Ale možno to tak malo byť. Možno som skutočne nemohol urobiť vôbec nič.

Cestou sme sa stavili po Adriena, ktorý bol u svojej sestry. Sadol si dozadu za Jo. Keby si bol sadol za mňa, možno by tým niečo zmenil. Ten moment, keď otvoril dvere a nastúpil, ten moment určil to, čo sa mu stalo.

Ale čas sa nedá vrátiť späť a špekulovanie o tom, čo by sa stalo, keby sme niečo urobili inak, nikomu nepomôže.

Nič nezmeníme.

Pretože niektoré veci sa proste musia stať. Pretože ste dostali zlé čísla.

Traja ľudia v jednom aute. Vracajú sa domov, smejú sa a žartujú, všetci v dobrej nálade a ani jednému z nich nenapadne, že by sa mohlo stať to, čo už za pár sekúnd príde. Ani jednému z nich nenapadne, že zlomok sekundy všetko zmení.

Ten zlomok sekundy, keď ste na ceste. Keď je vozovka pokrytá celistvou vrstvou ľadu, hladkého ako sklo a vodič auta, ktorý ide oproti, pil príliš veľa.

Na zlomok sekundy sa zastaví čas. Zastaví sa čas a všetko stíchne a vy pozeráte do očí smrti. Viete, že je to smrť – vidíte ju. Smrť má podobu desivého prízraku, ktorý odrazu sedí za volantom oprotiidúceho auta, desivá groteska, vyškerená lebka, vyčnievajúca spod obtrhaného čierneho plášťa a staromódne retiazkové hodiny v ruke. Ten výjav trvá len pár stotín, ale vám sa to zdá ako večnosť; ciferník hodiniek zostáva meravý, ručičky sa nehýbu; je čas.

Potom tá predstava pominie, čas sa znova vráti do normálu a vy počujete výriky, vaše vlastné, ľudí okolo, počujete škrápanie pneumatík, ako sa vodiči oboch áut snažia vyhnúť zrážke, ale je neskoro…

…je neskoro a vy to viete, pretože ste videli Smrť.

Už je počuť len hrozivú kakofóniu ohýbajúceho sa plechu a ľudského kriku a potom, potom už nevidíte ani nepočujete nič.

Len ten jeden moment.

Moment, ktorý zatienil všetky ostatné.

 

Keď som otvoril oči, počul som sirény. Svet bol modrý a červený, aspoň tak to vyzeralo vo svetle sanitiek a policajných áut. Ležal som na nosidlách a nejaký záchranár sa ma snažil presvedčiť, aby som zostal pokojne ležať. Ale ja som nemohol. Pre mňa práve prebiehal koniec sveta, Armagedon, svet práve končil v ohni a vode, kriku a smrti.

“Jo…” zachripel som a zdvihol sa z nosidiel, odsunul som toho záchranára a i napriek jeho protestom som tackavým krokom prešiel ku kusu plechu, ktorý bol kedysi mojím autom.

Adriena už vypáčili; náraz zrejme prišiel zboku, a zadná časť auta, kde sedel, to schytala najviac. Nemal najmenšiu šancu prežiť. Na zemi pri aute ležalo veľké čierne vrece na mŕtvoly, na ktoré sa znášali snehové vločky, ktoré na tmavom podklade tvorili abstraktné ornamenty.

Jo bola ešte v aute, len sa chystali ju vytiahnuť, ale keď ma jeden z mužov uvidel prichádzať, odstúpil a ostatní urobili to isté. Nechali ma. Nechali ma klesnúť na kolená a kričať.

  1. S. Elliot napísal, že svet neskončí s výkrikom, ale s kňučaním. Nie je to pravda. Svet končí v agónií, v kriku. V kriku zlosti, beznádeji, bolesti…

Jo mala otvorené oči a pozerala cezo mňa kamsi do prázdna. Hlavu mala rozbitú a krv jej polepila vlasy (nie, nebola to len krv, boli tam aj kúsky kože a kosti), nahnutú na bok v čudnom uhle. Sveter od mojej matky bol presiaknutý krvou. Show už ďalej nepokračuje. V tvári mala strach. V mŕtvych očiach mala hrôzu.

Keď umrela, hľadela Smrti priamo do tváre; mala strach a ja som jej nemohol pomôcť.

Je mŕtva.

***

Sedím v mŕtvom byte plnom mŕtvych kvetov a vonku padá akási vodnatá napodobenina snehu. Ešte mám studené ruky, pred pár minútami som sa vrátil domov, so zmesou snehu a cintorínskeho blata na čižmách.

Nemám rád výročia ich smrti.

Cítim v byte ich mrazivú prítomnosť. Možno ma vinia zo svojej smrti a chcú ma strašiť. Možno sa len prichádzajú znova a znova rozlúčiť.

Povzdychnem si, sadnem si za klavír a otvorím ho, až zvírim prach. Udriem na klávesy a bytom sa začnú niesť prvé tóny Pochmúrnej nedele Seressa Resza.

Ignorujem slzy, ktoré sa mi rinú po lícach, hrám ďalej, pretože mám pocit, akoby sedela vedľa mňa a hrala so mnou.

Toto je jediný deň v roku, keď s ňou znovu môžem byť. Bojím sa ho, pretože ľudia majú prirodzený strach zo smrti a vecí s ňou spojených, ale som s ňou.

Pripomínam si tak všetky tie momenty, ktoré sme spolu prežili.

Preklínam a oslavujem náhodu, ktorá zapríčinila, že sme sa vtedy v to ráno pred rokmi stretli. Snažím sa pamätať si všetky tie šťastné momenty, ktoré sme spolu prežili.

Zatiaľ čo hrám na klavíri a ona sedí vedľa mňa, snažím sa rozpamätať sa na jej tvár, na jej úsmev, keď ju niečo nadchlo. Snažím sa pripomenúť si, ako žiarili jej oči. V jej očiach bolo hviezdnaté nebo.

Ale nakoniec to vždy skončí tam, v tom aute. Tvár biela a špinavá od krvi, prázdne oči hľadiace do diaľky.

Pretože niektoré momenty občas proste zatienia tie ostatné.

Reklamy

2 Comments

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s